Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.

Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.

Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.

Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti.

"Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.

Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?

Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.