Musica slovaca

V poradí štvrtou hrou v cykle je rozhlasová adaptácia prednášky známeho slovenského vedca, polyhistora, etnografa, archeológa a botanika - Jozefa Ľudovíta Holubyho prednesená v roku 1896 na slovenskom večere Československej jednoty v Prahe. Už názov prednášky jednoznačne poukazuje na jej obsah a teda snahu autora podať akýsi etnograficko-sociologický pohľad na súdobé Slovensko, ktoré v tom čase bolo ešte súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie. Jeho pohľad je priezračný, so snahou o objektivitu, avšak nevyhýba sa svojím vlastným subjektívnym hodnoteniam, čím práve tento text naberá veľmi osobitý literárny charakter - práve vo svojej jednoduchej a otvorenej snahe pomenovať množstvo špecifických fenoménov charakteristických pre konkrétne obdobie v našich dejinách. Autorka Lenka Garajová však text posúva do obdobia bližšie neurčenej budúcnosti, kde nás vovedie do akejsi dystopickej „národnej rezervácie“, ktorou sa časť našej krajiny stala. Tu sa konzervujú zvláštne tradície pomenované práve v texte Jozefa Holubyho. Paradox vzniká v momente, keď si uvedomíme, koľko z opisovaných fenoménov sa dotýka aj dnešnej našej spoločnosti. Jemná irónia sa tak zrazu stáva znepokojujúcou práve v otázke, ako ďaleko sa naša spoločnosť za to jedno storočie vlastne dostala? TVORIVÝ TÍM: Autorka dramatizácie: Lenka Garajová Obsadenie: Daniela Kuffelová, Jakub Rybárik, Juraj Hrčka, Ladislav Konrád, Tomáš Vravník, Ľubica Očková a Danica Matušová Réžia – Laco Kerata, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Peter Pištek Hudobná dramaturgia – Matúš Wiedermann, produkcia – Silvia Lukáčová.

Hana Gregorová je považovaná za jednu z prvých slovenských autoriek so silným feministickým pohľadom na svet a snahou realizovať ho v literatúre. Dávať najavo tieto názory pred sto rokmi bolo odvážne, nezvyčajné a znamenalo vystaviť sa kritike, ba až posmechu. Aj preto sa literárna činnosť Hany Gregorovej, manželky Jozefa Gregora-Tajovského, presúvala postupne od publicistiky k slovu umeleckému a teda k beletrii. Tam našla pôdu na sebarealizáciu a možnosť vyjadrovať sa k postaveniu ženy na začiatku 20.storočia, čo v našom kontexte bolo naozaj nebývalé. Tento aspekt sa silne odráža aj v poviedke Prvá obeť, ktorá je snahou na príklade silnej ženskej postavy s ambíciou prekonať rodové stereotypy ukázať práve nemožnosť ich prekonania, pretože tolerancia spoločnosti bola prakticky nulová. Michaela Zakuťanská sa snaží o dôslednú dramatizáciu, v ktorej presahom sa stáva pointa, keď sa hlavná postava identifikuje s Hamletom stojacim na javisku, a sama od autorky dostane možnosť z javiska prehovoriť. Jej zúfalé posolstvo pre budúce postavenie ženy tak zaznieva apelatívne aj dnes, pretože smutným poznaním je aj fakt, že sme sa vlastne až tak dramaticky v priebehu minulého storočia v otázke rodovej rovnosti neposunuli.

Autor dramatizácie: Miro Dacho Obsadenie: Peter Sklár, Laco Kerata, Jana Oľhová, Lena Košická, František Kovár, Martina Michalcová, Pavol Šimun, Csongor Kassai, Damián Peška a Elena Mikšíková Réžia – Patrik Lančarič, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Andrej Klimits Hudba – Jozef Vlk, Hudobná dramaturgia – Matúš Wiedermann, produkcia – Silvia Lukáčová. Záplava patrí k posledným dvom Timraviným novelám /ešte Dve doby/, ktoré vyšli len pár mesiacov pred vypuknutím II.svetovej vojny. Asi nie je náhoda, že v nej rozoberá udalosti práve z konca I.svetovej vojny, po rozpade monarchie a udalostí z obdobia tzv.Maďarskej komúny, ktoré sa prudko dotkli celej oblasti južného Slovenska. V prvom rade ide teda o vzácny dokument, v ktorom sa čitateľ dozvedá detaily o síce krátkom, ale zložitom, politicky turbulentnom období našich dejín. V kontexte Timravinej tvorby ide teda o pomerne výnimočný text, ktorý sa dramatizátor Miro Dacho pokúsil uchopiť práve v duchu akejsi historickej mystifikácie. Timrava sa tak v jeho podaní stáva vojnovou reportérkou, ktorá si zaznamenáva na nahrávacie zariadenie konkrétne udalosti a my sa k jej nahrávke dostávame ako poslucháči „fíčru“, kde sa konfrontujeme s moderným pohľadom na udalosť samotnú, i jej literárnu podobu. Jemná irónia, ktorá vyplýva z autorkinho sklamania /keďže jej do prvého vydania tejto novely redakčne intenzívne zasahovali/, sa vinie aj rozhlasovým spracovaním a podáva tak obraz v niekoľkých vrstvách, od literárnej predlohy, cez fiktívnu dokudrámu, až po scudzený odstup publicistického žánru.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“ IVAN HORVÁTH – IBRAHIMOVO OKNO: Ivan Horváth určite patrí v slovenskej literatúre k zjavom viac než nezvyčajným. Jeho tvorba možno nie je rozsiahla, ale jeho štýl, témy a spracovania sa vymykajú tradične vnímanej poprevratovej, resp. tzv. medzivojnovej slovenskej literatúry. Nepochybne to súvisí aj s jeho študijným pobytom v Paríži, ktorý absolvoval v rokoch 1924-1926. Práve ten veľmi výrazným spôsobom ovplyvnil jeho tvorbu a dostal ho do kontrastu a istého veľmi jasne vnímateľného napätia so zážitkami, ktoré získal reflexiou rodiacej sa demokracie v prvej Československej republike. Výrazný poetizujúci rozmer akoby korešpondoval s prúdom lyrizovenej prózy, ale práve cez presahy skúsenosti s veľkým svetom (a to nie len Parížom) ďaleko presahoval hranice slovenskej vidieckej mystiky. Ibrahimovo okno je próza veľmi silne postavená na snahe zachytiť atmosféru Paríža po prvej svetovej vojne, uprostred ktorého sa ocitá študent Ivan z Československa. Prináša si so sebou Slovensko a konfrontuje ho s niečím dovtedy nevídaným. To sa stáva princípom i samotnej dramatizácie, ktorá v tomto duchu siaha a pracuje aj s iným Horváthovými textami, aby tak vznikol tvar rešpektujúci autora so snahou zaujať i dnešného poslucháča. Nie len pre autora, ale i pre príbeh samotný. Michaela Zakuťanská /autorka rozhlasovej dramatizácie/ Obsadenie: Přemysl Boublík, Juraj Hrčka, Dagmar Bruckmayerová, Martin Nahálka. Réžia – Laco Kerata, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Peter Daniška Hudobná dramaturgia – Matúš Wiedermann, produkcia – Alena Rumanovská a Ľudmila Sabová.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“. ELENA MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ – MOJE DETI (prvá časť): Elena Maróthy-Šoltésová patrí k autorkám, ktoré sa výrazne angažovali v ženskom hnutí konca 19. a začiatku 20.storočia. Jej čiastočne i pragmatické rozhodnutie zosobášiť sa s obchodníkom z Martina ju doviedlo do centra dobového kultúrneho a najmä literárneho diania, ktorému prepadla a výrazne ho svojou tvorbou i angažovanosťou ovplyvnila. Nie len ako aktívna členka (a predsedníčka) známeho ženského spolku Živena, ale najmä ako spisovateľka s výraznou črtou nastupujúceho literárneho realizmu. Ten sa prejavil i v denníkových záznamoch, ktoré vyšli súborne pod názvom Moje deti, hoci sa skladá z dvoch, časovo i obsahovo odlišných častí. Adaptácia Michaely Zakuťanskej sa sústreďuje len na časť prvú, ktorá je istým spôsobom otvorením jej snahy zachytiť pominuteľné momenty zo života jej detí, s ktorými sa ako matka musela v zložitých dobových podmienkach vyrovnávať. Nejde však o sucho tradičné denníkové opisy udalostí, skôr o úvahy a reflexie, ktoré vďaka jej silnému osobnému prežívaniu sú oveľa viac, než len historickou črtou. Vzťah matky k dieťaťu a chápanie zodpovednosti voči nemu, odraz patriarchálneho modelu spoločnosti v bežnej rodine, metafyzika tvorby v protiklade k banalite všednosti, to všetko sú aspekty samotnej novely, ale i spracovania , v ktorom aktívnu úlohu hrajú i samotné deti. Tragédia, ktorá je dejovou pointou prvej časti novely, je tak síce smutným, ale hlboko očistným zážitkom uzatvárajúcim jedno zložité životné obdobie samotnej autorky, veľkej osobnosti slovenskej literatúry. Michaela Zakuťanská /autorka rozhlasovej dramatizácie/ Obsadenie: Zuzana Porubjaková, Peter Kadlečík, Katarína Olle a Gregor Šimko. Réžia – Adam Hanuljak, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Dušan Kozák Hudobná dramaturgia – Matúš Wiedermann, produkcia – Alena Rumanovská a Ľudmila Sabová.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“. GEJZA VÁMOŠ – JAZDECKÁ LEGENDA: Gejza Vámoš určite patrí v slovenskej literatúre do radu osobností, ktoré len ťažko jednoznačne a jednoducho uchopiť. Podobne ako niekoľko ďalších slovenských spisovateľov prvej polovice 20.storočia, i on študoval medicínu, i on svoju prax z čerstvo založenej republiky realizoval napokon mimo Československo, i on rád a často využíval vo svojich prózach skúsenosti lekára, čo smeruje k mnohým autobiografickým odkazom v jeho tvorbe. I jeho židovský pôvod bol určite jednou z príčin, že poslednú časť svojho života strávil ako lekár v zahraničí. Najskôr v Číne, neskôr na Taiwane, až napokon skončil v Brazílii, kde napokon zomiera. Jeho tvorba sa všeobecne vníma ako príklad pesimistického, až nihilistického nazerania na svet (mal rád Nietzscheho, i Schopenhauera), a niektorí literárni vedci ho považujú dokonca za akéhosi predchodcu literárneho postmodernizmu. Novela Jazdecká legenda (v rozhlasovom spracovaní Lenky Garajovej) je takisto odrazom jeho osobnej skúsenosti, keď ako lekár v roku 1932 nastúpil na vojenské manévre československej armády. Ide však o príbeh, ktorý črty nihilizmu nenesie a je skôr satirickým pohľadom na nezmyselnosť a absurdnosť vojenskej mašinérie vo vzťahu k jeho civilnému povolaniu. Nenápadným spôsobom však o.i. ukazuje i život v novom štáte a hoci ide predovšetkým o extrakt zážitkov (vtipný, až sarkastický) v skutočnosti pre nás odkrýva oveľa viac o dobe samotnej, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Lenka Garajová /autorka rozhlasovej dramatizácie/ Obsadenie: Marcel Ochránek, Jakub Rybárik, Tomáš Vravník, Martin Vittek, Přemysl Boublík, Juraj Hrčka, Jozef Benedik, Dušan Kaprálik, Dušan Vaňo, Laco Kerata, Andrea Sabová, Danica Jurčová, Laco Konrád. Réžia – Laco Kerata, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Andrej Klimits Hudobná dramaturgia – Katarína Bielčiková, produkcia – Ľudmila Sabová.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“. LADISLAV ŤAŽKÝ– DIVÝ ADAM: Ladislav Ťažký vstúpil do literatúry už ako zrelý mladý muž s dramatickou skúsenosťou účastníka druhej svetovej vojny. Samotná vojna sa pre neho stala významným zdrojom inšpirácie, poviedky a novely ňou inšpirované niesli aj výrazné autobiografické črty. Ladislav Ťažký sa po auguste 1968 zaradil k tým, ktorí neboli ochotní pozrieť sa sebakriticky na svoj negatívny postoj k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, za čo v časoch normalizácie patrične trpel. Novela Divý Adam je súčasťou triptychu noviel z roku 1964 vydaných pod názvom Kŕdeľ divých Adamov. Práve v nich odkazuje na osobné zážitky z II. svetovej vojny. Adaptácia Lenky Garajovej ctí pôvodinu, ale stáva sa zároveň emocionálnym extraktom reflektujúcim plazivý príchod fašizmu do našich zemepisných šírok. Atraktivita nacistickej ideológie (u nás realizovaná prostredníctvom ľudáckeho režimu), ktorá prinášala ľahké odpovede na zložité otázky, je pre mladého Janka natoľko neodolateľná, že je ochotný zaprieť to najcennejšie, čo má - rodinu. Divý Adam sa tak stáva dramatickou sondou do drastickej doby počiatkov vojny na našom území, ktorá hlboko poznačila niekoľko ďalších generácií. Samotné spracovanie teda odkazuje i k roku 1938, k jednému z menej slávnych, hoci o to podstatnejších výročí, ktoré si tento rok pripomíname. Lenka Garajová /autorka rozhlasovej dramatizácie/ Obsadenie: Vladimír Jedľovský, Helena Geregová, Matúš Kvietik, Štefan Martinovič, Dušan Vaňo, Mária Landlová, Miroslava Drínová a Jozef Benedik Réžia – Laco Kerata, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Dušan Kozák Hudobná dramaturgia – Matúš Wiedermann, produkcia – Ľudmila Sabová.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“. BOLESLAV BRATISLAVSKÝ: V BORBE S TEMNOTOU: Boleslav Bratislavský je autor, ktorého meno je s najväčšou pravdepodobnosťou poslucháčom a čitateľom neznáme. Autor (vlastným menom Vincent Navara), sa narodil ešte v časoch monarchie (1894), vyštudoval právo a zúčastnil sa prvej svetovej vojny. Tá ho zrejme ovplyvnila natoľko, že ho inšpirovala k potrebe reflektovať svoje zážitky vo forme drobných poviedok a čŕt. Po vojne odchádza do Košíc, kde sa evidentne zúčastňuje systematickej literárno-osvetovej činnosti, nakoľko zakladá a rediguje týždenník Slovenský ľud a literárny časopis Vesna. V týchto časopisoch (hoci nie len v nich) aj spočiatku uverejňoval svoje drobné literárne práce. Jeho tvorba je teda sústredená najmä do čias čerstvo po skončení I.svetovej vojny a silne odráža dopad vojny na individualitu a zároveň spoločnosť ako takú. Novela (románová črta) V borbe s temnotou však pracuje s námetom všeobecnejším, odvíjajúcim sa od potreby súdobej literárnej a umeleckej obce vôbec, vzdelávať a vychovávať „slovenský ľud“. Boleslav Bratislavský (právnik) nie je síce v rozprávaní tohto príbehu nijak zvlášť dramatický, ale jeho osobný záujem a potreba pozdvihnúť úroveň vzdelania bežných občanov nášho „regiónu“ (pred vojnou i po nej) dávajú tejto novele punc naliehavosti a silnej (hoci občas trochu naivnej) výpovednej hodnoty. Z Ameriky navrátivší sa bývalý sedliak Válek sa rozhodne vo svojej dedine založiť čitateľský spolok. Naplnený silou zážitkov zo života krajanov v USA, snaží sa rozširovať záujem o čítanie, tlač, naráža však na prekážky, ktoré zrejme naozaj odrážali realitu dobových problémov stretu nepotreby vzdelávať sa, podozrievavávemu vzťahu k literatúre, informovanosti o svete atp. Adaptácia tejto novely (Miro Dacho) je vtipným extraktom, ktorý sa v režijno-dramaturgickom koncepte (Kamil Žiška) snaží na jednej strane postihnúť špecifiká autorského myslenia Boleslava Bratislavského, na strane druhej autora predstaviť v interpretačnej nadstavbe, ktorá by ho mohla priblížiť aj súčasnému poslucháčovi Obsadenie: Michal Jánoš, Miroslav Beňuš, Janette Švoňavská, Dušan Kaprálik, Juraj Predmerský, Dušan Vaňo, Martin Vitek, Zuzana Kapráliková, Peter Ondrejička, Laco Kerata a René Jankovič Réžia – Kamil Žiška, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Milan Greguš Hudobná dramaturgia – Ľudmila Hodulíková , produkcia – Alena Rumanovská.

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Tento ročník na ten predošlý prirodzene nadväzuje a rozširuje dokonca aj počet uvedených textov na osem. Zmyslom je teda premiérovo pokryť osem prázdninových týždňov vždy novou premiérou v cykle. Tieto texty sme dali spracovať štyrom autorom, ktorí už skúsenosť s rozhlasovou dramatizáciou majú. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“. V poviedke Tuberáci sa Boleslav Bratislavský síce nepriamo, ale o to intenzívnejšie zaoberá práve témou I.svetovej vojny a najmä jej dopadom na bežného človeka, vojaka, priameho účastníka. I táto, i ďalšie poviedky, ktoré reflektujú jeho osobnú skúsenosť z vojny sú poznačené extrémne negatívnymi zážitkami, deštrukciou človeka, spoločnosti, nádychom bez výdychu. Bratislavský je autorom dojmu, obrazu. Sleduje detaily, snaží sa ich popisovať a hľadať ich spojitosť s človekom a situáciou. Detail sa tak stáva nie len autorským a prozaickým gestom, ale plnohodnotne odráža vnútorný svet a prežívanie jeho postáv. Aj preto je hlavná postava poviedky človekom osamelým, hoci vystupuje pred spoločnosťou, človekom poznačeným smrťou, zomierajúcim, ale ešte stále žijúcim. Adaptácia Mira Dacha necháva priestor aj samotnému autorovi, ktorý v poviedke vystupuje ako pozorovateľ, ako ten, čo zapisuje a snaží sa (takisto smrťou poznačený) hľadať nový zmysel svojho života, mimo spomienky na vojnu, odtrhnúť sa od nej, možno práve cez tvorbu, cez „vypísanie“ sa z tohto fatálneho pocitu. Ťažko v tom hľadať optimizmus, hoci zbaviť sa nádeje by azda bolo predčasné. Nerobí tak ani Boleslav Bratislavský, ani Miro Dacho a nesmeruje k tomu ani režijný koncept Kamila Žišku. Pátranie po nádeji je totiž podstatnou aktivitou i v momente, keď človek už žiadnu cestu nevidí. Obsadenie: Matúš Kvietik, Dušan Kaprálik, Michal Jánoš, Juraj Predmerský a Laco Kerata Réžia – Kamil Žiška, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Milan Greguš Hudobná dramaturgia – Ľudmila Hodulíková, produkcia – Ľudmila Sabová a Alena Rumanovská.

Elena Maróthy-Šoltésová patrí k autorkám, ktoré sa výrazne angažovali v ženskom hnutí konca 19. a začiatku 20.storočia. Jej čiastočne i pragmatické rozhodnutie zosobášiť sa s obchodníkom z Martina ju doviedlo do centra dobového kultúrneho a najmä literárneho diania, ktorému prepadla a výrazne ho svojou tvorbou i angažovanosťou ovplyvnila. Nie len ako aktívna členka (a predsedníčka) známeho ženského spolku Živena, ale najmä ako spisovateľka s výraznou črtou nastupujúceho literárneho realizmu. Ten sa prejavil i v denníkových záznamoch, ktoré vyšli súborne pod názvom Moje deti, hoci sa skladá z dvoch, časovo i obsahovo odlišných častí. Prvú časť sme pripravili v našom cykle minulý rok (2018). Adaptácia druhej časti (autorky Michaely Zakuťanskej) je teda priamym pokračovaním príbehu-života Eleny Maróthy-Šoltésovej. Samotná novela (obe časti) je snahou zachytiť pominuteľné momenty zo života jej detí, s ktorými sa ako matka musela v zložitých dobových podmienkach vyrovnávať. Nejde však o sucho tradičné denníkové opisy udalostí, skôr o úvahy a reflexie, ktoré vďaka jej silnému osobnému prežívaniu sú oveľa viac, než len historickou črtou. Vzťah matky k deťom a chápanie zodpovednosti voči nim, odraz patriarchálneho modelu spoločnosti v bežnej rodine, metafyzika tvorby v protiklade k banalite všednosti, to všetko sú aspekty samotnej novely, ale i rozhlasového spracovania, v ktorom aktívnu úlohu hrajú i samotné deti. Finálne tragédie, ktoré sú dejovou pointou oboch častí novely, sú tak síce smutným, ale hlboko ľudsky očistným zážitkom.