Musica slovaca

Asi len ťažko by sme hľadali de-facto v akejkoľvek aktívnej generácii čitateľov niekoho, komu by meno Dobšinský nebolo známe. Pavol Dobšinský je azda najznámejší svojimi zbierkami ľudových rozprávok, povestí, piesní, jednoducho textami ľudovej slovesnosti. Hoci ťažiskom jeho činnosti a neskôr tvorby bola folkloristika, málokto možno vie, že Dobšinský prekladal Byrona, Lamartina, či Mickiewicza a sám ako aktívny predstaviteľ štúrovskej romantickej generácie písal i svoju vlastnú poéziu, nielen ľudovú, ale i alegorickú, či vlasteneckú.

Jeho povesť, či rozprávku o krásnej Berone z Čierneho mesta nájdeme v prvom zväzku Prostonárodných slovenských povestí. V rozhlasovej adaptácii Martiny Havierovej sa však samotná povesť stala skôr predmetom skúmania a pátrania po jej koreni v realite. Snahou adaptátorky totiž nie je dramatizovať samotnú rozprávku, ale pokus predstaviť si, ako taká povesť vlastne mohla vzniknúť, aký reálny príbeh by sa mohol stať jej predobrazom, ako naša fantázia, a teda kreativita ľudových rozprávačov dokázala v zásade z banálnej životnej situácie túlajúceho sa uhorského šľachtica vytvoriť krásnu povesť o hľadaní a naplnení životnej láske k tajomnému dievčaťu – Berone.Ide teda o intertextovú hru (s použitím motívov z básní napríklad i P. O. Hviezdoslava), v ktorej podstatnejší než príbeh je snaha porozumieť ako vznikol, rekonštruovať ho, nanovo stvoriť, s nevyhnutnou dávkou humoru a nadhľadu súčasníka, mladej tvorkyne, autorky i režisérky v jednom.Obsadenie: Kristián Baran, Jerguš Horváth, Oliver Asztalos, Filip Pavuk, Anna Magdaléna Hroboňová a Patrícia Balajová. Réžia: Martina Havierová Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Ľubica Olšovská Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková Produkcia: Peter Šimončič

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej próze i dráme kontroverzné, neznáme, tematicky alebo formálne výnimočné, či dodnes rozhlasovo nespracované texty slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Odvtedy vzniklo už skoro štyridsať realizácií, ktoré reflektovali i výročia, či už autorov predlôh, špecifické „dátumy“ rôznym spôsobom významné pre našu krajinu, alebo jednoducho dráždivú zvláštnosť nezvyčajných, niekedy viac, niekedy menej známych slovenských autorov. Variabilita tém a foriem je jedným z kľúčov celého projektu, ktorý sa neobmedzuje len na „klasiku“ v konvenčnom vnímaní samotného pojmu. Preto sa i vo výbere i v realizácii kombinuje potreba hľadať a nachádzať jednak témy, ktoré jednoznačne vytvárajú výpovedné prepojenie so súčasnosťou a vo výsledku prekračovať hranice všednosti a očakávaných mantinelov v „klasickej“ rozhlasovej realizácii.

V rámci cyklu Naša zabudnutá klasika vznikla dramatizácia prózy pozoruhodnej osobnosti slovenskej literatúry, ženskej reprezentantky našej povojnovej tvorby, Hany Ponickej. Pôsobila ako publicistka, autorka detskej literatúry, prekladala z francúžštiny, vyšli jej dve zbierky poviedok: Prísť odísť (1964) a Bosými nohami (1968). Stala sa signatárkou Charty 77, za čo bola prenasledovaná komunistickým režimom a toto obdobie svojho života spracovala v diele Lukavické zápisky (1989).

Autorka Milka Martáková zdramatizovala pre rozhlas Ponickej krátku prózu, zrejme inšpirovanú jej autentickými zážitkami z obdobia pred koncom 2.svetovej vojny, kedy Ponická ako študentka medicíny dobrovoľne vypomáhala ako spolupracovníčka Červeného kríža. Jej príbeh o nemocnici v improvizovaných podmienkach pivničého krytu, o nezmyselnej smrti i narodení dieťaťa v dobe rozvratu a neistoty, vyrozprávaný jednoduchým jazykom každodennosti, je aj v súčasnosti až hrozivo aktuálny. 22. júla sme si pripomínali nedožitých 100 rokov od narodenia spisovateľky Hany Ponickej. Účinkujúci: Renáta Rundová-Horňáková; Miroslava Frankovská; Judita Hansman; Matúš Kvietik; Jakub Rybárik; Miroslava Drínová, dramaturgia: Michaela Materáková, hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková, zvukový majster: Peter Pištek, réžia: laco Kerata.

Mário Drgoňa: Môj otec bol (dobrý), ja musím byť (zbojník). Z cyklu Naša zabudnutá klasika

Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník alebo metatextuálny pseudoautorský introspektívu subjektívne reflektujúci experiment v cykle Naša zabudnutá klasika. S použitím textov Gustáva Kordoša, Ľubomíra Gašpara Zaoseka, Ela M. Šándora, Rehora Urama Podtatranského a ľudových piesní a porekadiel spísal Mário Drgoňa.Slovo autora a režiséra k textu (v toku času jemne revidované dramaturgom):Cieľom tohto (nielen) zvukového experimentu bolo pátrať po podobnostiach i odlišnostiach medzi synmi a otcami, tak individuálnymi a konkrétnymi, ako aj všeobecnejšími, vyššími, indivíduum presahujúcimi. Dosiahnuť sme sa to pokúsili prostredníctvom mnohovrstevnatej a viacvýznamovej interpretácie fragmentov z textov vyššie menovaných autorov, ktoré sme následne tematicky dekomponovali či rekonštruovali subjektivizáciou jednotlivca – teda odpoveďami hercov na režisérove otázky. Odpovede nemuseli byť ani za mak pravdivé, mali len vyznievať prirodzene. Mnohé z nich však napokon zjavne pravdivé boli. Podľa povahy odpovedí tak ide čiastočne o dokument alebo „mokument“ (pozn.: anglicky „mockumentary“ – fiktívny dokument, ktorý zobrazuje vymyslené udalosti a prezentuje ich ako skutočné). Okrem toho však celá rozhlasová hra sleduje pomyselnú linku života, od detstva, až k momentu staroby. Pri konečnom výsledku mnoho záviselo nielen od strihu, hudobnej dramaturgie, ale aj od odpovedí respondentov/účinkujúcicih. V rámci pseudodokumentárneho rázu konceptu vo výsledku napokon znejú aj otázky, či pokyny autora a režiséra. Ten sa vo finálnom koncepte stal jeho nevyhnutnou súčasťou. Obsadenie: Vladimír Jedľovský, Martin Hronský, Tomáš Vravník a Mário Drgoňa Réžia – Mário Drgoňa Dramaturgia – Peter Pavlac Zvuk – Stanislav Kaclík Hudobná dramaturgia – Marek Kundlák Produkcia – Petra Kasanová

Neprebudení/ý, alebo rozhlasové rozprávanie na základe textov Martina Kukučína, Jozefa Hollého, Ľudmily Podjavorinskej, Jozefa Gregora Tajovského a Martina Buzalku.

Nie je jednoduché predstaviť, nie je jednoduché predstaviť si, nie je jednoduché pár slovami obsiahnuť rozmer stretnutia na pomedzí foriem, žánrov, prístupov a najmä umeleckých a ľudských postojov. Neprebudený/í nie je rozhlasová hra tak ako ju zvykneme vnímať, nie je dokumentom, nie je fíčrom, nie je rozhovorom, je však určite výnimočným stretnutím, rozprávaním a pohrávaním sa s textami vyššie spomenutých klasikov a Maťa Buzalku, jedného z výrazných členov divadla Stopy snov.Autorka konceptu a režisérka Ivana Kováčiková (víťazka kategórie Fórum na Festivale rozhlasovej hry 2023 s hrou Malá dáma) nás empaticky a s vysokou mierou osobnej zvedavosti uvádza do sveta, v ktorom na konci tí, kto sú „Neprebudení“, sme v skutočnosti vlastne my. Skúsme sa teda ponoriť do sveta čistej radosti z tvorby a čistej túžby po naplnenom živote...„S Martinom sme sa stretli skrz spoločnú kamarátku. Krátko potom sme začali spolupracovať v divadle Stopy snov, v ktorom pôsobia herci a tvorcovia s rôznymi formami mentálneho znevýhodnenia. V divadle sa zameriavame na hľadanie osobných tém pre každého člena súboru. O to sme sa snažili aj pri výbere textov slovenskej klasiky, ktoré sa nejakým spôsobom zaoberajú životom človeka so znevýhodnením na slovenskej dedine. Boli to texty Neprebudený od Martina Kukučína, Kubo od Jozefa Hollého, Maco Mlieč od Jozefa Gregora Tajovského a Ondráš od Ľudmily Podjavorinskej.Tieto texty predstavujú jeden zo základov slovenskej realistickej literatúry- zobrazenie človeka sociálnej menšiny a kritika prostredia, ktoré sa s odlišnosťou daného jednotlivca konfrontuje. Je to maturitná látka, rovnako ako obľúbená téma slovenských divadelníkov mnohých generácii. Portfólio tém, skrz ktoré sa autori vyjadrujú k problematike mentálne znevýhodnených jedincov v konzervatívnej uzavretej spoločnosti je spojené vo veľmi jasných znakoch. ... Martin vnímal tieto príbehy skrz prvú osobu singuláru a pomohol s tým aj mne. S témami o ktorých som hovorila sa nestotožnil, keďže sa jeho postavy nedotýkajú. Vzťah Neprebudeného k iným postavám nevypovedá o jeho charaktere. Neprebudeného očami Neprebudeného nepoznáme. Našim zámerom je preto ponúknuť tento uhol pohľadu aj divákovi. Smrť Ondráša v Neprebudenom vyvoláva empatiu, lebo rozprávačom je čitateľ sám. Ak je rozprávačom Ondrej a rozprávač zomrie, príbeh nemá koniec. Preto by sme chceli Neprebudenému dovoliť svoj príbeh dopovedať.“ - Ivana Kováčiková Obsadenie: Martin Buzalka, Petra Dubayová, Ivana Kováčiková a členovia divadelného súboru Stopy snov Réžia: Ivana Kováčiková Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Peter Pištek Mix piesní: Roland Bangha Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková Produkcia: Valéria Potančoková

Pre rozhlas napísala Laura Fedorová.

Zuzana Lojková (1848-1886) sa narodila i zomrela v Tisovci, v známej to obci regiónu Malohont, ležiacej na ceste medzi Breznom a Revúcou. Regionálna lokalizácia je podstatná i pre definíciu a mantinely tvorby tejto isto málokomu známej slovenskej autorky. A nie len región, ale i čas, kedy tvorila (polovica 19.st), sa zrejme stali principiálnym determinantom celej jej literárnej tvorby, ktorá sa napokon sústredila na písanie literatúry pre deti a mládež s mimoriadne zreteľnou osvetovou snahou vštepovať im vtedajšie prevažujúce mravné názory. Pri bližšom štúdiu kratučkej novely Bláznivá je však zrejmé, že nádych spoločensko-kritického pohľadu na svet očami ženy a odhaľovaní stereotypov tento pohľad sprevádzajúcich, jej isto nebol celkom vzdialený.Autorka dramatizácie Laura Fedorová sa práve preto rozhodla niekoľko týchto náznakov rozosiatych v predlohe zvýrazniť (snaha hlavnej postavy dostať sa z mantinelov dedinských stereotypov, vzdelať sa, viesť plnohodnotný a slobodný život, atp.) a povýšiť na princíp. Práve z neho je zrejmé, že napríklad „rozprávkový“ podtext predlohy je len maskovaním snahy hovoriť otvorene o témach, ako je kritika dedinskej morálky vo vzťahu k žene, ktorá sa jej rozhodla vzoprieť. Realizácia teda pracuje s nadhľadom a jemnou iróniou práve nad ustáleným vtedajším pohľadom v kontraste k množstvu podobne tragicky končiacich príbehov, v akom sa ocitla hlavná postava poviedky a teda i dramatizácie – Ilona, mladá žena s ambíciou prekonať „fátum“ dediny a súdobej dedinskej morálky. Obsadenie: Kristína Spáčová, Milo Kráľ, Gregor Hološka, Beáta Reifová, Soňa Fábryová, Katarína Novotková, Viktória Vadovičová, Daniel Zwach a Samuel Vrlák Réžia – Karol Horváth, Dramaturgia – Peter Pavlac, Zvuk – Peter Pištek Hudobná dramaturgia – Katarína Bielčíková, Produkcia – Petra Kasanová

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej próze i dráme kontroverzné, neznáme, tematicky alebo formálne výnimočné, či dodnes rozhlasovo nespracované texty slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Odvtedy vzniklo už viac ako štyridsať päť realizácií, ktoré reflektovali i výročia, či už autorov predlôh, alebo špecifické „dátumy“ rôznym spôsobom významné pre našu krajinu. Variabilita tém a foriem je jedným z kľúčov celého projektu, ktorý sa neobmedzuje len na „klasiku“ v konvenčnom vnímaní samotného pojmu. Laura Fedorová (Fórum mladých autoriek X./Naša klasika 23) sa v pozícii autorky adaptácie rozhodla inšpirovať známou poviedkou Ľudmily Groeblovej (ON), autorky, ktorá sa právom zaraďuje medzi predstaviteľky slovenskej literárnej moderny, napriek jej pomerne útlej literárnej tvorbe (1884-1968). V spomínanej poviedke reflektuje rozchod s iným, na Slovensku podstatne známejším autorom, Ivanom Kraskom. Hoci hovoriť o rozchode by sa možno mohlo zdať prehnané (otáznik totiž visí aj nad ich vzťahom) reflexia tohoto momentu v tvorbe oboch spomínaných určite svedčí o miere a hĺbke prežívania celej situácie nie len ako bežnej epizódy zo života mladých študentov v Prahe na začiatku 20.storočia. Laura Fedorová, ako autorka, aj ako režisérka, sa rozhodla ísť mimo tradičné postupy dramatizácie a vytvorila svojbytný dramatický útvar. V ňom sa stretávajú Ivan Krasko s Ľudmilou Groeblovou v presahu dvoch hereckých generácií a z príbehu neuskutočnenej lásky dvoch intelektuálov a umelcov začiatku 20.st. sa stáva nenápadný manifest tvorby najmladšej autorskej generácie, kde interpretácia a pohrávanie sa s jej hranicami sa stáva kľúčom k charakterom, hercom a teda k podstate človečenstva a vzťahu medzi ženou a mužom.

Autorka konceptu a dramatizácie: Laura Fedorová Obsadenie: Emília Vášáryová, Emil Horváth, Alexandra Lukáčová, Jakub Somora a Natália Slovíková Réžia: Laura Fedorová Dramaturgia: Peter Pavlac Zvukový majster: Milan Greguš Hudobná dramaturgia: Juraj Polgáry Produkcia: Valéria Potančoková a Ján Tomandl

Poviedka Ľudovíta Kubániho (1830-1869) s týmto zvláštnym názvom má podtitul „kriminálna epizóda“. Jeho tvorba spadá do polovice 19.storočia a vo svojich textoch často reflektuje udalosti späté s revolučným rokom 1848, pôsobenie a myšlienky Štúrovcov, či principiálne otázky národnostné, či národné. Nie je však v žiadnom prípade didaktický, znakom jeho tvorby nie je pátos, skôr dezilúzia a potlačenie akéhokoľvek sentimentu s využitím inteligentného humoru a nadhľadu. Radíme ho kdesi na hranu romantizmu a realizmu a táto dvojdomosť je charakteristická aj pre spracovanie Karola Horvátha, tak v rovine dramatizácie, ako i réžie. Kriminálna epizóda v podtitule totiž ukazuje na istý „žánrový“ detail, ktorý však potenciálne definovateľný žáner presahuje. A tak sa príbeh tajomného poľského grófa Zamojskeho stáva epizódou s kriminálnou zápletkou a nečakaným rozuzlením, v komplikovanej historickej dobe, kde preberanie cudzích identít mohlo mať nie len politické motivácie. Avšak tým podstatným znakom poviedky, a napokon i samotnej realizácie je humor, často až na hranici groteskného absurdna.

Realizácia je súčasťou projektu NAŠA ZABUDNUTÁ KLASIKA (cyklus realizovaný od roku 2017) AUTOR POVIEDKY: Ľudovít KubániAutor rozhlasovej dramatizácie: Karol Horváth Obsadenie: Peter Sklár, Martin Kaprálik, Tomáš Majláth, Matej Landl, Pavol Topoľský, Milo Kráľ, Ladislav Kerata a Kristína Spáčová Dramaturgia: Peter Pavlac Zvukový majster: Stamislav Kaclík Hudobná dramaturgia: Marek Kundlák Produkcia: Petra Kasanová Réžia: Karol Horváth

Ivan Stodola: Smutné časy

Ivan Stodola: Smutný dom