Hilda Hrabovecká, rodená Friedmannová sa narodila v roku 1924, v chudobnej židovskej rodine v Prešove.  Bola jednou z tisíc mladých, slobodných, práceschopných dievčat a žien, ktoré boli prvým transportom, 25. marca 1942 deportované do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz. A ako jednej z mála sa jej ho podarilo prežiť.

O jej osude, o tom, ako holokaust vnímala, o tom, že považovala za nutné o ňom hovoriť, pripomínať dôvody a najmä dôsledky budeme hovoriť s etnologičkou, odborníčkou na holokaust a blízkou priateľkou pani Hildy Hraboveckej, Monikou Vrzgulovou, etnologičkou z  Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. 

V rozhovore sa dozviete:

- prečo si jej otec myslel, že netreba ukryť, pretože ju do transportu určite nevezmú

- ako vždy pripomínala, že ich bolo tisíc a nie 999 a nechcela, aby sa na tú jednu dievčinu, ktorá zomrela hneď po príchode do Auschwitzu zabudlo

- akú prácu v koncentračnom tábore vykonávala

- ako vnímala, keď tam privliekli aj jej staršiu sestru Lujzu

- čo sa stalo s ďalšími členmi rodiny

- ako vnímala pochod smrti

- ako sa jej podarilo ujsť z Ravensbrücku a ukrývať sa v lesoch až do oslobodenia

Príbeh štyroch bratov Čaplovičovcov je v mnohom typický pre turbulentné 20. storočie. V ich osudoch nájdete takéto príbehy - pochádzali z Kovačice, takže tesne pred vojnou a na jej začiatku pomáhali cez Juhosláviu utiecť tým, ktorí sa chceli dostať na Západ, jeden z nich priamo bojoval na západnom fronte, ďalší pôsobil pri exilovej vláde v Londýne, tretí sa zapojil do povstania, o ktorom po vojne napísal aj zakázanú knihu.  

Uverili vidine lepšej spoločnosti, ktorú sľubovali komunisti. Aj tak sa jeden z bratov nevyhol niekoľkomesačnému väzeniu a jeho rodina prenasledovaniu zo strany ŠtB.

V History podcaste sme hovorili s Dušanom Čaplovičom, ktorý si spomína na osud svojho otca, bojovníka z Tobruku a neskôr väzňa komunistickej ŠtB a svojich strýkov, z ktorých jedného učili, že je prípustné nútiť gazdov vstupovať do družstva aj tak, že bude ich deti spúšťať vo vedre do studne.  

Anton Ivan Székely bol jediný oficiálny fotograf SNP. Ak ste videli nejakú fotografiu z povstania s veľkou pravdepodobnosťou ju urobil on, pretože stihol nafotiť a neskôr ukryť stovky snímok.

Pri fotografovaní na povstaleckom území mu niekoľkokrát hrozilo, že ho popravia vlastní, pretože ho považovali za špióna – kto by sa už chcel čo najviac priblížiť k bojom, kto by fotografoval bombardovanie Bystrice z veže hodín na námestí, kto by dobrovoľne prešiel mínovým poľom.

O osude Antona Ivana Székelya, o tom, čo predchádzalo jeho odchodu na povstalecké územie z pracovného tábora pre Židov v Novákoch, aj o tom ako vnímal svoj prínos na zdokumentovaní povstania sa v History podcaste rozprávali s jeho dcérou Líviou Barutovou.

Perinbaba – rozprávkový príbeh desaťročia spojený s obdobím Vianoce. Niekto ho miluje ako celok, iný má z neho obľúbené hlášky ako A čia je to smola? Čia? Vaša, vaša. 

V History podcaste sa budeme rozprávať o tom, ako táto legendárna rozprávka vznikla. Jej filmovú podobu jej totiž pred štyridsiatimi rokmi, prostredníctvom svojej kamery, dal Jozef Šimončič, hlavný kameraman TV JOJ.

V podcaste sa dozviete:

- ktorá scéna filmu bola najnebezpečnejšia

- čo všetko museli vymyslieť, aby vedeli zrealizovať náročné scény s lietajúcim Bandalírom

- ako si poradili s klaustrofóbiou Giulietty Masiny

- čo o Dodovi Šimončičovi povedal jej manžel Federico Fellini

- čo oceňuje na prístupe Juraja Jakubiska

Jednou z hlavných postáv Slovenského národného povstania bol generála Rudolf Viest. No nielen on sa z rodiny Viestovcov zapojil do odboja. Ak ste niekedy počuli o odbojovej skupine Flóra, svoje meno dostala po zakladateľke Květoslave Viestovej, švagrinej Rudolfa Viesta, manželke jeho mladšieho brata Dušana. Rodina Viestová aktívne bojovala za návrat demokratického Československa, rozumela hodnote a nevyhnutnosti slobody. Aj preto sa pre komunistický režim stala podozrivou a nepriateľskou.

Ako sa ich životy zmenili po februári 1948 a čo ako dieťa počúvala o generálovi Viestovi, sme sa v History podcaste rozprávali s pani Danou Viestovou, vnučkou generálovho brata Dušana a Květoslavy Viestovcov.

5.novembra 1944 začalo v Kremničke, v protitankovej priekope masové vraždenie ľudí. Vo viacerých vlnách prebiehalo do marca 1945. Medzi 747 obetami bolo 478 mužov, 211 žien a 58 detí. Boli medzi nimi partizáni, povstaleckí vojaci, odporcovia režimu, Židia a Rómovia, či ľudia, ktorých iba podozrievali z možnej podpory partizánov.

Vraždy organizovalo Einsatzkommando 14, ktoré malo sídlo v Banskej Bystrici, no pomáhali im aj členovia 5. poľnej roty Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.  Pôvodne mali ľudí určených na popravu iba strážiť, no na popud nacistov sa ho aj priamo zúčastnili.

Boli po vojne súdení? Aké tresty dostali a aký nečakaný svedok proti nim svedčil? O masových vraždách v Kremničke, ktoré sú dôležitou súčasťou SNP a našej histórie sme v History podcaste hovorili s Mariánom Uhrínom, riaditeľom Múzea SNP v Banskej Bystrici.

3.novembra 1944 boli povstaleckí generáli, Ján Golian a Rudolf Viest aj s niekoľkými členmi Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý ich sprevádzal na povstaleckom území, odhalení vo svojej skrýši  - v dome Jozefíny Rybárovej v obci Pohronský Bukovec.

Ján Golian a Rudolf Viest. Akí boli? Prečo boli v čele povstania práve oni? Ako došlo k ich zatknutiu a ako je možné, že dodnes s istotou nevieme ako a kde ich nacisti popravili?

Hosťom History podcastu je historik, riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici, Marián Uhrín. Rozprávala sa s ním Veronika Homolová Tóthová, editorka jojhistory.sk. 

Prázdna stolička. V každom z nás asi evokuje predstavu toho, kto na nej kedysi sedel a už nesedí.

V roku 1941 zostali na slovenských školách tisíce prázdnych stoličiek po študentoch židovského

vierovyznania, ktorí boli zo štúdia vylúčení.

Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove sa rozhodlo svojím študentom ukázať, kto kedysi sedával na tých nútene prázdnych stoličkách.

Projekt je taký úspešný, že z neho vznikla aj výstava, ktorú si môžete až do 25. októbra 2024 pozrieť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

9. septembra si pripomíname Deň obetí holokaustu a rasového násilia.

Tento dátum je zvolený preto, pretože 9.9.1941 začal platiť tzv. Židovský kódex, vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré obsahovalo množstvo protižidovských predpisov.

Okrem iného hovorilo aj o pracovnej povinnosti pre ľudí, ktorí boli označení ako Židia, či židovskí miešanci.

Postupne na území vtedajšieho Slovenska vzniklo niekoľko pracovných táborov a pracovných stredísk. Do pracovných táborov boli deportované celé rodiny, čiže v nich žili aj deti. Koľko ich bolo, aký bol ich život v pracovnom tábore, ako sa jednotlivé tábory od seba líšili, v akých povolaniach a od koľkých rokov tam tieto deti pracovali, hovorí v History podcaste Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokaustu.

Fotografie použité vo video verzii podcastu sú zo zbierok Slovenského národného archívu.