Manifestácia sa do histórie zapísala ako jeden z najväčších prejavov odporu voči komunistickej totalite v Československu. Čo nám hovorí dnes? A čo v jej kontexte chýba súčasným protestom v krajine? Vybrali sme sa na miesta, kde sa odohrala, a zachytili sme spomienky jej účastníkov i organizátorov.

Tichá demonštrácia za občianske a náboženské práva verzus nekompromisný zásah vodnými delami. Takto to v skratke vyzeralo 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Sviečková manifestácia sa do histórie zapísala ako jeden z najväčších prejavov odporu voči totalitnému komunistickému režimu v Československu. Čo nám táto udalosť hovorí dnes? A čo v kontexte „Sviečkovej“ chýba súčasným protestom v uliciach Slovenska? Vybrali sme sa na miesta, kde sa Sviečková demonštrácia odohrala, zachytili sme spomienky jej účastníkov i organizátorov a prinášame tiež pohľad generácie, ktorá sa okolo roku 1988 len narodila.

Prvotný podnet na zorganizovanie nenásilnej demonštrácie prišiel zo zámoria. V septembri 1987 sa iniciatívy chopil výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov, hokejista Marián Šťastný. Ten v roku 1981 emigroval za hokejom do Kanady, krátko nato, ako tam odišli jeho bratia Peter a Anton. „Tú najväčšiu vec spomedzi nás bratov Šťastných dokázal práve Marián. Bol som na neho vtedy veľmi hrdý a dnes som ešte viac,“ spomína Mariánov brat a najslávnejší hokejista z rodiny Peter Šťastný.

List od Mariána Šťastného o zámere zorganizovať demonštráciu sa dostal z Ameriky až do Bratislavy, kde štafetu prebrali ďalší organizátori na čele s Františkom Mikloškom. Udalosti spred 37 rokov vie dodnes prepájať so súčasnosťou. „Ľudia sa postavili proti hrubej sile sviečkami a modlitbami, ale aj vernosťou a výdržou. Toto bude riešenie aj pre dnešný svet,“ myslí si Mikloško.

Budúcnosť je v rukách generácie, ktorá v čase Sviečkovej manifestácie ešte nebola na svete. Riaditeľka Domu Quo Vadis Monika Hricáková mala vtedy dva roky a dnes má v odkaze tohto protestného zhromaždenia absolútne jasno. Je ním ľudskosť a úcta. „Vytrácajú sa a treba ich znova objaviť. Aby sme prestali proti sebe hodnotovo bojovať, ale aby sme bojovali za hodnoty,“ povedala Hricáková.