Slovakia segodnya, Magazin o Slovensku v ruskom jazyku

Rozhlasovú hru Ešte som tu a zostanem napísal Laco Kerata na základe vlastnej rovnomennej prozaickej knihy. Približuje tému, s ktorou sa v domácej rozhlasovej tvorbe takmer nestretávame. Starnutie muža je v ňom sprevádzané samotou a nepochopením zo strany okolia a rovnakou dávkou vlastnej neochoty rozumieť meniacemu sa okoliu. Vzďaľovanie sa skutočnosti tu má podobu utiahnutia sa do vlastných spomienok na zosnulú manželku, deti, minulosť a predstáv, ktoré sa so spomienkami miešajú. Akoby sa spomienok a predstáv nazbieralo za život toľko, že je potrebné v nich upratať a to si vyžaduje celého človeka. Pre túto fázu starcovho života má z jeho detí najväčšie pochopenie osamelý syn Samo v strednom veku, ktorý sa ku starcovi nasťahuje, aby sa vo svojej bývalej detskej izbe mohol živiť prekladaním a písať poéziu a popri tom starať o otca. Keratova hra aj vďaka citlivej réžii a výborným hereckým výkonom Vladimíra Jedľovského v úlohe Otca ako aj ostatných hercov ponúka hlboký ponor do života v jeho záverečnej fáze. Účinkujú: Vladimír Jedľovský, Zuzana Tlučková, Jakub Rybárik, Lucia Hurajová, Danica Jurčová, Andrea Kvašňovská, Ľudmila Mandžárová, Dušan Kaprálik, Ladislav Konrád, Zuzana Jurigová Kapráliková, Ondrej Kaprálik, Laco Kerata. Hudobná dramaturgia: Matúš Wiedermann Majster zvuku: Peter Pištek Produkcia: Alena Rumanovská a Ľudmila Sabová Dramaturgia: Ján Šimko Réžia: Laco Kerata

Rozhlasová hra vychádza y predlohy držiteľa nobelovej ceny za literatúru I.B.Singera. Účinkujúci: Peter SKLÁR - Rozprávač /I.B.Singer/; Martin KAPRÁLIK - Mojše, Tam; Lucia HURAJOVÁ - Kreindl, Nesika; Peter MIKULÍK - Starec, Kráľ; Ladislav KERATA - Mazel; Juraj PREDMERSKÝ - Šlimazel; Andrej HRYC - Kamcan; Jaroslav ROZSÍVAL - Hlas; Tereza HEFTYOVÁ - Dieťa; Adela HEFTYOVÁ - Dieťa; Alex KONÍČEK - Dieťa; Erik KONÍČEK - Dieťa. Dramaturgia: Beáta Panáková; Zvuk: Stanislav Kaclík; Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková; Napísal a režíroval: Jaro Rozsíval.

Menej známu a v rozhlase doteraz nerealizovanú jednoaktovku V službe napísal Jozef Gregor Tajovský v roku 1911. Hra je zasadená do dobového kontextu v predvečer prvej svetovej vojny, kedy sa aj na Slovensku dostávajú do všeobecného spoločenského diskurzu témy ako socialistické hnutie, rovnoprávnosť žien či všeobecné volebné právo. Je to sociálna dráma, v ktorej ústredný konflikt tvorí spor medzi bohatým gazdom a jeho sluhom o spravodlivý plat a uznanie. V epicentre tohto konfliktu sa ocitne, pre Tajovského tak typická, silná a mravná ženská hrdinka – Zuzka. Autorka rozhlasovej úpravy drámy, Martina Vannayová, dobový kontext ponechala iba v náznakoch, pričom sa sústredí na intímnu drámu vyhoreného bezdetného mladého manželstva gazdu Štefana a Zuzky. Mužsko-ženský konflikt neporozumenia vo vnímaní vzťahov a okolitého sveta, v ktorých sú ženy zväčša tie emotívnejšie a muži tí pragmatickejší je univerzálny a nadčasový. Zuzka trpí pre odcudzenie so Štefanom, pre nedostatok vzájomného porozumenia a blízkosti, Štefan je sklamaný, keď sa Zuzka nespráva podľa jeho logiky a všeobecne – platných pravidiel a predstáv. Hra nám ukazuje jednu z epizód ich každodennosti, v ktorých sa trajektórie vzájomných očakávaní, emócií a činov nedokážu stretnúť.

Meno prozaika Samuela Bodického zrejme nie je poslucháčom príliš známe. Pôsobil v druhej polovici 19.storočia a bol evanjelickým kňazom, spisovateľom a teda typickým predstaviteľom vzdelanej intelektuálnej vrstvy. Ako spisovateľ je známy najmä svojou snahou vymaniť literatúru spod sentimentálnych a romantizujúcich klišé a teda jeho prózy sú evidentne snahou o cestu k oveľa realistickejšiemu vnímaniu situácií, charakterov a najmä samotnej doby, v ktorej žil. V próze Nihilisti, ktorá sa stala predlohou rozhlasovej dramatizácie Vladimíra Hanuliaka si vybral prostredie vyššej vrstvy a v zdanlivo romantickom príbehu lásky ukazuje totálny rozklad konkrétnej spoločenskej skupiny a jej rezignáciu na obsah skutočnej hodnoty. Práve v tejto próze ukazuje svoju schopnosť na malej ploche vystihnúť podstatu charakteru a postaviť do kontrastu klišé a realitu. Sledujeme tak príbeh mladého muža zo zámožnej rodiny, ktorý si myslí, že má svoj život v rukách (v osobnej i profesnej rovine), neuvedomuje si však, že je stále viac a viac manipulovaný spoločnosťou okolo seba, zavádzaný a klamaný. Nie je však obeťou v pravom slova zmysle, nakoľko sa sám, dobrovoľne stáva súčasťou „systému“, ktorý ho zničí. Práve v tomto zvláštnom pocite bezvýchodiskovosti je zrazu novela z roku 1880 až nečakane súčasnou, hoci oblečená v kostýme z druhej polovice 19.storočia.

Elena Márothy Šoltésová/Mário Drgoňa – Elenin odkaz: Elenin odkaz je rozhlasová hra inšpirovaná a zostavená z textov Eleny Márothy Šoltésovej: Sedemdesiat rokov života a Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciach. Začínajúci mladý autor, Mário Drgoňa, v nej ponúka svoj pohľad na Šoltésovej texty prostredníctvom študentky Eleny, ktorá ich študuje pre svoju školskú prácu. V eseji Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciach z roku 1929, Šoltésová hodnotí spoločenské nálady v mladej, vtedy desaťročnej, spoločnej republike. Snaží sa tu vecne a objektívne pomenovať z čoho pramení nespokojnosť a pocit nespravodlisti, ktorý vrie pod spoločenským povrchom a čoraz viac poznamenáva a naštrbuje vzájomné vzťahy Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Hlavná postava Elena má, pritom, so spisovateľkou spoločné omnoho viac, než len krstné meno. Aj ona, tak ako spisovateľka, cíti potrebu venovať sa zrovnoprávňovaniu žien, obhajovať naše zotrvanie vo viac-národnom celku. Minulosť sa tu stretáva s prítomnosťou, okrem iného aj v poznaní, že takmer storočná Šoltésovej esej, dokáže veľa povedať nielen o našej minulosti ale aj o našej súčasnosti. O tom ako Slováci čoby národ vidia samých seba, či ako sa vnímajú vo vzťahu k iným spoločenstvám, obzvlášť tým, ktoré bezprostredne ovplyvňujú ich životy. Od Šoltésovej čias sme sa niekam posunuli, zmenili sa premenné, no esencia toho, čo Šoltésová pomenovala, ostáva platná.

Ladislav Nádaši Jégé sa v slovenskej literatúre nachádza trochu mimo hlavného ideového prúdu svojich súčasníkov. Hoci ho zaraďujeme k realistom, jeho postoj k „národne uvedomelému písaniu“ bol skôr vlažný a väčšina jeho diel vyšla až v prvorepublikovom období. Aj poviedka Dáma v hoteli Bellevue, ktorej rovnomennú rozhlasovú dramatizáciu ponúka autorka Zuzana Ferenczová, bola po prvý krát publikovaná v roku 1925. I keď je dej poviedky situovaný do švajčiarskeho mesta Luzern, na konci 19.storočia, odráža skôr atmosféru a eufóriu z víťazstva a slobody v novovzniknutom štáte. Hlavný hrdina je sebavedomý a samoľúby Slovák, sveták, ktorý sa v mnoho-národnej európskej spoločnosti švajčiarskeho letoviska cíti ako ryba vo vode, keď plynule prechádza z jedného cudzieho jazyka do druhého. Hoci Jégé svojho hrdinu ironizuje, môžeme v ňom vidieť jeho mladícke alter ego - veľmi dobre situovaného mestského človeka, ktorý ovládal sedem jazykov a sám seba vnímal skôr v širšom, než národnom kontexte. V sparnom lete, kedy dámy odhaľujú svoje dekolty viac než zvyčajne, mučí tohto hrdinu predstava, že by sa mal iba pozerať. Preto roztočí komediálny kolotoč, podfarbený tónmi rozmarných dobových operetiek. Ale nebol by to Jégé, aby nakoniec, svojmu po „zakázaných dobrodružstvách“ bažiacemu hrdinovi neudelil lekciu.

Dramatizácia poviedky Janka Jesenského Líza, je komédiou s prvkami grotesky, ktorá prináša nadčasové témy mentálneho stretu slovenského mesta a vidieka a hľadania kompromisov v manželstve ľudí dvoch rozdielnych pováh, pochádzajúcich z odlišných svetov. Na začiatku dvadsiateho storočia vedie do jednej slovenskej obce železnica, symbol pokroku a budovania moderného sveta. Vlastne, nevedie celkom do obce, obchádza ju tak, že stanica je od obce vzdialená dva kilometre. Pokrok a moderný svet sa tejto obce, v podstate, nedotýka, alebo sa jej dotýka len zdanlivo. Na túto stanicu prichádza nový výpravca, Samuel Plavucha, mladý, energický človek z mesta. A i napriek tomu, že služobný byt, na ktorý sa sem nechal zlákať, je čosi ako honosnejší chlievik, Samuel je idealista a optimista, ktorý verí, že toto miesto pretvorí na svoj obraz. Keď si nájde miestnu ženičku Žofku, očakáva, že jeho šťastiu už nič nebude stáť v ceste, a že sa do budovania nového, krajšieho domova pustia spoločnými silami. Žofka má ale o šťastnom domove celkom iné predstavy.

Jarko Elen (vlastným menom Jaroslav Kaiser) je určite veľmi špecifická osobnosť slovenskej literatúry. Patril ku generácii českých učiteľov, ktorí mnohí prišli po I. svetovej vojne na Slovensko, pomáhať zvyšovať úroveň vzdelania, záujmu o kultúru, literatúru, či umenie vôbec. Na Slovensku i začal písať (už po slovensky) a hoci jeho vzormi boli českí spisovatelia ako Otokar Březina, či Vítězslav Nezval, jeho tvorba sa stala prienikom avantgardných vplyvov súdobej európskej literatúry s prostredím, ktoré sa stalo jeho novým domovom. Jeho tvorba však nebola len prozaická (publikoval v Mladom Slovensku, či v časopise DAV), napísal aj množstvo operných a muzikálových libriet, textov piesní a niekoľko jeho divadelných hier sa dokonca zaraďuje medzi expresionistické drámy, tak veľmi odlišné od súdobej dramatickej spisby zameranej na prostredie slovenskej dediny. Hriech Pátra Marcela je jeho prozaickou prvotinou (1923), ale nesie už všetky znaky jeho silne poetizujúceho štýlu, kde atmosféra a popis vnútorného stavu postavy je pre neho alfou a omegou vnímania textu. Aj táto poviedka je zreteľnou ukážkou literárneho expresionizmu, je množstvom osobných výkrikov, ktoré vyplývajú zo stretu prísnej spoločenskej tradície s intímnou potrebou naplnenia lásky a vzťahu medzi mužom a ženou, lásky, ktorá je od podstaty neuskutočniteľná, pretože je „zákázaná". Obsadenie: Zuzana Porubjaková, Ondrej Kaprálik, Štefan Kožka, Tatiana Kulíšková, Laco Konrád a Lucia Vráblicová Réžia - Adam Hanuljak , Dramaturgia - Peter Pavlac, Zvukový majster - Ľubica Olšovská Hudobná dramaturgia - Rudolf Pepucha, produkcia - Ľudmila Sabová, Hudobné improvizácie - Dana Danišková

Mila Urbana ako prozaika asi netreba zvlášť predstavovať. Ako významný predstaviteľ modernej slovenskej literatúry (s prevahou tvorby medzi dvoma svetovými vojnami) je známy predovšetkým voľnou trilógiou románov z prostredia hornej Oravy 20-30. rokov minulého storočia (Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach). Rovnako podstatnou je aj jeho novelistická tvorba koncentrovaná o.i. do dvoch zbierok: Výkriky bez ozveny a Z tichého frontu. Práve z druhej zbierky pochádzajú aj dve novely, ktoré sa stali predlohou pre novú rozhlasovú dramatizáciu Mira Dacha – Človek, ktorý hľadá šťastie a Pred dražbou. V názve dramatizácie (O ľuďoch, ktorí hľadali šťastie) sa ukrýva aj samotný kľúč k nazeraniu naň. Miro Dacho dáva vo svojom formálne nezvyčajnom spracovaní do priameho kontrastu svety dvoch mužov, ktorých nespája nič iné, iba túžba vo svojich vlastných životných príbehoch dosiahnuť to, čo si každý z nich predstavuje pod pojmom „šťastie". Jeden sa vrátil z Ameriky, naplnený ideálmi (a finančne zabezpečený), druhý ostal na Slovensku a žiaden z týchto aspektov života nedosiahol. A hoci sa nikdy nestretnú, spojením ich príbehov vzniká nový význam a zamyslenie nad tým, čo nám vlastne v skutočnosti šťastie v živote prináša a či je vôbec nevyhnutné sa takto na svoj život dívať. Autor próz: Milo Urban Autor rozhlasovej dramatizácie: Miro Dacho Obsadenie: Vladimír Jedľovský a Matej Landl Réžia - Laco Kerata , Dramaturgia - Peter Pavlac, Zvukový majster - Andrej Klimits, Hudba a hudobná dramaturgia - Matúš Wiedermann, produkcia Silvia Lukáčová

Pôvodná rozhlasová hra Pauly Sabolovej Jelínkovej o tom, čo sa môže stať pri jednej nevinnej ceste z jedného konca republiky na druhý. V odstavenom autobuse neďaleko diaľnice ostáva niekoľko cestujúcich, ktorí odkrývajú svoje motivácie cestovať i najtajnejšie zákutia svojej duše. Spoznávame tak rôzne spoločenské i generačné skupiny, ktoré sú pestrou mozaikou zrkadliacou našu spoločnosť. Účinkujú: Jozef Pantlikas, Zuzana Gibarti Dancáková, Petronela Garanyiová, Attila Bocsárszky, Jitka Krišková a ďalší. Dramaturgia: Hana Kolbašská Rodová, hudobný dramaturg: Alexandre Berta, zvuk: michal Ballasch, Réžia: Stanislav Bilý.