Je málo miest na svete, kde veky vytvorili taký raj pre pútnika stáročiami, akým je úzky, nesčíselnými zálivmi zbrázdený pás západného pobrežia Malej Ázie. Tu stáli v časoch, keď ešte nikto netušil, že niekedy bude nejaký „kresťanský letopočet“, skvelé mestá s obdivuhodnými stavbami a ešte obdivuhodnejšími kvetmi kultúry, vypestovanými na záhonoch, ktoré boli niekde náhle skosené, inde pozvoľna opustené alebo starostlivo presadené – a všade nakoniec rozšliapané vojakmi najrôznejších ríš, ktoré sa nadúvali a praskali ako pľuzgiere. Najsevernejšie z týchto slávnych miest bola Trója; ich stuha pokračovala Larissou, Gargarami, Pergamom, Kýmou, Fókaiou, Smyrnou, Klazomenami, Kolofónom, Efezom, Magnéziou, Priénou, Milétom, Mylasami – najjužnejší bol Halikarnas. Toto mesto, Grékmi nazývané Halikarnassos, je ďalším cieľom našej cesty. Stál v ňom náhrobok, ktorý bol jedným zo siedmich divov sveta a dal meno všetkým mauzóleám – Mauzóleum.

Je málo miest na svete, kde veky vytvorili taký raj pre pútnika stáročiami, akým je úzky, nesčíselnými zálivmi zbrázdený pás západného pobrežia Malej Ázie. Tu stáli v časoch, keď ešte nikto netušil, že niekedy bude nejaký „kresťanský letopočet“, skvelé mestá s obdivuhodnými stavbami a ešte obdivuhodnejšími kvetmi kultúry, vypestovanými na záhonoch, ktoré boli niekde náhle skosené, inde pozvoľna opustené alebo starostlivo presadené – a všade nakoniec rozšliapané vojakmi najrôznejších ríš, ktoré sa nadúvali a praskali ako pľuzgiere. Najsevernejšie z týchto slávnych miest bola Trója; ich stuha pokračovala Larissou, Gargarami, Pergamom, Kýmou, Fókaiou, Smyrnou, Klazomenami, Kolofónom, Efezom, Magnéziou, Priénou, Milétom, Mylasami – najjužnejší bol Halikarnas. Toto mesto, Grékmi nazývané Halikarnassos, je ďalším cieľom našej cesty. Stál v ňom náhrobok, ktorý bol jedným zo siedmich divov sveta a dal meno všetkým mauzóleám – Mauzóleum.

Mauzóleu v Halikarnase. Táto monumentálna stavba s výnimočnou sochárskou výzdobou patrí medzi sedem divov sveta podľa starovekého učenca Filóna, resp. podľa gréckej, či presnejšie helenistickej tradície. Tento pomník veľkej lásky stál v maloázijskom meste Halikarnas, dnes tureckom Bodrume. Čo sa z neho zachovalo a čo o ňom vieme 60 rokov po prvom vyjdení Zamarovského knihy Za siedmimi divmi sveta – o tom sme sa rozprávali s historikom staroveku doc.Michalom Habajom z Katedry historických vied a stredoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity svätých Cyrila a Metoda v Trnave, ktorý súčasne prednáša na Ústave klasických štúdií Masarykovej univerzity v Brne.

Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Helios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Helia,“ žiarivého boha slnka, ktorý svieti smrteľným ľuďom i bohom. „Umelec vynaložil na svoje dielo toľko medi, že na jeho odliatie nestačili všetky zásoby a museli pomôcť medené bane celého sveta. Zahrnul Zeus Rodosanov takým bohatstvom len preto, aby ho vynaložili na počesť Helia a postavili sochu, ktorá siaha od zeme až po nebo?“ S tými „baňami celého sveta“ Filón určite trochu preháňa. Ale čo sa týka výšky sochy „žiarivého boha“ – 30 – 32 metrov – uvádza najnižší údaj zo všetkých antických autorov. Iní píšu, že merala našich 40 až 50 metrov. Anonym z počiatku nášho letopočtu dokonca tvrdí, že stála rozkročená na dvoch protiľahlých hrádzach prístavu, takže lode, ktoré chceli pristáť na Rode, museli ju podplávať. Keď odhliadneme od správy tohto anonyma (správy anonymov sú beztak vždy prehnané a nevierohodné), ostávajú nám rozmery, ktoré nás v prvom okamihu nijako neohromia. Tridsať či päťdesiat metrov nie je mnoho – na dĺžku. Ale na výšku je to už továrenský komín alebo vežiak. A na sochu, mimochodom kovovú, je to viac ako dosť, aby bola divom techniky a umenia. Divom sveta. Zdá sa, že tento Rodoský kolos bol priťažký aj pre samu zem. Udržala ho na svojom chrbte len niečo vyše pol storočia. Potom ho striasla. „Aj ležiaci bol ešte zázrakom,“ píše Plínius.

Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Helios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Helia,“ žiarivého boha slnka, ktorý svieti smrteľným ľuďom i bohom. „Umelec vynaložil na svoje dielo toľko medi, že na jeho odliatie nestačili všetky zásoby a museli pomôcť medené bane celého sveta. Zahrnul Zeus Rodosanov takým bohatstvom len preto, aby ho vynaložili na počesť Helia a postavili sochu, ktorá siaha od zeme až po nebo?“ S tými „baňami celého sveta“ Filón určite trochu preháňa. Ale čo sa týka výšky sochy „žiarivého boha“ – 30 – 32 metrov – uvádza najnižší údaj zo všetkých antických autorov. Iní píšu, že merala našich 40 až 50 metrov. Anonym z počiatku nášho letopočtu dokonca tvrdí, že stála rozkročená na dvoch protiľahlých hrádzach prístavu, takže lode, ktoré chceli pristáť na Rode, museli ju podplávať. Keď odhliadneme od správy tohto anonyma (správy anonymov sú beztak vždy prehnané a nevierohodné), ostávajú nám rozmery, ktoré nás v prvom okamihu nijako neohromia. Tridsať či päťdesiat metrov nie je mnoho – na dĺžku. Ale na výšku je to už továrenský komín alebo vežiak. A na sochu, mimochodom kovovú, je to viac ako dosť, aby bola divom techniky a umenia. Divom sveta. Zdá sa, že tento Rodoský kolos bol priťažký aj pre samu zem. Udržala ho na svojom chrbte len niečo vyše pol storočia. Potom ho striasla. „Aj ležiaci bol ešte zázrakom,“ píše Plínius.

Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Helios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Helia,“ žiarivého boha slnka, ktorý svieti smrteľným ľuďom i bohom. „Umelec vynaložil na svoje dielo toľko medi, že na jeho odliatie nestačili všetky zásoby a museli pomôcť medené bane celého sveta. Zahrnul Zeus Rodosanov takým bohatstvom len preto, aby ho vynaložili na počesť Helia a postavili sochu, ktorá siaha od zeme až po nebo?“ S tými „baňami celého sveta“ Filón určite trochu preháňa. Ale čo sa týka výšky sochy „žiarivého boha“ – 30 – 32 metrov – uvádza najnižší údaj zo všetkých antických autorov. Iní píšu, že merala našich 40 až 50 metrov. Anonym z počiatku nášho letopočtu dokonca tvrdí, že stála rozkročená na dvoch protiľahlých hrádzach prístavu, takže lode, ktoré chceli pristáť na Rode, museli ju podplávať. Keď odhliadneme od správy tohto anonyma (správy anonymov sú beztak vždy prehnané a nevierohodné), ostávajú nám rozmery, ktoré nás v prvom okamihu nijako neohromia. Tridsať či päťdesiat metrov nie je mnoho – na dĺžku. Ale na výšku je to už továrenský komín alebo vežiak. A na sochu, mimochodom kovovú, je to viac ako dosť, aby bola divom techniky a umenia. Divom sveta. Zdá sa, že tento Rodoský kolos bol priťažký aj pre samu zem. Udržala ho na svojom chrbte len niečo vyše pol storočia. Potom ho striasla. „Aj ležiaci bol ešte zázrakom,“ píše Plínius.

Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Helios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Helia,“ žiarivého boha slnka, ktorý svieti smrteľným ľuďom i bohom. „Umelec vynaložil na svoje dielo toľko medi, že na jeho odliatie nestačili všetky zásoby a museli pomôcť medené bane celého sveta. Zahrnul Zeus Rodosanov takým bohatstvom len preto, aby ho vynaložili na počesť Helia a postavili sochu, ktorá siaha od zeme až po nebo?“ S tými „baňami celého sveta“ Filón určite trochu preháňa. Ale čo sa týka výšky sochy „žiarivého boha“ – 30 – 32 metrov – uvádza najnižší údaj zo všetkých antických autorov. Iní píšu, že merala našich 40 až 50 metrov. Anonym z počiatku nášho letopočtu dokonca tvrdí, že stála rozkročená na dvoch protiľahlých hrádzach prístavu, takže lode, ktoré chceli pristáť na Rode, museli ju podplávať. Keď odhliadneme od správy tohto anonyma (správy anonymov sú beztak vždy prehnané a nevierohodné), ostávajú nám rozmery, ktoré nás v prvom okamihu nijako neohromia. Tridsať či päťdesiat metrov nie je mnoho – na dĺžku. Ale na výšku je to už továrenský komín alebo vežiak. A na sochu, mimochodom kovovú, je to viac ako dosť, aby bola divom techniky a umenia. Divom sveta. Zdá sa, že tento Rodoský kolos bol priťažký aj pre samu zem. Udržala ho na svojom chrbte len niečo vyše pol storočia. Potom ho striasla. „Aj ležiaci bol ešte zázrakom,“ píše Plínius.

Svojou výškou presahovala sochy nielen v staroveku, ale až do konca 19.storočia. Čo sa z nej zachovalo a čo o nej vieme 60 rokov po prvom vyjdení Zamarovského knihy Za siedmimi divmi sveta – o tom sme sa rozprávali s historikom staroveku doc.Michalom Habajom z Katedry historických vied a stredoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity svätých Cyrila a Metoda v Trnave, ktorý súčasne prednáša na Ústave klasických štúdií Masarykovej univerzity v Brne.

Nová hudba Rádia Devín predstaví tvorbu dvoch súčasných skladateľov. Juhokórejská skladateľka Imsu Choi skúma farbu a premeny zvuku v dielach Vox:els pre Martenotove vlny a elektroniku a Prisme pre klavír. Slovinský skladateľ Vito Žuraj nás v diele Alavò zavedie do sveta rozprávok, snov a uspávaniek. Účinkujú Nathalie Forget, Maroussia Gentet, Rinnat Moriah, Jean-Frédéric Neuburger a členovia Karajanovej akadémie Berlínskej filharmónie pod taktovkou Stanleyho Doddsa. Reláciou sprevádza Ondrej Veselý

Opäť sme v egyptských vodách, v delte „rieky živenej nebom“. Vraciame sa sem za siedmym divom sveta. Priamou linkou z Rodu do Alexandrie, starou dvadsaťdva storočí. Vieme, že sem prichádzame takmer bez nádeje. Veľká pyramída na gízskom poli pri Káhire stojí dodnes v celej svojej mohutnosti a bude tam stáť veky. Ale maják na ostrove Fare pri Alexandrii zmizol. Celkom a navždy. Pochybuje azda niekto, že vôbec existoval? A ak existoval – že bol skutočne takou veľkolepou stavbou, aby sa považoval za div sveta? Filón sa predsa o ňom ani slovom nezmieňuje... Máme o ňom správy starovekých i stredovekých svedkov, ktorí ho videli na vlastné oči: bol vyšší než najvyššia pyramída. Vieme, kto ho postavil: architekt Sostratos z Knidu. Poznáme jeho stavebné náklady: 800 talentov. Jeho meno dodnes žije ako súčasť slovného pokladu prímorských národov: Francúzi nazývajú maják phare, Španieli a Taliani faro, Gréci faros, anglickí básnici pharos. Pokúsme sa odhrnúť oponu dejín, za ktorou sa skrýva tajomstvo jeho stavby i záhada jeho zmiznutia. Vstúpme do „Brány Egypta“.