Nedeľná chvíľka poézie_FM

(R) 20. januára 1920 – pred sto rokmi sa v Talianskom meste Rimini narodil budúci filmový mág, velikán talianskej - a svetovej – kinematografie, Federico Fellini. Jeho miesto v dejinách kinematografie je kľúčové, jeho filmy plné snov, paralelných svetov, skutočností/neskutočností, podivných postáv a neuveriteľných situácií, sa stalo kultovými; za všetky: Cesta, 8 1, Sladký život. Zuzana Golianová sa o Fellinim rozprávala s režisérom a spisovateľom Petrom Gašparíkom, ktorý – ako budete počuť -, má k talianskej kinematografii blízko hneď z viacerých dôvodov. Počuť budete aj slovenského režiséra Juraja Jakubiska a hudbu od dvorného skladateľa Federica Felliniho Nina Rotu.

Relácia o filme, filmovej hudbe, novinkách v kinách a zaujímavostiach z kinematografie, ktoré pre vás pripravujú Lenka Bednárová a Maroš Hečko.

V preklade Márie Ferenčuhovej / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym. V réžii Mileny Lukáčovej číta Judita Hansman.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym. V réžii Mileny Lukáčovej číta Judita Hansman.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym. V réžii Mileny Lukáčovej číta Judita Hansman.

Patrí medzi najlepších tenoristov svojej generácie, Luciano Pavarotti ho označil za svojho legitímneho nástupcu a na začiatku 80. rokov patril oficiálne do štvorky najlepších tenorov sveta vedľa Dominga, Pavarottiho a Carrerasa. V dnešnej epizóde podcastu k Storočnici rozhlasu si pripomenieme 75. narodeniny speváka Petra Dvorského.

| Pocta maestrovi Petrovi Dvorskému.

| Pripravil: Roman Bomboš.

| 100 rokov, jeden rozhlas pripravuje Slovenský rozhlas, Rádio Slovensko, SRo1.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.