Mosty - NEV

Šikana, mocenské vzťahy či konflikty – aj s tým sa dá pracovať prostredníctvom divadla. Úvod školského roka venujeme rozprávaniu o tom, čo prináša metóda Divadla Fórum do škôl. Dá sa v bezpečnom priestore javiska skúšať, ako by sme reagovali v náročných situáciách? A čo si z takéhoto zážitku môžu deti odniesť do reálneho života? O tom sa so Zuzanou Botikovou rozpráva certifikovaný tréner a facilitátor Divadla Fórum, Andrej Návojský.

Mefistofeles sa chystá zmocniť duše mŕtveho Fausta, odvolávajúc sa na pakt, ktorý Faust podpísal vlastnou krvou. Nad mŕtvolou sa schádzajú čerti, aby mu asistovali. Pažerák pekla sa otvára. V tej chvíli sa zlietnu zástupy anjelov a Mefistofelových pomocníkov odoženú ružami. Samotnému Mefistofelovi počarujú najmocnejším zaklínadlom, láskou. Pocíti neodolateľnú telesnú túžbu po mladučkých anjelikoch, a kým si uvedomí, že to bol len trik, anjeli mu spred nosa uchmatnú Faustovu dušu a odnášajú ju preč.

Faustova duša - to nesmrteľné, čo anjeli zachránili, stúpa nahor pozemskými a nebeskými sférami. Na ceste ju sprevádzajú skupiny postáv, predstavujúce postupné oslobodzovanie sa duše od pozemského, telesného bytia. Sú to otcovia pustovníci, blažení chlapci, ktorí bez hriechu zomreli hneď po narodení, anjeli, a takisto ženské postavy kajúcnic, Matka Gloriosa a kajúcnica Grétka, očakávajúca návrat svojho milovaného Fausta. Chorus mysticus spieva na záver chválospev na Eros v podobe večne ženského.

Skončilo sa aj piate dejstvo. Ako sme avizovali, po odznení všetkých siedmich scén uvedieme súhrnný komentár. Vzhľadom na dĺžku a náročnosť výkladu sme ho rozdelili na dve časti. V piatom dejstve nastupuje duša človeka na záverečnú siedmu cestu. Čo je cieľom tejto cesty? Prečo je storočný Faust zmietaný záchvatmi melanchólie a nihilizmu? Prečo sa mení na despotu idúceho cez mŕtvoly? Ako zvyčajne začneme genézou vzniku 5.dejstva.

V druhej časti komentára sa sústredíme na poslednú veľkú tému, ktorá prepája všetky časti Fausta – a tou je láska. Ako Goethe chápal lásku? Z akých filozofických zdrojov čerpal a ako ich rozvíjal? Napr. Aristotelovu entelechiu. Akú úlohu má doktor Marianus? V závere sa bližšie pozrieme na úskalia prekladu posledných ôsmich veršov Goetheho tragédie, ktoré spieva Chorus mysticus.

Záver nášho cyklu bude patriť sérii rozhovorov o faustovských inšpiráciách v literatúre a hudbe, o preklade a o inscenačných možnostiach tohto Goetheho diela. Pred mikrofónom sa vystriedajú teatrológ dr.Ján Šimko, translatológ dr.Ján Čakanek, muzikológ doc.Vladimír Zvara a literárny historik a filozof profesor Ondrej Mészáros. V tejto časti budeme hovoriť o prekladoch Fausta do svetových jazykov.

Hosťom je dr. Ján Čakanek z Katedry romanistiky a germanistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

K najprekladanejším dielam svetovej literatúry patrí Biblia, oba Homérove eposy Ílias a Odysseia, Plíniova Prírodoveda a takisto Danteho Božská komédia. Môžeme k nim priradiť tiež Goetheho Fausta?

„Preložiť Fausta adekvátne, kongeniálne, tak aby nestratil ani na kvalitách básnických, ani filozofických, ani divadelných je problémom a výzvou len pre najlepších. Preto medzi prvými prekladateľmi Fausta do angličtiny nie je nikto menší než sám Shelley. Preto ho v Rusku parafrázuje svojou známou, hoci len zlomkovitou scénou Puškin, ktorý ho však romantizuje a obdarí túžbami ničivými.“ – napísal náš významný teatrológ Ján Boor v roku 1966. Prof. Boor ďalej pokračuje: „Zvláštne šťastie postretlo Goetheho v tom, že sa mu ešte živému dostal do rúk francúzsky preklad Fausta, o ktorom sa ako autor mohol vyjadriť pochvalne. Prekladateľom bol mladý, vtedy 19-ročný „prekliaty“ básnik Gérard de Nerval. Jeho preklad nebol prvý, ale bol podivuhodne básnický, zo všetkých najlepší..."

(hosť: doktor Ján Čakanek)

Goetheho Faust predstavuje univerzum a kompendium ľudského poznania. Je to polytematické dielo, žánrovo pestré, môžeme ho chápať tiež ako príručku praktickej poetiky, sú tam alúzie historické, politické, filozofické – od antiky po Goetheho súčasnosť. Goetheho Faust jednoducho stále inšpiruje - môžeme povedať až do dnešných dní. Homunkulus z 2.dielu je napr. prototypo Frankesteina u Mary Shelleyovej ale tiež robotov v Čapkovej hre RUR alebo Huxleyho sci-fi románu Prekrásny nový svet. Goethe vôbec vo veľkom predstihu predvídal vytvorenie umelej inteligencie. V tejto časti budeme hovoriť o Faustovi ako inšpiračnom zdroji v literatúre a filozofii.

(hosť: prof. Ondrej Meszáros)

Nemecký spisovateľ Dietrich Schwanitz o Faustovi napísal:

„Dielo je plné piesní, balád, hymnov a chórov, sú tu zhromaždené všetky básnické formy. Je to ozajstná Summa Poetica a anatómia našej kultúry. Faustova nemčina prezrádza, čo všetko Goethe so svojím jazykom dokáže, ako ovláda figúry a k akému lesku a k akej výrazovej sile ich privedie. Nemecká kultúra sa v ňom mieša s kultúrou európskou a neexistuje nijaké dielo, v ktorom by bol ich prienik výraznejší. Faust je dielom, cez ktoré môžu ostatné národy najľahšie poznať nemeckú literatúru, a Faust s Mefistofelom sú pravdepodobne dvaja Nemci, ktorých ostatné národy počúvajú najpozornejšie.“

Toľko citát zo Schwanitzovej knihy Vzdelanosť ako živý dialóg s minulosťou. Tentokrát budeme hovoriť o Faustovských inšpiráciách v hudbe alebo aký dialóg vedú s Goetheho Faustom hudobní skladatelia.

Divadelný život Goetheho Fausta je rovnako kuriózny, ako jeho literárna, resp. knižná podoba. 1.diel vyšiel v roku 1808, 2.diel až po dvadsiatich štyroch rokoch - v roku 1832. Goethe ho dokončil na sklonku života a text dovolil vydať až po svojej smrti. Ako to bolo s inscenáciami oboch? Kedy mali premiéru? Prečo sa hráva 1.diel častejšie ako druhý a prečo sa oba diely inscenujú vcelku veľmi zriedkavo? V tejto časti budeme hovoriť o divadelných inscenáciách Fausta na jeho domovskej scéne v Nemecku.