Rádiožurnál o 7:00

David Vyhnánek a Markéta Bocková sú študenti réžie a dramaturgie na VŠMU. Ich práca na projekte Naša zabudnutá klasika je prirodzeným nadviazaním na autorské realizácie v projekte Fórum mladých autorov. Nakoľko sú obaja českej národnosti a už niekoľko rokov sa konfrontujú so životom na Slovensku, celkom očakávane sa dramaturgická úvaha dostala do roviny hľadania tém, ktoré podstatu tohoto dialógu „odzrkadľujú". Svoju pointu našla v nesmierne zaujímavej a pomerne kontroverznej korešpondencii prvého prezidenta ČSR, T.G.Masaryka s rôznymi slovenskými kultúrnymi a politickými dejateľmi (Štefánik, Šrobár, Vajanský, Makovický, Dula, atp.). Práve tá sa stala doku-predlohou pre text postavený mimo čas a spracovaný spôsobom odrážajúcim pohľad mladých ľudí na tzv. "československú" otázku v toku dejín a ukazuje na to, že aj v nastupujúcej generácii tvorcov ide o tému zďaleka nie vyčerpanú. Práca s dokumentárnym materiálom (nielen cez originálnu korešpondenciu, ale i použitím citátov z rôznych publicistických relácií) sa tak stala kľúčom k satire, ktorá sa snaží vtipným spôsobom načierať (v rámci možností formátu) do toho nekonečne dynamického vzťahu medzi krajinami, ktoré tak dlho existovali v spoločnom štáte. Obsadenie: František Strnad, Kristián Baran, Jerguš Horváth, Jakub Janotík a David Vyhnánek Réžia: David Vyhnánek, Dramaturgia: Peter Pavlac, Zvuk: Ľubica Olšovská, Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková, Produkcia: Marcela Stanková

Hoci J. G. Tajovský je známy ako predstaviteľ tzv. druhej vlny slovenského realizmu a z pochopiteľných dôvodov sa sústreďoval predovšetkým na témy a príbehy z dedinského prostredia, nie vždy by sme jeho postrehy mohli nazvať len „ľúbivými", či žánrovými obrázkami zo života ľudu pospolitého slovenského prelomu storočí devätnásteho a dvadsiateho. Archaický jazyk, či prostredie by mohlo pôsobiť na súčasného (nie len mladého) človeka odťažito, avšak typológia postáv v mnohých jeho prózach dobovosť prekračuje a stáva sa nečakane univerzálnou, predovšetkým vo vzťahu k fenoménu akejsi „slovenskosti". Próza Jano Mráz (1911), uvedená ako „humoristicko-kritický obraz dedinského figliara Jana Mráza, figúrky z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá bola častým zjavom na slovenských dedinách", je textom nie len kritickým, ale skôr satirickým, v istých znakoch dokonca groteskným. Dramatizátor Miro Dacho si v cykle Naša zabudnutá klasika dlhodobo vyberá texty s podobným razením a vedome a cielene v nich podporuje práve tento akcent. Z rozprávania o Janovi Mrázovi sa tak v jeho rozhlasovej verzii stáva akási skladačka názorov štyroch obyvateľov dediny, v ktorej Jano Mráz, údajný pútnik do „Svätej zeme", pôsobil. Jeho obraz komentovaný názormi a jemnou polemikou richtára, zvonára, či učiteľa je teda posunutý ad absurdum a náznaky kritiky v Tajovského diele tak vystúpia ako olej na povrch vody. Na projekte Naša zabudnutá spolupracovali študenti réžie a dramaturgie na VŠMU. Obsadenie: Peter Šimun, Vladimír Jedľovský, Alfréd Swan, Jozef Šimonovič a Ján Mistrík. Réžia: Veronika Martinková, dramaturgia: Peter Pavlac, zvuk: Jakub Horňák, hudobná dramaturgia: Zuzana Jurišová, produkcia: Marcela Stanková.

Autor prozaickej predlohy: Dobroslav Chrobák // Autorka dramatizácie: Lucia Mihálová

Chrobákova prozaická predloha pre rozhlasovú hru po prvý krát vyšla v roku 1939 v časopise Elán, v čase celoeurópskeho nástupu fašizmu a zároveň doznievajúceho Chrobákovho osobného konfliktu ohľadom pôvodnosti jeho literárnych diel zo zbierky Kamarát Jašek. Na rozdiel od skorších Chrobákových próz z mestského prostredia v ktorých je kľúčový kontrast človeka z vidieka v mestskom prostredí, hlavná postava Ivan Pustaj je človekom zabývaným v meste. Kým v Chrobákovej novele je rozprávačom vonkajší pozorovateľ, autorka Lucia Mihálová vo svojej dramatizácii rozprávača zvnútorňuje, čím posilňuje motívy osamelosti, vyprázdnenosti a bezcieľnosti hlavnej postavy v odcudzenom a neprajnom vonkajšom svete, ktoré sú pre túto Chrobákovu novelu príznačné. Rozhlasové spracovanie Kaviarne lýra taktiež autorsky rozvíja až prekvapivo moderný - bizarný dejový rámec predlohy a vo zvukovej rovine ťaží z deja situovaného do prostredia kaviarne s hudobnou produkciou. Autorka: Lucia Mihálová Účinkujú: FERIENČÍK Roman, KRÁTKY Matúš, KAPRÁLIK Ondrej, STANKE Richard, LIESKOVSKÁ Jana, BORSOVÁ Edita, VRABLICOVÁ Lucia, DANG VAN RomanaDramaturgia: Michaela Materáková, Zvukový majster: Peter Pištek, hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková, réžia: Milena Lukáčová

Autor prozaickej predlohy: Božena Slančíková Timrava // Autorka dramatizácie: Michaela Zakuťanská

Len málo slovenských spisovateliek dosiahlo v našom literárnom (a historickom) kontexte takú mieru reflexie, či kritickej, či čitateľskej, než práve Timrava. Prítomnosť spracovaní jej próz v cykle Naša zabudnutá klasika by teda mohla byť sporná, veď nejde o nikoho navýsosť „zabudnutého“, avšak samotný cyklus sa snaží, o.i. objavovať a rozhlasovo spracovávať i menej známe, či pre rôzne dôvody kontroverznejšie diela i už známych autorov. Nie náhodou sa teda už Timrava v našom cykle objavila, a jej nezvyčajné poviedky Záplava i Hrdinovia už došli svojho spracovania.Novela Skúsenosť však má v jej diele ešte inak významné miesto, a to nie len z dôvodu, že šlo o literárne spracovanie jej aktuálnych osobných zážitkov, ale najmä preto, že samotná novela vyvolala v súdobej (prevažne mužskej) autorskej a vydavateľskej obci búrlivé reakcie a vyšla v značne cenzurovanej podobe, nakoľko sa v nej Timrava rozhodla kritickým okom zvečniť i jej stretnutia ženy-autorky, práve s už spomínaným, silne patriarchálnym literárnym (umeleckým) svetom. Dramatizátorka Michaela Zakuťanská, ktorá pravidelne prispieva svojimi textami k naplneniu zmyslu cyklu Naša zabudnutá klasika si teda opäť nevybrala pre svoje spracovanie ženskú autorku náhodou. Okrem samotnej Timravinej skúsenosti, ktorá istý čas pracovala ako spoločníčka jednej vdovy v Dolnom Kubíne, ju totiž zaujal práve fakt cenzúry, ktorému bola Timrava ako autorka pri snahe novelu vydať, vystavená. A tento fakt sa pretavil i do Michaelinej prekvapujúcej adaptácie, kde okrem „klasického“ dramatického spracovania osobných zážitkov (námet novely Skúsenosť) dostane šancu zaznieť i hlas súdobej cenzúry, ktorý zdanlivú ľahkosť Timravinej kritiky spoločnosti stavia dnes do výrazne iného svetla. Istá Timravina mäkkosť a láskavosť kritiky sa teda ukáže ako vynútený výsledok nekorektného zásahu „zhora“, čo jednoznačne stojí za povšimnutie. Účinkujú: Renáta Horňáková-Rundová, Táňa Kulíšková, Zuzana Kyzeková, Danica Jurčová-Glinová, Judita Bilá, Zuzana Jurigová-Kapráliková, Tomáš Vravník, René Jankovič, Ján Mistrík, Katarína Ivanková, Miroslava Frankovská, Jozef Benedik a Laco KerataRéžia: Laco KerataDramaturg: Peter PavlacZvuk: Peter PištekAdaptácia: Michaela ZakuťanskáZvuk: Peter PištekHudobná dramaturgia: Peter MarkovskýProdukcia: Marcela Stanková. Účinkujúci: Renáta Rundová-Horňáková, Tatiana Kulíšková, Danica Jurčová-Glinová, Judita Bilá, Zuzana Kyzeková, Zuzana Jurigová-Kapráliková, Katarína Ivanková, Miroslava Frankovská, Tomáš Vravník, René Jankovič, Ján Mistrík, Jozef Benedik, Ladislav Kerata.

Autorka rozhlasovej dramatizácie: Gabriela Alexová // Autor prózy: František Švantner

Novela List, ktorá je predlohou tejto rozhlasovej hry vyšla v zbierke noviel Dáma a patrí do poslednej, existenciálnej, fázy tvorby Františka Švantnera, ktorú bezprostredne ovplyvnila 2. svetová vojna. Základným rámcom príbehu je list, ktorý adresuje žena svojmu manželovi, ktorého opúšťa, pričom so zmyslom pre detail a psychologickú drobnokresbu rekonštruuje udalosti, ktoré jeho napísaniu predchádzali. Autorka Gabriela Alexová vo svojej tvorbe rada skúma mužsko-ženské vzťahy, zvlášť ju zaujímajú ich patologické formy. Emočné a psychické násilie je na rozdiel od fyzického násilia vo svojich prejavoch omnoho subtílnejšie, no o nič menej devastačné. Pre jeho obete je ťažšie ho detekovať, o to ťažšie je vymaniť sa z jeho bludného kruhu. Švantner vo svojej próze skúma človeka, morálne dilemy, ktorým čelí uvrhnutý do extrémnej situácie, spôsobenej vojnovým konfliktom. V rozhlasovej interpretácii postavy Júlie, ktorej subjektivita rozprávania a prežívania je ešte posilnená jej vnútorným alter egom (postavu Júlie stvárnili dve herečky) sa ukazuje, že trauma postáv je omnoho hlbšia, v skutočnosti bola nevyhnutným vyústením predchádzajúcich udalostí a ich vzťahu, zatiaľ čo vojna bola len ich katalyzátorom. Obsadenie: Petra Vajdová, Edita Kopričević-Boršová, Juraj Kemka, Peter Kočiš, Přemysl Boublík, Lena Košická Réžia: Veronika Martinková Dramaturgia: Michaela Materáková Zvuk: Ľubica Olšovská Hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková Produkcia: Marcela Stanková

Ján Hrušovský (1892-1975) bol prozaik, novinár a publicista, ktorý sám o sebe hovoril ako o priekopníkovi slovenskej moderny. Do literatúry vstúpil zbierkou vojnových poviedok a fejetónov, bezprostredne po prvej svetovej vojne, ktorej sa zúčastnil ako bojovník na ruskej fronte. Neskôr pracoval ako redaktor, potom v štátnych službách.

Pre svoju spoluprácu s fašistickým slovenským štátom počas druhej svetovej vojny, kedy pracoval na Úrade propagandy (1941-1944) patrí Ján Hrušovský ku kontroverzným postavám slovenskej literatúry. Napriek tomu nemožno spochybniť jeho výrazný literárny talent, ktorý preukázal najmä vo svojej dielach z obdobia nastupujúcej druhej vlny slovenskej moderny.Predlohou pre hru Dolorosa je rovnomenná Hrušovského poviedka z roku 1925, ktorú po prvý raz vydal Leopold Mazáč v Prahe. Hrušovského ranné prózy ovplyvnil najmä expresionizmus a dekadencia.V príbehu vnútorného zápasu mladučkej mníšky, ktorá sa v záujme zachovania svojej duchovnej čistoty snaží potlačiť svoju žiadostivosť, sa do popredia dostáva Hrušovského obľúbený konflikt medzi dionýzovským princípom telesnosti a zmyslovosti a duchovnej harmónie a sebaovládania. Autorka vo svojej dramatizácii túto bipolaritu podporila postavami dvojjediného rozprávača, ktorou je socha Krista, objekt ku ktorému Dolorosa smeruje svoje modlitby a rozjímanie, no i ľudsky pochopiteľné, i keď, v jej postavení, nežiaduce, zmyslové túžby. Sochu teda môžeme vnímať ako predstaviteľa Krista v duchovnom, božskom zmysle – projekciu viery (Svätý), no i v zmysle fyzickom, ktorý má vonkajšiu podobu sochy s celou svojou ušľachtilou, telesnou a teda ľudskou krásou (Nesvätý). Svätý a Nesvätý spolu vedú dialóg, ktorý nás sprevádza príbehom mníšky Dolorosy, jej urputnou snahou o dokonalosť a čistotu, ktorá napokon vyústi do tragického konca. Obsadenie: Henrieta Jančišinová- Koláriková, Přemysl Boublík, Števo Martinovič, Ľudmila Mandžárová Réžia: Laco Kerata Dramaturgia: Michaela Materáková Zvuk: Peter Daniška Hudobná dramaturgia: Marek Kundlák Produkcia: Marcela Stanková

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej literatúre zaujímavé, menej známe, či dodnes nikdy nespracované texty rôznych slovenských autorov. Ambícia je z predlôh koncipovať texty, ktoré nesú v sebe snahu vnímať, chápať a rešpektovať predlohu a zároveň sa snažia pozrieť na témy a formu spôsobom adekvátnym mysleniu našej doby. Ide teda opäť o akýsi most medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorého cieľ by mal presiahnuť didaktický rozmer oboznámenia sa s menej známym, či dokonca „neznámym“

Asi len ťažko by sme hľadali de-facto v akejkoľvek aktívnej generácii čitateľov niekoho, komu by meno Dobšinský nebolo známe. Pavol Dobšinský je azda najznámejší svojimi zbierkami ľudových rozprávok, povestí, piesní, jednoducho textami ľudovej slovesnosti. Hoci ťažiskom jeho činnosti a neskôr tvorby bola folkloristika, málokto možno vie, že Dobšinský prekladal Byrona, Lamartina, či Mickiewicza a sám ako aktívny predstaviteľ štúrovskej romantickej generácie písal i svoju vlastnú poéziu, nielen ľudovú, ale i alegorickú, či vlasteneckú.

Jeho povesť, či rozprávku o krásnej Berone z Čierneho mesta nájdeme v prvom zväzku Prostonárodných slovenských povestí. V rozhlasovej adaptácii Martiny Havierovej sa však samotná povesť stala skôr predmetom skúmania a pátrania po jej koreni v realite. Snahou adaptátorky totiž nie je dramatizovať samotnú rozprávku, ale pokus predstaviť si, ako taká povesť vlastne mohla vzniknúť, aký reálny príbeh by sa mohol stať jej predobrazom, ako naša fantázia, a teda kreativita ľudových rozprávačov dokázala v zásade z banálnej životnej situácie túlajúceho sa uhorského šľachtica vytvoriť krásnu povesť o hľadaní a naplnení životnej láske k tajomnému dievčaťu – Berone.Ide teda o intertextovú hru (s použitím motívov z básní napríklad i P. O. Hviezdoslava), v ktorej podstatnejší než príbeh je snaha porozumieť ako vznikol, rekonštruovať ho, nanovo stvoriť, s nevyhnutnou dávkou humoru a nadhľadu súčasníka, mladej tvorkyne, autorky i režisérky v jednom.Obsadenie: Kristián Baran, Jerguš Horváth, Oliver Asztalos, Filip Pavuk, Anna Magdaléna Hroboňová a Patrícia Balajová. Réžia: Martina Havierová Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Ľubica Olšovská Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková Produkcia: Peter Šimončič

Naša zabudnutá klasika je názov cyklu krátkych rozhlasových hier Rádia Devín, ktoré majú ambíciu nachádzať v slovenskej próze i dráme kontroverzné, neznáme, tematicky alebo formálne výnimočné, či dodnes rozhlasovo nespracované texty slovenských autorov. Projekt mal premiéru v lete roku 2017 uvedením šiestich minidrám. Odvtedy vzniklo už skoro štyridsať realizácií, ktoré reflektovali i výročia, či už autorov predlôh, špecifické „dátumy“ rôznym spôsobom významné pre našu krajinu, alebo jednoducho dráždivú zvláštnosť nezvyčajných, niekedy viac, niekedy menej známych slovenských autorov. Variabilita tém a foriem je jedným z kľúčov celého projektu, ktorý sa neobmedzuje len na „klasiku“ v konvenčnom vnímaní samotného pojmu. Preto sa i vo výbere i v realizácii kombinuje potreba hľadať a nachádzať jednak témy, ktoré jednoznačne vytvárajú výpovedné prepojenie so súčasnosťou a vo výsledku prekračovať hranice všednosti a očakávaných mantinelov v „klasickej“ rozhlasovej realizácii.

V rámci cyklu Naša zabudnutá klasika vznikla dramatizácia prózy pozoruhodnej osobnosti slovenskej literatúry, ženskej reprezentantky našej povojnovej tvorby, Hany Ponickej. Pôsobila ako publicistka, autorka detskej literatúry, prekladala z francúžštiny, vyšli jej dve zbierky poviedok: Prísť odísť (1964) a Bosými nohami (1968). Stala sa signatárkou Charty 77, za čo bola prenasledovaná komunistickým režimom a toto obdobie svojho života spracovala v diele Lukavické zápisky (1989).

Autorka Milka Martáková zdramatizovala pre rozhlas Ponickej krátku prózu, zrejme inšpirovanú jej autentickými zážitkami z obdobia pred koncom 2.svetovej vojny, kedy Ponická ako študentka medicíny dobrovoľne vypomáhala ako spolupracovníčka Červeného kríža. Jej príbeh o nemocnici v improvizovaných podmienkach pivničého krytu, o nezmyselnej smrti i narodení dieťaťa v dobe rozvratu a neistoty, vyrozprávaný jednoduchým jazykom každodennosti, je aj v súčasnosti až hrozivo aktuálny. 22. júla sme si pripomínali nedožitých 100 rokov od narodenia spisovateľky Hany Ponickej. Účinkujúci: Renáta Rundová-Horňáková; Miroslava Frankovská; Judita Hansman; Matúš Kvietik; Jakub Rybárik; Miroslava Drínová, dramaturgia: Michaela Materáková, hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková, zvukový majster: Peter Pištek, réžia: laco Kerata.

Mário Drgoňa: Môj otec bol (dobrý), ja musím byť (zbojník). Z cyklu Naša zabudnutá klasika

Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník alebo metatextuálny pseudoautorský introspektívu subjektívne reflektujúci experiment v cykle Naša zabudnutá klasika. S použitím textov Gustáva Kordoša, Ľubomíra Gašpara Zaoseka, Ela M. Šándora, Rehora Urama Podtatranského a ľudových piesní a porekadiel spísal Mário Drgoňa.Slovo autora a režiséra k textu (v toku času jemne revidované dramaturgom):Cieľom tohto (nielen) zvukového experimentu bolo pátrať po podobnostiach i odlišnostiach medzi synmi a otcami, tak individuálnymi a konkrétnymi, ako aj všeobecnejšími, vyššími, indivíduum presahujúcimi. Dosiahnuť sme sa to pokúsili prostredníctvom mnohovrstevnatej a viacvýznamovej interpretácie fragmentov z textov vyššie menovaných autorov, ktoré sme následne tematicky dekomponovali či rekonštruovali subjektivizáciou jednotlivca – teda odpoveďami hercov na režisérove otázky. Odpovede nemuseli byť ani za mak pravdivé, mali len vyznievať prirodzene. Mnohé z nich však napokon zjavne pravdivé boli. Podľa povahy odpovedí tak ide čiastočne o dokument alebo „mokument“ (pozn.: anglicky „mockumentary“ – fiktívny dokument, ktorý zobrazuje vymyslené udalosti a prezentuje ich ako skutočné). Okrem toho však celá rozhlasová hra sleduje pomyselnú linku života, od detstva, až k momentu staroby. Pri konečnom výsledku mnoho záviselo nielen od strihu, hudobnej dramaturgie, ale aj od odpovedí respondentov/účinkujúcicih. V rámci pseudodokumentárneho rázu konceptu vo výsledku napokon znejú aj otázky, či pokyny autora a režiséra. Ten sa vo finálnom koncepte stal jeho nevyhnutnou súčasťou. Obsadenie: Vladimír Jedľovský, Martin Hronský, Tomáš Vravník a Mário Drgoňa Réžia – Mário Drgoňa Dramaturgia – Peter Pavlac Zvuk – Stanislav Kaclík Hudobná dramaturgia – Marek Kundlák Produkcia – Petra Kasanová

Neprebudení/ý, alebo rozhlasové rozprávanie na základe textov Martina Kukučína, Jozefa Hollého, Ľudmily Podjavorinskej, Jozefa Gregora Tajovského a Martina Buzalku.

Nie je jednoduché predstaviť, nie je jednoduché predstaviť si, nie je jednoduché pár slovami obsiahnuť rozmer stretnutia na pomedzí foriem, žánrov, prístupov a najmä umeleckých a ľudských postojov. Neprebudený/í nie je rozhlasová hra tak ako ju zvykneme vnímať, nie je dokumentom, nie je fíčrom, nie je rozhovorom, je však určite výnimočným stretnutím, rozprávaním a pohrávaním sa s textami vyššie spomenutých klasikov a Maťa Buzalku, jedného z výrazných členov divadla Stopy snov.Autorka konceptu a režisérka Ivana Kováčiková (víťazka kategórie Fórum na Festivale rozhlasovej hry 2023 s hrou Malá dáma) nás empaticky a s vysokou mierou osobnej zvedavosti uvádza do sveta, v ktorom na konci tí, kto sú „Neprebudení“, sme v skutočnosti vlastne my. Skúsme sa teda ponoriť do sveta čistej radosti z tvorby a čistej túžby po naplnenom živote...„S Martinom sme sa stretli skrz spoločnú kamarátku. Krátko potom sme začali spolupracovať v divadle Stopy snov, v ktorom pôsobia herci a tvorcovia s rôznymi formami mentálneho znevýhodnenia. V divadle sa zameriavame na hľadanie osobných tém pre každého člena súboru. O to sme sa snažili aj pri výbere textov slovenskej klasiky, ktoré sa nejakým spôsobom zaoberajú životom človeka so znevýhodnením na slovenskej dedine. Boli to texty Neprebudený od Martina Kukučína, Kubo od Jozefa Hollého, Maco Mlieč od Jozefa Gregora Tajovského a Ondráš od Ľudmily Podjavorinskej.Tieto texty predstavujú jeden zo základov slovenskej realistickej literatúry- zobrazenie človeka sociálnej menšiny a kritika prostredia, ktoré sa s odlišnosťou daného jednotlivca konfrontuje. Je to maturitná látka, rovnako ako obľúbená téma slovenských divadelníkov mnohých generácii. Portfólio tém, skrz ktoré sa autori vyjadrujú k problematike mentálne znevýhodnených jedincov v konzervatívnej uzavretej spoločnosti je spojené vo veľmi jasných znakoch. ... Martin vnímal tieto príbehy skrz prvú osobu singuláru a pomohol s tým aj mne. S témami o ktorých som hovorila sa nestotožnil, keďže sa jeho postavy nedotýkajú. Vzťah Neprebudeného k iným postavám nevypovedá o jeho charaktere. Neprebudeného očami Neprebudeného nepoznáme. Našim zámerom je preto ponúknuť tento uhol pohľadu aj divákovi. Smrť Ondráša v Neprebudenom vyvoláva empatiu, lebo rozprávačom je čitateľ sám. Ak je rozprávačom Ondrej a rozprávač zomrie, príbeh nemá koniec. Preto by sme chceli Neprebudenému dovoliť svoj príbeh dopovedať.“ - Ivana Kováčiková Obsadenie: Martin Buzalka, Petra Dubayová, Ivana Kováčiková a členovia divadelného súboru Stopy snov Réžia: Ivana Kováčiková Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Peter Pištek Mix piesní: Roland Bangha Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková Produkcia: Valéria Potančoková