Čerstvé Ovocie_FM

Čo majú spoločné nočné ulice, rapové videoklipy a módne editoriály? Pre fotografa a vizuálneho tvorcu Sashu predstavujú jednotlivé zastávky na ceste k vlastnému fotografickému rukopisu. Od prvých experimentov s fotoaparátom cez spolupráce s hudobníkmi až po profesionálne módne a reklamné produkcie postupne objavoval možnosti obrazu, svetla a vizuálneho rozprávania. Dnes jeho tvorbu charakterizujú výrazné kontrasty, sýte farby, dynamika pohybu a dôraz na ľudské emócie. Za výslednými fotografiami však stojí oveľa viac než len premyslená kompozícia a technicky zvládnuté osvetlenie. Rovnako dôležití sú preňho ľudia, spoločné nápady, tvorivá sloboda a atmosféra, ktorá vzniká počas fotografovania. Ako sa zo „street“ fotografa stal tvorca módnych editoriálov a reklamných vizuálov? Prečo je preňho dobrá atmosféra na „pľaci“ rovnako dôležitá ako dokonale pripravené svetlá? A ako mu fotografia pomáha spoznávať samého seba? Spoznajte autora, ktorý sa naučil nielen zachytávať svet okolo seba, ale aj vytvárať vlastné vizuálne svety.

Čo majú spoločné farebné obrazy, architektonické línie, spomienky na juh Francúzska a filmové zábery nekonečnej púšte? V tvorbe módnej dizajnérky Gréty Šabíkovej sa zdanlivo nesúvisiace svety stretávajú a premieňajú na odevy s vlastným príbehom. Pod vlastnou značkou prepája minimalistickú estetiku s výtvarnými experimentmi, osobnými inšpiráciami a dôrazom na každodennú nositeľnosť. Ako sa dievča, ktoré si od malička ladilo šáliky k šatám, dostalo k vlastnej módnej značke? Čo všetko sa musela naučiť, aby svoje predstavy dokázala pretaviť do skutočných odevov? A prečo po rokoch štúdia a prvých profesionálnych skúsenostiach takmer zanechala profesiu, ktorú od detstva milovala? Spoznajte príbeh mladej dizajnérky, pre ktorú je móda nielen tvorivou vášňou, ale aj náročným remeslom a spôsobom, ako vyjadriť vlastný pohľad na svet.

Výrazná typografia, vrstvené obrazy, internetové mémy, herné estetiky a poriadna dávka vizuálneho chaosu. Grafická dizajnérka, ilustrátorka a digitálna umelkyňa Adriana si z digitálneho smogu vytvorila vlastný autorský jazyk, v ktorom sa forma stáva rovnako dôležitou ako obsah. Ako sa z dieťaťa, ktoré trávilo hodiny v The Sims 2, stala autorka virtuálnych svetov? Čo majú spoločné raveové plagáty, nekonečné scrollovanie a videohra o duševnom zdraví? A prečo sa v jej najnovšom projekte technológia mení na nové náboženstvo? Adrianin príbeh ukazuje, že vizuálny maximalizmus nemusí byť iba estetickou záľubou, ale aj spôsobom, ako komentovať svet, v ktorom je čoraz ťažšie odlíšiť digitálny chaos od každodennej reality.

Čo zostane z miesta, keď systém, ktorý ho desaťročia formoval, prestane fungovať? Pre Andreja to nie sú iba prázdne budovy, komíny či potrubia. Sú to aj materiály poznačené prácou, skúsenosti ľudí a krajina, v ktorej sa minulosť nedá jednoducho vypnúť spolu s poslednou prevádzkou. Slovenský vizuálny umelec pôsobiaci v Kodani sa vo svojej tvorbe vracia na Hornú Nitru a k elektrárni Nováky, ktorú poznal odmalička a neskôr v nej sám pracoval. Cez popol, zváračské závesy, zvuk či industriálnu infraštruktúru skúma, čo sa deje medzi zánikom jedného systému a prísľubom nového. Aj o tom je príbeh Andreja Kiripolského – laureáta Ceny Oskára Čepana 2026, ktorý sa cez veľmi osobnú skúsenosť pýta na pokrok, pamäť aj na to, čo si z minulosti vezmeme ďalej.

Veron sa pohybuje medzi slovom, pódiom a tetovaním. V slam poetry našla priestor na pomenovanie vlastných pocitov a skúseností, pri tetovaní zase spôsob, ako ich pretaviť do vizuálnej podoby. Ako sa z témy bakalárskej práce stala cesta na slamové pódiá a až k druhému miestu na Majstrovstvách Slovenska? Prečo posledných osemdesiat eur počas pandémie minula práve na tetovacie potreby a ako sa z jej „špinavých keriek“ postupne stal rozpoznateľný autorský rukopis? A čo sa stane, keď slová, ktoré pôvodne vznikli z jej vlastného prežívania, oslovia niekoho natoľko, že si ich nechá natrvalo vytetovať na kožu? Aj o tom je príbeh Veron a jej dvoch tvorivých svetov, ktoré majú k sebe oveľa bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Textil sprevádza Kiku prakticky odmalička. Od prvých pokusov na starom šijacom stroji po babke sa cez štúdium textilnej tvorby, cez monumentálne tapisérie, maľbu či mäkké sochy postupne dostala až k dielam, ktoré už nemusia zostať visieť na stenách galérii. Dnes vytvára autorské amuletové bundy, v ktorých prepája výšivku, textilnú koláž, poéziu a symboliku zvierat či rastlín s príbehmi konkrétnych ľudí. V jej tvorbe sa tak stretáva tradičné remeslo so súčasným umením a témy sily, radosti či osobnej slobody s obyčajnou potrebou mať pri sebe niečo, čo nám ich dokáže pripomenúť.

Fotografia Sáry Balogovej vzniká tam, kde sa stretáva hudba, komunita a mesto. Od prvých analógových záberov z klubov si postupne vytvorila rozsiahly archív bratislavskej undergroundovej scény, v ktorom sa osobné zážitky prelínajú s premenou miest, zánikom klubov a otázkou, čo vlastne alternatívna kultúra znamená dnes. To, čo sa začalo spontánnym dokumentovaním koncertov, raveov a ľudí okolo nich, sa v jej tvorbe postupne rozšírilo o témy gentrifikácie, Clubsterben, kolektívneho prežívania aj vplyvu algoritmov na naše správanie. Sára tak cez underground nesleduje iba nočný život. Používa ho aj ako priestor, cez ktorý sa dá pozorovať, ako sa mení mesto, spoločnosť aj spôsob, akým spolu trávime čas.

Patrik sa k architektúre dostal trochu náhodou. K produktovému dizajnu vlastne tiež. Keď sa však na jeho cestu pozrieme spätne, jednotlivé náhody do seba zapadajú až podozrivo presne. Od detstva ho fascinovalo, ako veci fungujú, na VŠVU sa naučil premýšľať v systémoch a popri architektúre si pre vlastnú radosť vyrábal objekty, experimentoval s materiálmi či 3D tlačou. Dnes tieto skúsenosti využíva v projekte Lebo Mädveď, kde spolu s Jurajom Horňákom a Erikou Beňuška vytvára spoločenské a vzdelávacie hry. Patrik je pritom ten, ktorý rád rozoberie problém na malé kúsky, pochopí jeho logiku a nájde spôsob, ako ho dostať z obrazovky do funkčného predmetu. Jeho príbeh je preto trochu ako skladačka, ktorú sám navrhuje – jednotlivé dieliky na začiatku nemusia dávať veľký zmysel, až kým nezapadnú na správne miesto.

Lucia nehľadala jedno médium, pri ktorom by zostala. Fotila, kreslila, ilustrovala, maľovala abstrakcie, experimentovala s farbou a postupne zisťovala, že najlepšie sa jej tvorí vtedy, keď si nemusí nastavovať príliš veľa pravidiel. Dnes stojí za projektom House of Lucy Lou, pod ktorým premieňa zostatkový textil na ručne maľované „tetovačky na oblečko“ a spolu s DJom Cobym vytvára PALETTONE – workshopy, kde sa abstraktná maľba stretáva so živým DJ setom. Jej cesta pritom vedie od fotografického dizajnu a osobných ženských portrétov cez techno workshop v Berlíne až k pestrofarebným zvieratám na starých rifliach. Porozprávala nám o tom, prečo sa prestala báť abstrakcie, ako objavila vlastnú „alchýmiu farieb“, prečo ju viac než dokonalý výsledok zaujíma samotný proces a ako sa z kreslenia, ktoré jej kedysi pomáhalo spracovať vlastné emócie, postupne stala tvorba, ktorá dnes robí radosť najmä ľuďom na druhej strane.

Petra dokáže pri plátne stráviť aj trinásť hodín, aby zachytila moment, ktorý v skutočnosti možno trval iba pár sekúnd. Mladá výtvarníčka a študentka maľby na FaVU v Brne sa vo svojej tvorbe pohybuje medzi hyperrealizmom, fotografiou, spomienkami a obyčajnými situáciami, ktoré by sme inokedy možno ani nezaregistrovali. Kým sa maľba stala centrom jej tvorby, Petra už mala za sebou papierové šaty, odevný dizajn, šitie aj niekoľko neúspešných prijímačiek. Tie ju však namiesto odradenia prinútili pracovať ešte intenzívnejšie. Dnes skúma, ako obrazom spomaliť čas, čo všetko sa nám dokáže vryť pod kožu a ako narušiť precíznu maľbu niečím spontánnym. V profile rozpráva o ceste od detského kreslenia po stenách až k olejomaľbe, o holuboch, ktoré ju vracajú do prítomnosti, aj o tom, prečo chce maľbu postupne prepájať so zvukom, videom a ďalšími médiami.