DALILA šou Petry Bernasovskej

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym. V réžii Mileny Lukáčovej číta Judita Hansman.

Patrí medzi najlepších tenoristov svojej generácie, Luciano Pavarotti ho označil za svojho legitímneho nástupcu a na začiatku 80. rokov patril oficiálne do štvorky najlepších tenorov sveta vedľa Dominga, Pavarottiho a Carrerasa. V dnešnej epizóde podcastu k Storočnici rozhlasu si pripomenieme 75. narodeniny speváka Petra Dvorského.

| Pocta maestrovi Petrovi Dvorskému.

| Pripravil: Roman Bomboš.

| 100 rokov, jeden rozhlas pripravuje Slovenský rozhlas, Rádio Slovensko, SRo1.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym.

Preklad Mária Ferenčuhová / Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda – lenže ten hlavný hrdina je žena. Jolana Kohútová je odsúdená na prehru. Tak nech je tá prehra aspoň niečím ohromným, úplným a krásnym.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.

Vedeli sme, že Dominika Moravčíková píše dobrú poéziu. Od jej prozaického debutu vieme, že aj jej próza stojí za počúvanie. Najmä ak máte radi temné tóny, mysterióznosť – ktorá sa raz zmení na odhalenie banálneho príbehu v pozadí desivého mýtu, ale inokedy sa tajomné potvrdí a ostane vo sfére nadprirodzena. Ponurá atmosféra, zväčša rurálne prostredie – to sú vhodné atribúty novembrového Čítania na pokračovanie z knihy Dominiky Moravčíkovej Dom pre jeleňa. V réžii Stanislava Bíleho číta Jana Wernerová.