DALILA šou Petry Bernasovskej

Osmanská ríša počas vlády sultána Sulejmana Nádhreného, ktorého európski historici prezývali aj ako Osmanský Šalamún riadil mocnú a kultúrne vyspelú ríšu. Dnes budeme hovoriť aj o jeho najbližšom spolupracovníkovi albánskeho pôvodu veľkovezírovi Mehmedovi Pašovi Sokolovičovi a aj o následníkovi Sulejmana, o jeho synovi Selimovi druhom.

Účinkujú: PhDr. Xénia Celnárová, Peter Turčík.

Témou dnešnej kapitolky z dejín osmanskej ríše bude obdobie prelomu 16. a 17. storočia, kedy sultáni sa viac venovali osobným záľubám ako vládnutiu. To prenechali vezírom a súčasne sa tak k reálnej moci čoraz viac dostáva vojenská kasta janičiarov.

Účinkujú: PhDr. Xénia Celnárová, Peter Turčík.

Les Français dans le Soulevement national slovaque, récit de Didier Rogasik. Hommage a l'acteur et fondateur de la diplomatie slovaque Milan Knazko a l'occasion de son 80e anniversaire (reprise)

(R) Folková a alternatívna hudba, program Sone Horňákovej prezentuje hudobnú tvorbu slovenských pesničkárov 90. rokov : PETER LACHKÝ- V Krajine / SANYLAND- Trochu korenia // SUÍ VESAN- Suí // DLHÉ DIELY- Tu

Osmanská ríša sa vysporiadala s vojenskými porážkami, vytlačením z Uhorska a stratou rozsiahlych území veľmi produktívne. V 18.storočí už prestáva byť postrachom Európy, sultáni presadzujú nielen reformu hospodárstva ale predovšetkým armády, Vysoká Porta zriaďuje stále vyslanectvá v Paríži, Londýne, Viedni a v Berlíne. Dnes budeme teda hovoriť o tom, ako reagovali sultáni na stratu dominancie na juhovýchode kontinentálnej Európy.

Účinkujú: PhDr. Xénia Celnárová, Peter Turčík.

V ďalšom pokračovaní historického slovníka budeme hovoriť o tom, aké mala osmanská ríša postavenie vo vtedajšej Európe na prelome 18. a 19. storočia a ako sa vyrovnávala s postupnou stratou území na Balkáne.

Spolu s orientalistkou doktorkou Xéniou Celnárovou, vám príjemné počúvanie prvej kapitolky z dejín Turecka, želá Peter Turčík.

Témou tejto kapitolky z dejín Osmanskej ríše bude dianie v samotnom štáte v 19. storočí, ako osvietené elity vrátane sultánovej rodiny presadzovali zásadné reformy, ktoré mali ďalekosiahle dopady na organizáciu štátu a v istom zmysle pripravili neskoršiu sekularizáciu už moderného Turecka v 20. storočí.

Spolu s orientalistkou doktorkou Xéniou Celnárovou, vám príjemné počúvanie ďalšej kapitoly z dejín Osmanskej ríše želá Peter Turčík.

Už sme niekoľkokrát v našom historickom slovníku - venovanom dejinám Osmanskej ríše respektíve neskoršieho Turecka - spomenuli, že 19. storočie bolo obdobím veľkých reforiem v tomto štáte ale aj vojenského súperenia, predovšetkým s Ruskom. Napríklad zámienkou krymskej vojny bol spor Ruska a Osmanskej ríše o to, kto bude chrániť chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a fakt, že Vysoká Porta odmietla ruskú požiadavku, že cár sa stane protektorom všetkých pravoslávnych veriacich v Osmanskej ríši. Spojencami Osmanov sa stali Anglicko a Francúzsko. Po takmer ročnom obliehaní padol Sevastopoľ a dôsledkom toho bola strata vplyvu Ruska v oblasti Čierneho mora a posilnenie postavenia Osmanského štátu. Lenže na Balkáne pokračovali emancipačné snahy a Rusko sa v priebehu dvoch desaťročí opäť stalo vážnym vojenským hráčom na Balkáne. Spolu s hosťom v štúdiu však budeme hovoriť aj o tom, čo to bol panosmanizmus, panislamizmus, pansunitizmus či panturkizmus a teda aj o začiatkoch politickej kariéry neskoršieho prvého prezidenta Tureckej republiky Mustafu Kemala Ataturka. Hosť: dr. Xénia Celnárová, Ústav orientalistiky SAV.

Novú vojnu Turecka s Ruskom vyvolala vzbura Srbov v Bosne a Hercegovine a povstanie v Bulharsku, ktoré vyústili ku vzniku bulharského kniežatstva v roku 1878 a k rozhodnutiu mocností, že Bosna a Hercegovina sa dostala pod správu Rakúsko-Uhorska. Dôležitým je tento rok aj pre Čiernu Horu, lebo sa jej po mnohých vojnách s Osmanmi podarilo na medzinárodnom fóre potvrdiť svoju takmer storočnú nezávislosť ako kniežatstvu. Strata vplyvu Vysokej Porty na Balkáne a v oblasti Egejského mora pokračovala - Kréťania si vydobyli samosprávu pod patronátom gréckeho korunného princa.

K poslednému útoku na tzv. chorého muža na Bospore, ako Osmanský štát označovali v druhej polovici 19. storočia, došlo v roku 1912, keď Grécko, Čierna Hora, Srbsko a Bulharsko spojili svoje sily a vytlačili armádu sultána Mehmeda V. takmer úplne z Balkánu. Osmanský štát sa tak po vyše 6-tich storočiach svojej existencie zredukoval na územie Prednej Ázie. Dnes budeme však hovoriť aj o príčinách pretrvávajúceho turecko-arménskeho napätia, teda o spore, kto je v konečnom dôsledku zodpovedný za vyvražďovanie Arménov na začiatku 20. storočia.

Keď sa pozrieme naspäť do histórie, zistíme, že tradičným spojencom vysokej Porty bolo Francúzsko, navyše aj vôbec prvého veľvyslanca poslal sultán do Paríža. Lenže spojencom Osmanov sa v I. svetovej vojne stalo Nemecko. A práve o tom, ako táto vojna zmenila osudy osmanského štátu, budeme hovoriť s orientalistkou Xéniou Celnárovou.