Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pokrytý kvetmi“. Antim, biskup Nikomédie v Bitýnii, sa stal obeťou Diokleciánovho prenasledovania kresťanov, hneď na jeho začiatku. Popravili ho sťatím v roku 303. Spolu s ním vraj zomreli tisíce ďalších kresťanov. Euzébius z Cézarey o ňom píše, že si na Antima spomína pri pilieroch slávy svätých. Cisár Justinián ho ustanovil za patróna veľkolepého chrámu. Antim pravdepodobne napísal list adresovaný prenasledovanej cirkevnej obci.

V tom čase Ježiš prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené. Keď sa preplavili k druhému brehu, došli do genezartského kraja a tam pristáli.  (Mk 6, 45-53)

Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť. Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Dôvod rozdielneho názvu je v tom, že v niečom sa kalendár občiansky (svetský) zhoduje s cirkevným kalendárom, v niečom sa zas od neho odlišuje. Cirkevný rok v byzantskom obrade je zvláštny tým, že sa nezačína občianskym novým rokom v januári, ale jeho začiatok je 1. septembra. Začiatok cirkevného roku nazývame ináč aj začiatkom indiktu. Znamená to úplný cirkevný rok v trvaní od 1. septembra do 31. augusta. Indikt – je z latinského slova „indictio“ a doslovne znamená: ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. Tak sa nazýval výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov uskutočniť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Prvé indikty sa objavili za cisára Diokleciána (284-305) od roku 297, ktoré nariaďovali súpis a ohodnotenie pozemkov za každých pätnásť rokov. Postupne slovo „indikt“ nadobudlo význam pre celý pätnásťročný cyklus, ale bol aj označením pre jeho prvý deň. V počiatkoch sa výraz „indikt“ užíval len pre finančný rok. Postupne sa však stal východiskovým bodom aj na označenie rôznych dátumov spoločenského života. Finančný rok sa nekryl s astronomickým rokom, ktorý od reformy Júliusa Cézara sa začínal (od roku 46 pred narodením Ježiša Krista) 1. januára. Prvým dňom indiktu bol najprv 23. september – deň narodenín cisára Augusta. Od čias cisára Konštantína Veľkého (306-337) začiatok indiktu bol preložený na 1. september každého bežného roku. Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali deň 1. september na začiatok cirkevného roka a tak ostal východnej cirkvi až dodnes. Indikt, o ktorom hovoríme – lebo boli aj iné indikty – má ináč aj názov „byzantský“ alebo „konštantínopolský“, alebo je pomenovaný podľa mena cisára, ktorý začiatok určil na prvý september – „Indikt Konštantínov“. Bol záväzný s výnimkou Egypta v celej rímskej ríši. Cisár Justínián I. (527-565) nariadil, aby sa všetky úradné dokumenty uvádzali dátumom podľa indiktu. Za pápeža Pelagia II. (579-590) aj v Ríme prijali tento indikt na označenie všetkých úradných dokumentov a až v roku 1097 od neho odstúpili. Odkedy sa deň 1. september stal začiatkom cirkevného roka, dostal náboženskú náplň so svojou vlastnou bohoslužbou. V byzantskom obrade v prvý deň liturgického roku čítame zo sv. evanjelia tú časť, v ktorej sa spomína, že Ježiš Kristus prišiel do synagógy v Nazarete a prečítal slová proroka Izaiáša: „Duch Pánov je nado mnou, preto ma pomazal… hlásať milostivý rok Pánov“ (Lk 4, 18-19). Kedy sa stal začiatok indiktu cirkevný sviatkom, presne nevieme. Jeho pôvod však kladieme do 8. storočia. Na začiatku nového liturgického roka modlíme sa slovami tropara z 1. septembra: „Pán všetkého stvorenia, zo svojej moci si ustanovil obdobia i roky. Vo svojej dobrote žehnaj i tento rok. Udeľ pokoj našej vlasti i nášmu mestu (našej obci). Ochraňuj nás na príhovor Matky Božej.“

V tom čase Ježiš prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal. Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.” Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst. Lk 4, 16-22a

Svätý Júda Tadeáš bol apoštol Pánov. Vo svätom Písme sa spomína ako brat Pána Ježiša. Ale to sa nemôže brať doslovne. To znamená len toľko, že bol jeho príbuzný. So svätou Rodinou v Nazarete bol podľa ústneho podania v dvojakom príbuzenstve. Božia bola totiž jeho tetka a sv. Jozef, jej panenský manžel, jeho strýko. Po prijatí Ducha Svätého na Turíce naplnila ho veľká horlivosť za učenie Ježišovo a za spásu duší.Mnoho prenasledovania a utrpenia vystál, keď hlásal evenjelium v Judei, Samarii, Idumei a v Mezopotámii. Konečne zašiel spolu so sv. apoštolom Šimonom až do Perzie. Na svojich apoštolských cestách obrátili mnohých na pravú vieru a robili veľa zázrakov. Tým vzbudili proti sebe hnev zaslepených pohanov. Tadeáša kyjakom zabili a Šimona prepílili. Telo svätého Tadeáša dostalo sa neskôr do Ríma a podnes sa uctieva v chráme svätého Petra. Pápež Pavol III. r. 1549 povolil plno mocné odpustky všetkým, čo v deň jeho sviatku navštívia jeho hrob.

V tom čase, keď Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.” Keď Ježiš videl okolo seba veľké zástupy, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.” Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.” Iný, jeden z jeho učeníkov, mu povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.” Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.” Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. (Mt 8, 14-23)

V dobe za cisára Vespaziána bol predstaveným vo Fenícii senátor Hadrián. Ten nenávidel kresťanov. Dozvedel sa, že v Tripolise žije vojvoda Leontín, ktorý verí v Krista. Preto tam poslal svojho dôstojníka Hypatia s vojskom, aby Leontína zajal a držal vo väzení, pokiaľ on sám nepríde. Cestou Hypatius ťažko onemocnel. Na rady stotníka Teodula sa modlil k Leontínovmu Bohu, a bol zázračné uzdravený. A tak, keď prišiel do Tripolisu, namiesto toho, aby vojvodu zajal, dal sa Hypatius spoločne s Teodulom u Leontína pokrstiť. Hadrián prišiel do mesta a zistil, čo sa stalo. Rozhnevaný dal Hypatia s Teodulom sťať a Leontína umoriť na smrť.

V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: „Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.” On im povedal: „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu a jedol predkladané chleby, ktoré nesmel jesť ani on, ani tí, čo boli s ním, ale iba kňazi? A v Zákone ste nečítali, že kňazi v sobotu porušujú v chráme sobotu, a predsa sú bez viny? No hovorím vám: Tu je niekto väčší než chrám. Keby ste vedeli, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,’ neboli by ste odsúdili nevinných. Syn človeka je pánom aj nad sobotou.” (Mt 12, 1-8)

Manuel, Sabel a Izmael sú traja bratia a svätci z Konštantínopolu, kde sa nachádzajú ich relikvie a odkiaľ pochádza ich kult. Podľa legendy boli vyslancami Perzie u cisára Juliána Odpadlíka a mali za cieľ dohodnúť s ním mier. Keď sa odmietli zúčastniť v Chalcedóne na pohanskom kulte cisára, zatkli ich, mučili a sťali. Zomreli v roku 362. O rozšírení úcty k nim aj na západe svedčí Rímske Martyrológium, ktoré ich spomína v dnešný deň.

Pán povedal svojim učeníkom: Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.” (Mt 11, 27-30)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „zasiahnuť značku“. Amatuntský biskup Mnemonios vysvätil svojho nástupcu Tychóna za diakona a ustanovil ho za správcu chrámu. Metropolita Epifanio Salamis ho vysvätil na biskupa. Jeho životopis, ktorého autorom je Ján Almužník, obsahuje mnohé legendárne prvky. Podľa neho so zápalom postupoval proti pohanskému kultu, najmä k bohyni Afrodite. Pre zhodnosť jeho mena s cyperským pohanským božstvom vinohradníctva, a na základe niektorých zázrakov, si niektorí mysleli, že sa nejedná o historickú postavu a že jeho veľký kresťanský kult je len pokračovaním pohanského kultu. Túto tézu vyvrátil belgický jezuita a cirkevný historik Hippolyte Delehaye (+1941). Ľudové prejavy úcty rozšíerené medzi ľudmi, ktorí sa živili výrobou vína, viedli k podobnostiam v čase, keď vedľa seba spolunažívali pohania a kresťania. Samostatný termín oslavy vinohradníctva dokazuje, že medzi naším svätcom a pohanskými rituálmi nie je žiadna spojitosť. Už od 7. storočia putovalo k Tychónovmu hrobu množstvo veriacich. 

V tom čase Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole. Preto vám hovorím: Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do podsvetia zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.” V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. (Mt 11, 20-26)

Bol pastierom a »narezávačom poľných fíg«. Okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok. Amos rozpráva o svojom povolaní za proroka veľmi názorne a živo, ale pritom zdôrazňuje, že nie je »profesionálnym prorokom« (doslovne „prorockým synom [žiakom]“). Pre jeho proroctvo proti Izraelskému kráľovstvu a kráľovskému domu ho kňaz Amasiáš čoskoro vyhnal z Bét-Elu. Amos sa vrátil do Júdskeho kráľovstva, kde pôsobil asi do r. 746 pred Kr. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali nijaké správy. Účinkovanie proroka Amos pôsobil za čias júdskeho kráľa Uziáša [Oziáša] (781-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jarobeáma [Jeroboama] II. (783-743), teda v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku. Svojimi obžalobnými prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve. Keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom. Hrozil boháčom, ktorí žili ako feudáli , zveľaďovali svoj majetok podvodom a pritom „šliapali po chudákoch a nivočili bedárov“. Zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi. Kým boháči neprestanú vykorisťovať chudobných a šliapať ľudské práva a kým sa Izrael nerozhodne znova nastoliť právo a spravodlivosť, Jahve bude k nemu neúprosný, keď nadíde deň súdu nad Izraelom a nad každým, kto hreší proti Jahveho výzve na obrátenie. 

Pán povedal: Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.’ Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.’ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!’ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.” Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali. (Mt 11, 16-20)

Elizeus (hebr. אלישע בן שפט - Eliša ben Šafat) bol starozákonný prorok, žiak a nástupca proroka Eliáša. Pôsobil v Izraelskom kráľovstve (Severnom) v 9. storočí pred Kr. za vlády kráľov Ochoziáša, Jorama, Jehua, Joachaza a Joasa. Jeho pôsobenie je popísané v Knihách kráľov v Biblii. Jeho činnosť sa spomína najmä v hlavách/kapitolách 2 až 14 Druhej knihy kráľov. Jeho otcom bol Šafat. Elizeus sa najprv stal žiakom Eliáša, ktorý ho povolal keď práve oral. Keď bol Eliáš vzatý do neba Elizeus prevzal jeho poslanie. Za svoje dobrodenia nechcel nič prijímať. Rovnako ako jeho učiteľ aj Elizeus ostro kritizoval kráľovskú dynastiu Amriovcov (Omriovcov) kvôli modloslužbe. V roku 845 pred Kr. pomazal za kráľa Jehua, ktorému sa podarilo zavraždiť izraelského kráľa Jorama, jeho matku Jezabel, aj júdskeho kráľa Ochoziáša v údolí Jezrael. Zomrel za kráľa Joasa. Za cisára Juliána Odpadlíka (Apostatu) bola väčšina jeho pozostatkov spálená. Menšiu časť sa podarilo zachrániť a premiestniť do Alexandrie. V islame je známy ako al-Jasa. (wikipedia)

Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on. Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Lebo všetci Proroci i Zákon prorokovali až po Jána. A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva! (Mt 11,2-15)

Svätá mučenica Akvilína: 3. storočie Narodila sa ako dieťa kresťanských rodičov v Bibluse vo Fenícii. Uväznená bola počas Diokleciánovho prenasledovania a hoci mala len 12 rokov, mučili ju a nakoniec ju na príkaz starostu Volusiana sťali, keďže sa odmietla zriecť svojej viery.

Pán povedal: Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?! Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone. Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo čo budete piť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu, a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?’ alebo: ,Čo budeme piť?’ alebo: ,Čo si oblečieme?’! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá.  (Mt 6, 22-33)