Niekedy človek toľko zakúsi od diabla, že sa zdá, že zišiel z rozumu. Stáva sa, že to, čo by sa malo pripísať pokušeniu, niekedy sa pripisuje prirodzenosti, niekedy chorobe.

Život by sa mi stal neznesiteľným, keby som sa dozvedel, že sa v mojej duši skrýva len niečo ľudské, čo by nebolo preniknuté prítomnosťou Boha.

Horlivý človek túžobne uháňa a v nezvyčajne krátkom čase dospeje k takému stupňu čnostného života, k akému lenivec nemôže prísť ani po mnohých rokoch.

“Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!"  (Lk 22,42)

Hriech márnosti a bezobsažnej slávy sa rodí z nevedomosti a slepej sebalásky.

“Kiežby ťa ľudia poznali, môj Bože!”

Až ten, kto sa úplne oslobodil nielen od sveta, ale aj od seba samého, nech sa domnieva, že napĺňa meno rehoľník.

Čím užšie sa niekto pripúta k Bohu a čím štedrejšie sa voči nemu prejaví, tým viac zakúsi na sebe jeho štedrosť.

Ak by pravda nebola sprievodkyňou lásky a ľudskosti, už by to nebola ani láska, ani ľudskosť, ale lož a márnosť.

Vlastnosťou Božej dobroty je pohotovejšie brániť to, na čo diabol prudšie útočí.