Hovorí sa o ľuďoch, ktorí boli odvlečení do gulagov, no skratka GULAG neoznačuje tábor. V obrovskej sieti táborov, ktorých bolo až okolo päťsto, bolo väznených odhadom 15- 18 miliónov ľudí. A minimálne 1,5 milióna tam na následky krutého zaobchádzania, katastrofálne hygienické podmienky, nedostatok jedla, otrockú prácu, či po útoku iných, najmä kriminálnych väzňov, alebo strážcov zahynulo.

Gulagmi prešli a aj v nich zahynuli tisíce Čechoslovákov. Presné čísla dodnes nevieme.

Ako a prečo sa vôbec cudzí štátni príslušníci dostávali do týchto táborov?

A prečo sa stávalo, že ich po odpykaní trestu, či po amnestii niekedy Československo nechcelo prijať späť?

O týchto témach sa v 24podcaste budeme rozprávať s Petrom Juščákom, publicistom, spisovateľom, ktorý sa tejto časti našich dejín venuje už desaťročia.

O jednom hrdinovi zo Slovenského národného povstania zistil, že sa po vojne živil v cirkuse ako kaskadér - jazdil na motorke v železnej guli. Pozná aj príbeh dlhé roky spriatelených rodín, ktorých rozdelila druhá svetová vojna - najmä to, že člen jednej z tých rodín mal zodpovednosť za to, že väčšina tej druhej rodiny bola zavraždená. Volali sa Schlessingerovci a Tisovci.

Asi nikto iný na Slovensku sa nerozprával s toľkými vojnovými veteránmi ako on.

Zaznamenal osudy desiatok frajerov, ako im hovorí, ktorí bojovali v druhej svetovej vojne - na západnom,

Z jeho článkov a statusov je vždy cítiť ako si ich odvahu a statočnosť váži.

Hosťom 24 podcastu je Pavol Vitko, novinár, publicista, venujúci sa zaznamenávaniu osudov vojnových veteránov.

Pred 78 rokmi bol oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz. Červená armáda postupovala rýchlejšie ako nacisti predpokladali a preto v tábore našla okolo 7-tisíc ťažko chorých väzňov, ktorých tam nacisti nechali, lebo si mysleli, že zomrú, kým sa im dostane pomoci. Ostatných okolo 58-tisíc ľudí vyhnali pár dní pred oslobodením tábora na tzv. pochody smrti.

Ako oslobodenie prebiehalo?

Ako si naň spomínali samotní väzni alebo aj vojaci Červenej armády?

Čo v tábore našli?

Kedy Auschwitz prestal prijímať ďalšie transporty?

Prečo sa nezachovali žiadne budovy z tábora Auschwitz-Monowitz, ktorý bol zriadený pri továrni Buna, v ktorej väzni vyrábali syntetickú gumu?

Zostávajú ešte nejaké historické dokumenty utajené v archívoch?

Aj na tieto otázky odpovedal v podcaste o oslobodení tábora Auschwitz Ján Hlavinka, riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu a historik Historického ústavu SAV.

Nováky a Vyhne – ďalšie dva pracovné tábory pre Židov. Nováky vznikli v bývalých armádnych skladoch, Vyhne v zabavených židovských kúpeľoch. Tábory boli nielen sebestačné, ale aj vysoko ziskové – obrat dosahoval milióny slovenských korún. Jedným z dôvodov bolo, že väzni nedostávali na svoju prácu žiadnu, alebo len minimálnu mzdu.

Existujú albumy fotografií zo všetkých pracovných táborov pre Židov.

Sú to však propagandistické snímky, ukazujú prikrášlenú realitu. Používali sa na propagačné účely, ale zároveň zachytávajú aj páchateľov – gardistov, ktorí v tábore pôsobili.

Hosťom 24 podcastu je Ján Hlavinka z Dokumentačného strediska holokaustu a Historického ústavu SAV.

Fotografie použité v podcaste pochádzajú zo zbierok Slovenského národného archívu, z fondu "Ministerstvo vnútra, 1938 – 1945, židovské pracovné tábory".

SLOVENSKO / Vojnová Slovenská republika zakázala Židom zastávať množstvo zamestnaneckých pozícií, vzala im majetok, zoštátnila byty a domy. Vytvorila veľkú skupinu ľudí, ktorá nebola schopná si na živobytie zarobiť, ani odpredať nejaký majetok. Zo židovských spoluobčanov vytvorila sociálny problém.

A zároveň hlásala, že Židia pracovať nechcú a štát ich to naučí. Tak vznikli pracovné strediská a tábory, kde boli títo ľudia väznení a pracovali zadarmo. Ich výrobky si objednávali bežní ľudia – kabelky, opasky, metly, uniformy pre železničiarov, nábytok, tehly, betónové prefabrikáty, ale aj hračky.

V tejto časti podcastu sa budeme rozprávať o tom, aké podmienky panovali v Seredi a prečo ju bývalí väzni tábora rozdeľujú na tzv. prvú a druhú Sereď.

Keď sa hovorí o transportoch do koncentračných táborov, väčšine ľudí napadne Auschwitz. Najviac ľudí deportovaných zo Slovenska však zahynulo v inom tábore.

Likvidačný tábor Sobibor postavili blízko dnešných poľsko-bieloruských hraníc.

Fungoval relatívne krátko – od mája 1942 do októbra 1943, kedy ho po úspešnej vzbure, počas ktorej väzni zabili viacerých dozorcov a podarilo sa im z tábora ujsť, nacisti zrovnali so zemou.

Historikovi Jánovi Hlavinkovi sa podarilo identifikovať aj jedného Slováka, ktorý Sobibor, vďaka šťastiu a náhode prežil.

Dlho o ňom existovalo veľmi málo a nie veľmi kvalitných fotografií. To sa zmenilo pred dvomi rokmi, kedy boli na verejnosti prezentované fotografie, ktoré pochádzali z pozostalosti zástupcu veliteľa tábora, Johanna Niemanna, ktorý bol jedným z nacistov, ktorých väzni pri vzbure zabili.

Práve na jeho fotografiách sa objavil aj John Demjanjuk, ktorý na súde roky tvrdil, že nikdy v Sobibore neslúžil.

Hosťom 24 podcastu je Ján Hlavinka z Dokumentačného strediska holokaustu a Historického ústavu SAV.

Tento rok uplynulo 80 rokov od obdobia, v ktorom vojnová Slovenská republika deportovala desaťtisíce svojich občanov do koncentračných táborov.

Ako ten proces vyzeral?

Kam si deportovaní ľudia počas prvých transportov mysleli, že smerujú?

Aká bola realita deklarovaného vysťahovania za prácou?

Čo pomohlo k ukončeniu prvej vlny transportov v októbri 1942?

Kto mal na starosti druhú vlnu od septembra 1944?

Hosťom 24 podcastu je Matej Beránek, historik z Múzea holokaustu v Seredi.

V ďalších častiach podcastu sa budeme venovať koncentračnému táboru Sobibor, kde zahynulo najviac ľudí deportovaných zo Slovenska a podrobne rozoberieme aj pracovné a sústreďovacie tábory Sereď, Vyhne a Nováky.