Mám mindráky z instagramu. Túto vetu som v poslednej dobe počula tak často. Tak isto ako vetu, že všetci na instagrame prezentujú len dokonalosť, bezchybné životy a podobne. Po prvé, nemyslím si, že je to pravda a po druhé, aj keby to tak bolo, čo je na tom zlé?
Veľmi často som sa už stretla s tým, že spoločnosť vyčíta tvorcom, ktorí sa rozhodli na svojich profiloch ukazovať tú krajšiu časť svojich životov, že tak robia. A ja si nemyslím, že to je OK. Každý nech si postuje to, čo chce a pokiaľ chce zo svojho života ukázať len 10% a to práve tých krásnych, nech sa páči. Nie každý je stavaný na typ obsahu, ktorý postujem napríklad ja. Tiež nezdieľam 100% svojho života, ale to, čo zdieľam je úprimné, otvorené a veľmi raw. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí nečítajú články, ani popisy pod fotkami a z fotiek usúdia, že mám dokonalý život, veľa peňazí a dokonalé manželstvo. A verte či neverte, aj z toho majú niektorí mindrák napriek tomu, že otvorene píšem o tom, aké máme problémy v manželstve, aké som mala psychické problémy a takisto je myslím si dosť očividné, že peniaze nám nepadajú z neba a makáme ako sa len dá, aby sme sa mali dobre.
Osobne si myslím, že je na každom, čo a koho na instagrame sleduje. Či si vyberá na sledovanie profily, ktoré prezentujú dokonalosť, luxus a bezchybné manželstvá, alebo profily, ktoré zdieľajú to zlé, aj to dobré. Či sleduje dievčatá s chanel kabelkami, mercedesom, vždy dokonale namaľované, s nadpojenými vlasmi, gélovými nechtami, ktoré sú každý týždeň v inej krajine na dovolenke, alebo niekoho, kto sa nebojí ukázať aj odmalovaný, nemá problém ukázať neporiadok v byte a staršie auto, nákup zo sekáču, alebo donášku jedla za 3,50.
Ja si myslím, že v celej tejto debate ide o hlbší problém, ktorý nesúvisí s tým, čo kto zdieľa, ale s tým, ako ľudia vnímajú seba, svet okolo seba, či závidia, alebo doprajú.
Ja osobne sa nedokážem stotožniť s tým, že má niekto mindrák z toho, že niekto iný sa má dobre. Nehovorím, že som nikomu nikdy nič nezávidela, ale najmä posledné roky sa zo mňa závisť kompletne vytratila. Možno je to tým, že som so svojím životom spokojná, aj keď nie je dokonalý a možno tým, že som sa vnútorne prenastavila a vnímam veci inak. Každopádne, neviem si predstaviť, že by som niekomu inému závidela jeho život, kabelky, nadpojené vlasy, alebo nebodaj vzťah.
Samozrejme, aj ja sledujem ľudí, pri ktorých si poviem: Wow, aj ja by som rada mala takú .. (postavu, spoluprácu, dovolenku, darček od manžela ..). No namiesto toho, aby som sa trápila kvôli tomu, že niekto iný má niečo, čo ja nemám, ma to motivuje. Motivuje zarábať viac, odkladať si peniaze, aby som si dajme tomu tú drahú dovolenku mohla jedného dňa kúpiť. Krásne postavy na instagrame ma motivujú so sebou niečo robiť, nejesť blbosti a chodiť do posilňovne. Úspechy iných blogeriek ma inšpirujú k tomu, aby som sa neustále zlepšovala a jedného dňa sa možno tešila tak, ako oni. A keď vidím, že má niekto spoluprácu, ktorú by som chcela aj ja, poteším sa. Znamená to predsa, že daná firma/spoločnosť spolupracuje s blogermi a možno raz budú aj so mnou!
Jasné, že by som si mohla povedať: "Kurník šopa, ako to, že hentá stále cestuje? Určite jej to platí nejaký sugar daddy a ja chúďatko mám manžela a nemôžeme si taký výlet dovoliť.", alebo "Tamtá má určite kúpených followerov a tú spoluprácu si nezaslúži ona, zaslúžim si ju ja a prečo ju nemám?!" Ale na čo by to bolo prosím vás dobré? Čo by som mala z toho, že by som sa utápala v sebaľútosti z toho, že nie som taká pekná, nemám toľko lajkov, alebo nemám muža, ktorý mi každý večer prinesie domov 50 ruží? Absolútne nič.
Myslím si, že ľudia, ktorí majú mindrák z instagramu by si mali uvedomiť predovšetkým to, že to, že má niekto iný úspech neznamená, že
Support the show (https://www.patreon.com/nasklee)
