Čo ak dejiny nie sú len suchým zoznamom faktov a udalostí, ale predovšetkým umením interpretácie a rozprávania príbehov? Aká je skutočná práca historika a môže byť jeho pohľad na minulosť naozaj objektívny? Na tieto otázky nám odpovie hosť, filozof Eugen Zeleňák z Katolíckej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje filozofii dejín.

Spoločne búrame mýtus o historikovi ako o človeku, ktorý len sedí v archíve, zbiera dáta a následne ich mechanicky pospája. Ako sa v epizóde dozvieme, kľúčovou súčasťou jeho práce je vdýchnuť týmto dátam život a zmysel – vytvoriť z nich pútavý a zrozumiteľný príbeh s pointou. Bez tohto interpretačného kroku by história zostala len chaotickým súhrnom informácií bez hlbšieho významu. To nás však privádza k zásadnej otázke objektivity. Ak historik aktívne tvorí rozprávanie, do akej miery je jeho dielo ovplyvnené osobnými presvedčeniami, ideológiou či dobovými intelektuálnymi trendmi? Náš hosť vysvetľuje, prečo tieto vplyvy nie sú nevyhnutne chybou, ale neoddeliteľnou súčasťou historickej tvorby, ktorá nám umožňuje vidieť minulosť z rôznych perspektív.

Aby sme túto teóriu previedli do praxe, ponoríme sa do jednej z najväčších historických záhad: pádu Západorímskej ríše. Na tomto príklade si ukážeme, ako môžu vedľa seba existovať tri úplne odlišné, no legitímne pohľady. Bol to naozaj drastický pád spôsobený vpádmi barbarov a oslabením ríše kresťanstvom, ako tvrdil osvietenský historik Edward Gibbon? Alebo išlo skôr o postupnú transformáciu a kontinuitu, kde novovznikajúce germánske kráľovstvá nadväzovali na rímsku civilizáciu, ako to videli historici v 20. storočí? A čo ak bola pravda oveľa prozaickejšia a najlepšie ju odrážajú archeologické nálezy, ktoré svedčia o radikálnom poklese životnej úrovne a kolapse zložitej spoločnosti? Zistíme, že každý z týchto výkladov bol do veľkej miery dieťaťom svojej doby.

Epidémia bubonického moru, šíriaca sa z Egypta, predstavovala najničivejšiu pohromu Byzantskej ríše počas vlády cisára Justiniána I. Mala obrovské priame dopady na demografiu, ekonomiku, remeselnú a poľnohospodársku produkciu, stavebníctvo a zahraničnú politiku, pričom najviac postihnuté boli veľké mestá a pobrežné obchodné centrá, vrátane hlavného mesta Konštantínopol, kde choroba vrcholila v roku 542. Náhly a neočakávaný príchod bubonického moru, jeho krátka inkubačná doba, vysoká miera úmrtnosti bez ohľadu na pohlavie, vek či pôvod, ako aj nedostatok účinnej liečby a nemožnosť určiť pôvod a/alebo príčiny choroby, hlboko otriasli celou spoločnosťou a zanechali jazvy na ľudskej psychike a správaní. V dielach antických autorov možno identifikovať celé spektrum pocitov, ktoré nie sú neznáme ani nám po skúsenosti s nedávnou pandémiou – počiatočnú hystériu a paniku vystriedal strach o seba a svojich blízkych, obava z nevykonania pohrebných obradov, spolu s neistotou, zúfalstvom, nedôverou, pochybnosťami, rezignáciou, frustráciou a apatiou. Autori zaznamenali nielen bezcitnosť, ľahostajnosť, sebectvo, odmietanie pomoci či snahu obohatiť sa na tragédii, ale zanechali aj svedectvá o spolupatričnosti, spolupráci a obetavosti medzi ľuďmi. Záver rozhovoru reflektuje nedávnu skúsenosť s pandémiou COVID-19, ktorá umožňuje lepšie pochopiť pocity, myšlienky a obavy ľudí postihnutých morom v 6. storočí. Poukazuje na paralely v reakciách spoločnosti, ako sú panika, nedôvera vo vedu, šírenie dezinformácií, ale aj príklady spolupatričnosti a obetavosti. Napriek vedeckému pokroku a informačným možnostiam súčasnosti, svet nebol na novú epidémiu pripravený o mnoho lepšie ako naši predkovia.

Profesor Péter Kovács sa vo svojej práci špecializuje na analýzu gréckych a latinských nápisov, výskum písomných prameňov z doby Rímskej ríše, rímsku provinciálnu archeológiu, históriu Hunov a archeológiu z obdobia sťahovania národov. Je medzinárodne uznávaným expertom na neskorú antiku v regióne stredného Podunajska.

V rozhovore sa hovorí o rôznych témach, napríklad:

• Paralely medzi problémami neskorej Rímskej ríše a súčasnými problémami, najmä čo sa týka nekontrolovanej migrácie.

• Úpadok a koniec antiky v strednom Podunajsku, pričom za definitívny koniec považuje odchod Longobardov v roku 568.

• Historické diskusie o pôvode maďarského a slovenského národa a ich prepojení na rôzne staroveké kmene. Tieto debaty považuje za politicky motivované.

• Jeho pohľad na kultúrne dejiny, do ktorých zahŕňa aspekty ako rodina, náboženstvo, vzdelanie, politický život a pohrebné zvyky.

  
  

  viac na: neskoraantika.ku.sk

V podcaste s historikom Kyleom Harperom sa rozoberá zásadná úloha klimatických zmien a infekčných chorôb pri páde Západorímskej ríše. Kyle Harper, americký historik narodený v roku 1979 , sa zameriava na to, ako sa ľudstvo formovalo prírodou a naopak, pričom analyzuje vzťah človeka k prírode a človeka ako činiteľa ekologických zmien.

Harperova práca spája historický výskum so závermi z prírodných vied. Medzi jeho významné diela patrí "Osud Ríma: Klíma, choroba a koniec impéria" (2017), ktorá bola preložená do 12 jazykov a vyvolala diskusiu medzi odborníkmi. Ďalšia kniha, "Mory na Zemi: Choroba a priebeh ľudských dejín", získala ocenenie za najlepšiu knihu v dejinách vedy, techniky a medicíny v roku 2021.

V podcaste Harper vysvetľuje, že k záujmu o históriu ho priviedol kurz rímskych dejín na univerzite. Poukazuje na to, že hoci nemal pôvodne v úmysle stať sa historikom, mal šťastie, že oblasť histórie sa neustále rozširuje a ponúka príležitosti na spoluprácu s prírodovedcami, napríklad v oblasti paleoklimatológie alebo štúdia starovekej DNA.

Pád Rímskej ríše bol podľa Harpera zložitým procesom, ktorý nastal viackrát a bol ovplyvnený environmentálnymi aj ľudskými faktormi. Zdôrazňuje, že obdobie "rímskeho klimatického optima" (približne od 3. storočia pred Kristom do 1. storočia nášho letopočtu) bolo obdobím relatívne stabilnej a teplej klímy, ktorá prospela hospodárstvu a rastu populácie. Po tomto období však nastala fáza klimatickej variability, s príkladom ochladenia a sucha, ktoré sa zhodovalo s krízou Ríma v 3. storočí.

Diskutuje sa aj o vplyve epidémií, pričom Harper uvádza, že rozsiahla cestná sieť Rímskej ríše a urbanizácia vytvorili ideálne podmienky pre šírenie patogénov. Príchod baktérie yersinia pestis v polovici 6. storočia, ktorá spôsobila justiniánsky mor (tú istú baktériu, ktorá spôsobila Čiernu smrť v 14. storočí), opísal ako "výbuch bomby" vzhľadom na jej katastrofálne účinky.

Harper vidí paralely medzi neskorou antikou a súčasnosťou, aj keď s vedomím obrovských technologických rozdielov. Upozorňuje na to, že spoločnosti citlivejšie na environmentálne zmeny sú menej odolné a trpia vážnejšími následkami rýchlych klimatických zmien. Zdôrazňuje dôležitosť prispôsobenia sa klimatickému stresu a varuje, že príliš rýchla a rozsiahla zmena klímy môže podkopať schopnosť spoločnosti prispôsobiť sa, čo vedie k vážnym dôsledkom, ako sú infekčné choroby a vojny.

Na záver Harper zdôrazňuje potrebu, aby boli historici otvorení novým typom poznatkov a metód, ktoré nie sú tradičné, ako napríklad štúdium letokruhov stromov alebo DNA. Navrhuje, aby historici spolupracovali s odborníkmi z prírodných vied, ako sú paleoklimatológovia a archeologickí genetici, s cieľom získať úplnejší obraz o minulosti. Vyjadruje presvedčenie, že spolupráca s prírodovedcami urobí históriu relevantnejšou a nie je dôvod na obavy, že by prírodné vedy prebrali prácu historikom. Vyzýva k získaniu viac regionálnych klimatických údajov a výsledkov DNA na lepšie pochopenie infekčných chorôb a klimatických zmien v neskorej antike.

Viac na: neskoraantika.ku.sk