Neskorá antika

Keď v roku 2005 bagrista pri stavebných prácach v Poprade-Matejovciach narazil takmer päť metrov pod zemou na drevenú konštrukciu, spočiatku ju považovali za bunker. V skutočnosti sa pod zemou ukrýval jeden z najpozoruhodnejších archeologických objavov v strednej Európe – monumentálna drevená hrobka z konca 4. storočia.

Komu patrila? A kto bol mladý muž, ktorého pochovali pod Tatrami s luxusom hodným spoločenskej elity?

Hosťom tejto epizódy je PhDr. Karol Pieta, DrSc., jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej archeológie a spoluautor publikácie Knieža z Popradu a jeho hrobka. Rozprávame sa o objave, ktorý nám umožňuje nahliadnuť do sveta na rozhraní Rímskej ríše a germánskych spoločenstiev v dramatickom období sťahovania národov.

Hrobka bola postavená z mimoriadne kvalitného dreva a ukrývala predmety, ktoré rozprávajú prekvapivý príbeh. Luxusné rímske lôžko, stôl, spoločenská hra, vzácne textílie či predmety osobnej hygieny stoja vedľa koženého puzdra na luk. Bol mladý muž spod Tatier predstaviteľom novej germánsko-rímskej elity? Mohol časť života stráviť v prostredí Rímskej ríše a následne sa vrátiť domov?

Moderné analýzy DNA, izotopov a ďalšie vedecké metódy umožnili archeológom dostať sa k detailom života človeka, ktorý zomrel približne vo veku dvadsať rokov. Rozprávame sa aj o jeho pôvode, strave, možnej príčine smrti a o tom, čo jeho život prezrádza o kontaktoch medzi svetom pod Tatrami a Rímskou ríšou.

A potom je tu ďalšia záhada – hrobku krátko po pohrebe vykradli. Lupiči zrejme veľmi dobre vedeli, kam majú kopať. Mohli to byť ľudia, ktorí knieža poznali? A mohli si zlato a striebro odniesť pred odchodom tejto populácie zo strednej Európy?

Práve dávny zločin však priniesol nečakaný výsledok. Vykrádačská šachta umožnila hrobke zaplaviť sa vodou a vytvorila prostredie, v ktorom sa po stáročia zachovalo drevo, koža aj vzácne textílie. To, čo malo hrobku zničiť, ju paradoxne pomohlo uchovať pre archeológov o šestnásť storočí neskôr.

Kto teda bol knieža z Popradu? Germánsky aristokrat, muž ovplyvnený Rímom, politický rukojemník – alebo predstaviteľ novej elity stojacej medzi dvoma svetmi?

Vypočujte si príbeh jedného z najvýnimočnejších archeologických nálezov na Slovensku a pátranie po osude mladého muža, ktorého hrobka prežila pád antického sveta.

V tejto epizóde podcastu o neskorej antike sa historik a rímskokatolícky kňaz Peter Olexák venuje vývoju vzťahu cirkvi a štátu od počiatkov kresťanstva až po obdobie Karola Veľkého. Rozhovor približuje, ako sa z pôvodne prenasledovaného náboženstva stala rozhodujúca sila formujúca politické a kultúrne dejiny Európy.

O tom, aké boli predstavy prvých kresťanov o úlohe cirkvi v spoločnosti, prečo bol zlomovým obdobím konštantínovský obrat a akým spôsobom sa kresťanstvo postupne prepojilo so štátnou mocou. Podcast sa venuje aj osobnostiam ako Augustín, Gregor Veľký, Justinián či Herakleios a vysvetľuje ich pohľad na moc, spoločnosť a kresťanskú ríšu.

Významná časť rozhovoru patrí Franskej ríši a Karolovi Veľkému, ktorého vláda zásadne ovplyvnila formovanie stredovekej Európy. Rozoberá sa jeho spolupráca s pápežstvom, korunovácia za cisára v roku 800 aj otázka šírenia kresťanstva medzi barbarskými národmi.

Podcast ponúka pohľad na to, ako sa počas neskorej antiky a raného stredoveku menilo chápanie autority, lojality a náboženstva. Ukazuje, že vzťah cirkvi a štátu bol jedným z najdôležitejších faktorov formujúcich európske dejiny.

Rozhovor o "radikáloch" či "rojkoch" v kresťanskej cirkvi, ktorí sa nechceli zmieriť s povrchnosťou pri uplatňovaní kresťanských ideálov v čase, keď sa kresťanská komunita dostala pod ochranu, ale zároveň aj vplyv štátnej moci. Mnohí mladí muži odmietali kompromisy pri uplatňovaní evanjeliových požiadaviek na chudobu, jednoduchosť a prejavy lásky k blížnemu. Utekali do púšte a tam rozvíjali nový spôsob života v poslušnosti, chudobe a zriekaní sa všetkých telesných pôžitkov. Rozhovor je okrem iného aj o rozdieloch medzi východnou a západnou mentalitou v asketickom hnutí.

V tejto epizóde sa okrem iného dozviete:

• Kto bol Lactantius: Pôvodne dvorský rétor cisára Diokleciána, z ktorého sa stal kresťan a neskôr dokonca učiteľ syna cisára Konštantína Veľkého. Pre jeho vycibrený štýl ho mnohí nazývajú aj "kresťanským Cicerom".

• Veľké prenasledovanie (303 n. l.): Prečo sa cisár Dioklecián a jeho spoluvládca Galerius rozhodli tak kruto a systematicky zakročiť proti kresťanom?

• Metódy represií: Ako prenasledovanie vyzeralo v praxi – od straty občianskych práv a konfiškácie majetku, cez pálenie chrámov a kníh, až po brutálne mučenie a masové popravy pre tých, ktorí odmietli obetovať štátnym bohom.

• Dielo De mortibus persecutorum (O smrti prenasledovateľov): Prečo Lactantius tak detailne a až naturalisticky opisoval strašnú, chorobou sužovanú smrť cisárov, ako bol Galerius? Išlo len o zaujatú kresťanskú propagandu, alebo tento spis skrýva objektívne a vysoko cenné historické fakty z prostredia cisárskeho dvora?

• Edikty tolerancie: Ako prišiel zlom, ktorý viedol k zrovnoprávneniu kresťanstva v Rímskej ríši.

V závere epizódy zaznie mimoriadne silný citát o rozklade práva, strate slobody a odstraňovaní vzdelanej vrstvy zo spoločnosti. Hoci tieto slová opísali situáciu spred vyše 1700 rokov, sú stále aktuálne aj dnes.

Bola rétorika v antike len ozdobou reči, alebo nevyhnutnou zbraňou pre prežitie vo verejnom živote? V najnovšej epizóde podcastu Neskorá antika sa rozprávame s doc. Marcelou Andokovou z Univerzity Komenského o význame hovoreného slova v dejinách našej civilizácie.

Dozviete sa, ako sa líšil prístup k rečníctvu u pohanských intelektuálov a nastupujúcich kresťanských autorít. Odhalíme fascinujúci príbeh svätého Augustína – bývalého učiteľa rétoriky, ktorý svoje schopnosti využil na boj proti herézam a na výklad Písma, pričom pochopil, že aj čistá pravda potrebuje príťažlivý obal, aby obstála v konkurencii demagógov. Diskusia presahuje hranice dejín a dotýka sa aj súčasnosti – doby „fake news“ a sociálnych sietí, kde je schopnosť kriticky počúvať a presvedčivo hovoriť dôležitejšia než kedykoľvek predtým.

Hlavnou témou epizódy je stredné Podunajsko v období 4. až 7. storočia. Profesor Hurbanič objasňuje dôsledky rozdelenia Rímskej ríše po roku 395, ktoré viedlo k postupnému formovaniu dvoch odlišných entít. Kým Západ zanikol, Východ sa transformoval na štát, ktorý pretrval tisíc rokov.

Hurbanič však spochybňuje aplikáciu termínu „neskorá antika“ na oblasť Panónie. Argumentuje, že na rozdiel od iných častí ríše tu chýbala kontinuita. Rímske mestá, ktoré boli nositeľmi civilizácie, tu zanikli už vo 4. storočí. Oblasť bola rýchlo pohltená germánskymi kmeňmi, Hunmi a neskôr Avarmi. Zatiaľ čo termín „sťahovanie národov“ považuje za historiograficky problematický, ako najvhodnejší navrhuje „prelom antiky a stredoveku“.

Vzťah Východorímskej ríše k týmto kmeňom za vlády Justiniána bol pragmatický. Išlo o politiku „kontroly“ a udržiavania statusu quo. Justinián využíval ich vzájomnú rivalitu na zabezpečenie hraníc a prístupu k vojsku v Itálii. Justiniánova „rekonkvista“ podľa Hurbaniča nebola pôvodne cielená, ale rýchly úspech v Afrike ho povzbudil k obnove impéria. Panónia však nikdy nebola prioritou, pretože bola periférna a logisticky ťažko dostupná v porovnaní s námornými cieľmi ako Afrika a Itália.

Na záver sa profesor Hurbanič venuje odkazu Byzancie. Vysvetľuje, že pojem „Byzantská ríša“ je novoveký (16. stor.), zatiaľ čo oni sami sa vždy považovali za Rimanov.

Čo ak dejiny nie sú len suchým zoznamom faktov a udalostí, ale predovšetkým umením interpretácie a rozprávania príbehov? Aká je skutočná práca historika a môže byť jeho pohľad na minulosť naozaj objektívny? Na tieto otázky nám odpovie hosť, filozof Eugen Zeleňák z Katolíckej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje filozofii dejín.

Spoločne búrame mýtus o historikovi ako o človeku, ktorý len sedí v archíve, zbiera dáta a následne ich mechanicky pospája. Ako sa v epizóde dozvieme, kľúčovou súčasťou jeho práce je vdýchnuť týmto dátam život a zmysel – vytvoriť z nich pútavý a zrozumiteľný príbeh s pointou. Bez tohto interpretačného kroku by história zostala len chaotickým súhrnom informácií bez hlbšieho významu. To nás však privádza k zásadnej otázke objektivity. Ak historik aktívne tvorí rozprávanie, do akej miery je jeho dielo ovplyvnené osobnými presvedčeniami, ideológiou či dobovými intelektuálnymi trendmi? Náš hosť vysvetľuje, prečo tieto vplyvy nie sú nevyhnutne chybou, ale neoddeliteľnou súčasťou historickej tvorby, ktorá nám umožňuje vidieť minulosť z rôznych perspektív.

Aby sme túto teóriu previedli do praxe, ponoríme sa do jednej z najväčších historických záhad: pádu Západorímskej ríše. Na tomto príklade si ukážeme, ako môžu vedľa seba existovať tri úplne odlišné, no legitímne pohľady. Bol to naozaj drastický pád spôsobený vpádmi barbarov a oslabením ríše kresťanstvom, ako tvrdil osvietenský historik Edward Gibbon? Alebo išlo skôr o postupnú transformáciu a kontinuitu, kde novovznikajúce germánske kráľovstvá nadväzovali na rímsku civilizáciu, ako to videli historici v 20. storočí? A čo ak bola pravda oveľa prozaickejšia a najlepšie ju odrážajú archeologické nálezy, ktoré svedčia o radikálnom poklese životnej úrovne a kolapse zložitej spoločnosti? Zistíme, že každý z týchto výkladov bol do veľkej miery dieťaťom svojej doby.

Epidémia bubonického moru, šíriaca sa z Egypta, predstavovala najničivejšiu pohromu Byzantskej ríše počas vlády cisára Justiniána I. Mala obrovské priame dopady na demografiu, ekonomiku, remeselnú a poľnohospodársku produkciu, stavebníctvo a zahraničnú politiku, pričom najviac postihnuté boli veľké mestá a pobrežné obchodné centrá, vrátane hlavného mesta Konštantínopol, kde choroba vrcholila v roku 542. Náhly a neočakávaný príchod bubonického moru, jeho krátka inkubačná doba, vysoká miera úmrtnosti bez ohľadu na pohlavie, vek či pôvod, ako aj nedostatok účinnej liečby a nemožnosť určiť pôvod a/alebo príčiny choroby, hlboko otriasli celou spoločnosťou a zanechali jazvy na ľudskej psychike a správaní. V dielach antických autorov možno identifikovať celé spektrum pocitov, ktoré nie sú neznáme ani nám po skúsenosti s nedávnou pandémiou – počiatočnú hystériu a paniku vystriedal strach o seba a svojich blízkych, obava z nevykonania pohrebných obradov, spolu s neistotou, zúfalstvom, nedôverou, pochybnosťami, rezignáciou, frustráciou a apatiou. Autori zaznamenali nielen bezcitnosť, ľahostajnosť, sebectvo, odmietanie pomoci či snahu obohatiť sa na tragédii, ale zanechali aj svedectvá o spolupatričnosti, spolupráci a obetavosti medzi ľuďmi. Záver rozhovoru reflektuje nedávnu skúsenosť s pandémiou COVID-19, ktorá umožňuje lepšie pochopiť pocity, myšlienky a obavy ľudí postihnutých morom v 6. storočí. Poukazuje na paralely v reakciách spoločnosti, ako sú panika, nedôvera vo vedu, šírenie dezinformácií, ale aj príklady spolupatričnosti a obetavosti. Napriek vedeckému pokroku a informačným možnostiam súčasnosti, svet nebol na novú epidémiu pripravený o mnoho lepšie ako naši predkovia.

Profesor Péter Kovács sa vo svojej práci špecializuje na analýzu gréckych a latinských nápisov, výskum písomných prameňov z doby Rímskej ríše, rímsku provinciálnu archeológiu, históriu Hunov a archeológiu z obdobia sťahovania národov. Je medzinárodne uznávaným expertom na neskorú antiku v regióne stredného Podunajska.

V rozhovore sa hovorí o rôznych témach, napríklad:

• Paralely medzi problémami neskorej Rímskej ríše a súčasnými problémami, najmä čo sa týka nekontrolovanej migrácie.

• Úpadok a koniec antiky v strednom Podunajsku, pričom za definitívny koniec považuje odchod Longobardov v roku 568.

• Historické diskusie o pôvode maďarského a slovenského národa a ich prepojení na rôzne staroveké kmene. Tieto debaty považuje za politicky motivované.

• Jeho pohľad na kultúrne dejiny, do ktorých zahŕňa aspekty ako rodina, náboženstvo, vzdelanie, politický život a pohrebné zvyky.

  
  

  viac na: neskoraantika.ku.sk