Borisa, ahogyan a rapp-i fiatal asszonyt hívták, nem ijedt meg akárkitől. De azon a télen, amikor csíkos dunnája nehezebbnek tűnt, és amikor furcsa kezeket látott a kamra falán, ahol aludt, amelyekre az éjszaka gyűrűket húzott, amikor látta, hogy a láncok éppen a homloka fölött hullnak szét, inkább egész éjjel az ágyán ült. Csak amikor a kakas kukorékolt, akkor mert lefeküdni és betakarózni a dunnával.

Furcsa dolgok kezdtek történni az otthonában. Férje halála után bögrék bármikor táncolni kezdtek a telázson. A tányérok forogtak, és a festett cserép köcsögök, amelyeket a vásárokról hozott magával, már mind le voltak dőlve, és a fogantyújuk is le voltak szakadva.

- Komaasszony, mintha nem lenne kialudva. Karikák vannak a szemei alatt - odaszólt  a komaasszony az alsó végből.

Borisa nem szeretett bizalmasan nyilatkozni bántalmairól, de amikor már majdnem egy hétig nem aludt, és a faluban találkozott a komaasszonyával, azt mondta neki:

- Ma éjszaka is. Amikor egy pillanatra elbóbiskoltam, észrevettem, hogy valami nagy és nehéz dolog fekszik a melleimen. El akartam magamról űzni, de minél jobban küzdöttem és vonaglottam, annál jobban nyomott. Nem tudtam még lélegezni sem, komaasszonyom, sem kiáltani, de még mozogni sem.

- Valami olyasmit ettél, ami nem tesz jót neked - vigasztalta a komaasszonya. De ő is tudta, hogy az nem úgy van.

Nahovorený úryvok: Bosoráci. In: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša:  povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6

Nahovorila: Mgr. Štefan Csák 

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Vodník stelesňuje v ľudových rozprávaniach vodný živel. Máva mužskú podobu, často z neho kvapká voda, býva obrastený zelenými riasami, jazdí na sumcovi. Podľa predstáv ľudí nad hladinu vystupoval na poludnie a o polnoci, odpočíval na brehu, sušil sa, alebo si česal vlasy. Ľuďom stále škodil, najviac mlynárom, keď im zastavoval vodu na mlynské koleso, alebo rybárom. Tí si ich preto uctievali a prinášali im rôzne dary. Medzi ľuďmi si hľadal aj ženu, stiahol ju pod vodu a stala sa z nej jeho manželka.

Rusalky žijúce vo vode sa podobali vílam. Rozdiel bol v tom, že človek sa mohol víly dotknúť bez toho, aby jej ublížil, ale ak sa dotkol rusalky, zahynula, rozplynula sa. Verilo sa, že je z kvapiek vody alebo rosy, že sa zdržiava najmä pri vode. Na rusalku sa mohla premeniť duša ženy, ktorá sa utopila pred svadbou. Ľudia si ich predstavovali ako dievčatá s bledou pleťou, s modrými alebo sivými očami, vlasmi dlhými až po kolená. V nich bola ukrytá ich magická sila. Vlasy si museli prečesávať hrebeňom z rybej kosti a nesmeli ostať nikdy úplne suché. Vraj krásne spievali a práve svojím spevom lákali k sebe mužov, ktorí sa utopili. Pocestným dávali hádanky, ak ich neuhádli, ušteklili ich. 

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Na Masnáčke. IN: JÁNOŠ, Pavel, Soňa LAUROVÁ. Povesti a príbehy z Novohradu. Lučenec: Novohradské osvetové stredisko, 1999. ISBN 80-85155-13-3

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Vlkolak bol podľa predstáv ľudí živý človek s magickou schopnosťou premeniť sa na vlka. Mohol sa ním stať človek zrodený zo vzťahu ženy a upíra. Vlkolakom sa mohol stať aj človek narodený pri nove mesiaca, alebo mŕtvy, ktorého na cintorín priniesli nohami napred. Na  východnom Slovensku ľudia verili, že sa stačilo napiť vody z vlčej stopy. Kto sa raz stal vlkolakom, mohol sa premeniť hocikedy, najčastejšie však v období letného a zimného slnovratu. Patrí medzi bytosti, ktoré stoja na hranici medzi svetom ľudí a prírodných démonov. V podobe vlka alebo človeka s vlčou hlavou prepadával ľudí a zvieratá, trhal ich na kusy a dusil.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý.

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Bosoráci. In: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša:  povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Škriatok, trpaslík, piadimužík, pikulík, permoník či Laktibrada, všetky tieto mená označujú  démonické bytosti malého vzrastu, ktoré mali spoločné to, že sa s nimi ľudia mohli stretnúť  hlavne v podzemných priestoroch, hoci nie iba tam. Viera v ich existenciu vychádzala  z predstáv o skalných a horských duchoch. Škriatka si ľudia predstavovali ako človiečika  veľkého asi ako trojročné dieťa, avšak s tvárou starca s dlhou bielou bradou. Jeho  poznávacím znamením boli štyri prsty na rukách. Tieto bytosti mali ako hlavný cieľ života prácu. Opakom drobných postavičiek z podzemia  pomáhajúcim ľuďom bol Laktibrada, prefíkaný a zlomyseľný trpaslík, ktorý škodil ľuďom .  Premôcť sa ho dalo len tak, že sa podarilo privrznúť mu bradu.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Medený potok. IN: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Škriatok, trpaslík, piadimužík, pikulík, permoník či Laktibrada, všetky tieto mená označujú  démonické bytosti malého vzrastu, ktoré mali spoločné to, že sa s nimi ľudia mohli stretnúť  hlavne v podzemných priestoroch, hoci nie iba tam. Viera v ich existenciu vychádzala  z predstáv o skalných a horských duchoch. Škriatka si ľudia predstavovali ako človiečika  veľkého asi ako trojročné dieťa, avšak s tvárou starca s dlhou bielou bradou. Jeho  poznávacím znamením boli štyri prsty na rukách. Tieto bytosti mali ako hlavný cieľ života prácu. Opakom drobných postavičiek z podzemia  pomáhajúcim ľuďom bol Laktibrada, prefíkaný a zlomyseľný trpaslík, ktorý škodil ľuďom .  Premôcť sa ho dalo len tak, že sa podarilo privrznúť mu bradu.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Piadimužík a jeho mladucha. IN: KOŠKOVÁ, Hana, Jana HRČKOVÁ-STANKOVIANSKA. Mara medvedia: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, c2007. ISBN 978-80-89208-71-5

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Čert bol stelesnením zla, mal viac mien – satan, Lucifer, pekelník, bes, ďas, fras, anciáš,  belzebub,... Jeho podoba v predstavách ľudí bola ovplyvnená pohanskými, ale aj biblickými  opismi zo stredoveku. Opisoval sa ako čierny, chlpatý, so špicatými ušami, chvostom, rohami a vidlami. Mohol na seba vziať podobu akéhokoľvek zvieraťa alebo človeka. Mohol sa  zjavovať aj ako ohnivá guľa či vzdušný vír. Najaktívnejší mal byť v noci, spolupracoval  s čarodejnicami. Pripisovali sa mu prejavy rôznych chorôb, ako napr. epilepsia, posadnutosť. Podľa čerta ľudia pomenúvali rôzne prírodné úkazy, rastliny, časti poľnohospodárskeho  náradia. Čert býva často zobrazovaný v príbehoch aj ako postava so sympatickými  vlastnosťami, hovorí sa o ňom v rozprávkach ako o hlupákovi. Ľuďom často ponúkal rôzne služby alebo veci, avšak výmenou za ich dušu. Jeho meno ľudia nevyslovovali nahlas, aby  ho neprivolali, preto o ňom často hovorili opisom.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.

Smrť, Smrtka, kmotra Smrť, zubatá, tá s kosou, kostlivec a pod.- to sú výrazy zaužívané  v ľudovej slovesnosti v súvislosti s postavou Smrti.  Postava Smrti sa vyskytovala a zobrazovala často v stredoveku, vystupovala napr. ako mŕtvy človek, jej symbolom bola lebka a pod ňou prekrížené hnáty, neskôr celá kostra. S takýmto  zobrazením sa ľudia stretávali hlavne na maľbách a plastikách v kostoloch, na náhrobníkoch, v ľudových kalendároch. Najčastejší obraz smrti v podobe kostry s kosou či hodinami sa  rozšíril najmä v období baroka. V rozprávaniach bolo možné stelesnenú smrť stretnúť  najčastejšie ako ženu neurčitého veku, oblečenú v odeve alebo bielej plachte, ktorá sa prišla  ukázať tomu, kto mal svoj život zrátaný. Vedela meniť svoju veľkosť, dostala sa kamkoľvek a obyčajne sa objavovala v noci. Dávala sa odviezť furmanom alebo pocestným na chrbte.  Pôvod Smrtky sa odvodzoval od duší žien, ktoré umreli v šestonedelí, príp. od duší starých  žien, ktoré zomreli slobodné. Smrtka sa zjavovala, aby upozornila, že niekto zakrátko umrie, chodila po svete, aby  odmenila slušné a potrestala neslušné správanie.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie 

Nahovorený úryvok: Bachovec. In: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja. 

Obor: Mal viacej mien – ozruta, ráňava, opacha. Ľudia si ho predstavovali ako veľkú, až obrovskú bytosť s ľudským vzhľadom, ktorá namiesto kyjaka používala celé kmene stromov. Najviac rozprávaní o obroch sa zachovali z obcí na území Nízkych a Vysokých Tatier.  Vo vlasoch obrov mali hniezda jastraby a orly, v uchu zas líšky. Keď dupol nohou, zem sa triasla a skaly lámali. Keď stisol v dlani kameň, tiekla z neho voda. Na jedno posedenie zjedol 12 býkov s 90 pecňami chleba. Ľudia verili, že obor dokáže jediným krokom prekročiť celý svet, že počuje, ako rastie tráva. Podľa doteraz zozbieraných námetov by sme mohli obrov zadeliť do troch skupín:

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch. Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý.

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie 

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Hrad obrov v Málinci. IN: KOŠKOVÁ, Hana, Jana HRČKOVÁ-STANKOVIANSKA.  Mara medvedia: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej,  c2007. ISBN 978-80-89208-71-5

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja. 

Audio komentár keramičky Jany Krejzovej (CZ) k inštalácii diela "Vnitřní struktury", ktoré vytvorila počas tvorivého pobytu na 34. Medzinárodnom keramickom sympóziu Lučenec - Kalinovo. 

Jana Krejzová - CZ

1991- 1993  Distanční studia keramiky University of Manchaster, Veľká Británia

1983  Střední průmyslová škola keramická Bechyně, ak. soch. Jaroslav Podmol a ak. soch. Bohumil Dobiáš ml.

Okrem keramiky sa venuje aj arteterapii a joge. Všetky tieto činnosti sa v jej živote organicky prelínajú a dopĺňajú. Aj v dielach vytvorených na sympóziu sa prejavuje organickosť, spojitosť s prírodou a prirodzenosťou. Jej plastiky – sčasti tiež akoby nádoby zachytávajú premenlivosť medzi živým a neživým svetom, objekty a použité ornamenty nadobúdajú živočíšny či rastlinný charakter a vyjadrujú prúdenie životnej energie.

Medzinárodné keramické sympózium je najstaršie nepretržite fungujúce podujatie svojho charakteru na Slovensku, ktoré naša inštitúcia organizuje od roku 1989.

18. júla 2022 sa v kalinovskom Žiaromate opäť začala tvorivá práca, a to s účasťou štyroch umelcov v česko-slovenskom zastúpení:  Lucia Fabiánová, Jerguš Gálik, Simona Janišová prišli z rôznych kútov Slovenska a Jana Krejzová k nám pricestovala z Česka. Umelci mohli experimentovať so špecifickou kalinovskou hlinou – šamotom, ktorý je už emblematickým materiálom tohto sympózia. Počas pobytu aj tento rok museli čeliť určitým výkyvom počasia, akým bola mimoriadna horúčava alebo prudké dažďové prehánky, ktoré pri práci na voľnom vzduchu vždy svojim spôsobom do práce umelcov zasahujú.

Výstava 34. Medzinárodného keramického sympózia Lučenec - Kalinovo predstavuje výsledky tvorivého pobytu aktuálneho ročníka. Vo všeobecnosti v prácach vzniknutých na sympóziu je možné zachytiť archetypálne prvky sochárstva a keramiky, akým sú socha či busta, nádoba, architektúra, rastlinné prvky, ornamenty, ktoré vždy poslúžia ako východiská pre umelcov, ktorí ich posúvajú do iných, nových a svojsky prepísaných podôb. Všetci štyria umelci tohto ročníka sa ujali aj formátovo veľkolepejších projektov, čo vlastne vychádza aj z možnosti priestorovej kapacity monumentálnych priemyselných pecí. Časť z vytvorených diel obohatí zbierku umeleckej keramiky Novohradského múzea a galérie.

34. MKS finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj. 

Výstava je venovaná kolekcii Stratený Novohrad z tvorby šperkárky Kataríny Žiak, ktorá našla inšpiráciu v predmetoch zo zbierkového fondu NMG, v zbierke ľudového textilu zo zaniknutých obcí Lešť a Turie Pole. Zámerom výstavy je poukázať na fakt, že múzeá nie sú len pasívnym „skladom“ zbierkových predmetov, ale môžu byť aj zaujímavou a podnetnou inšpiráciou pre súčasných dizajnérov a šperkárov, ktorí tradičným ľudovým ornamentom ponúkajú „druhý život“ prostredníctvom svojej tvorby. Zároveň môže slúžiť ako príklad toho, ako sa s citom dá zaobchádzať s tradíciou a aj pri určitom stupni štylizácie nepotrieť jeho základné rysy, či nepoprieť jeho historický a lokálny kontext.