Po stopách pamäti

Už sme niekoľkokrát v našom historickom slovníku - venovanom dejinám Osmanskej ríše respektíve neskoršieho Turecka - spomenuli, že 19. storočie bolo obdobím veľkých reforiem v tomto štáte ale aj vojenského súperenia, predovšetkým s Ruskom. Napríklad zámienkou krymskej vojny bol spor Ruska a Osmanskej ríše o to, kto bude chrániť chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a fakt, že Vysoká Porta odmietla ruskú požiadavku, že cár sa stane protektorom všetkých pravoslávnych veriacich v Osmanskej ríši. Spojencami Osmanov sa stali Anglicko a Francúzsko. Po takmer ročnom obliehaní padol Sevastopoľ a dôsledkom toho bola strata vplyvu Ruska v oblasti Čierneho mora a posilnenie postavenia Osmanského štátu. Lenže na Balkáne pokračovali emancipačné snahy a Rusko sa v priebehu dvoch desaťročí opäť stalo vážnym vojenským hráčom na Balkáne. Spolu s hosťom v štúdiu však budeme hovoriť aj o tom, čo to bol panosmanizmus, panislamizmus, pansunitizmus či panturkizmus a teda aj o začiatkoch politickej kariéry neskoršieho prvého prezidenta Tureckej republiky Mustafu Kemala Ataturka. Hosť: dr. Xénia Celnárová, Ústav orientalistiky SAV.

Novú vojnu Turecka s Ruskom vyvolala vzbura Srbov v Bosne a Hercegovine a povstanie v Bulharsku, ktoré vyústili ku vzniku bulharského kniežatstva v roku 1878 a k rozhodnutiu mocností, že Bosna a Hercegovina sa dostala pod správu Rakúsko-Uhorska. Dôležitým je tento rok aj pre Čiernu Horu, lebo sa jej po mnohých vojnách s Osmanmi podarilo na medzinárodnom fóre potvrdiť svoju takmer storočnú nezávislosť ako kniežatstvu. Strata vplyvu Vysokej Porty na Balkáne a v oblasti Egejského mora pokračovala - Kréťania si vydobyli samosprávu pod patronátom gréckeho korunného princa.

K poslednému útoku na tzv. chorého muža na Bospore, ako Osmanský štát označovali v druhej polovici 19. storočia, došlo v roku 1912, keď Grécko, Čierna Hora, Srbsko a Bulharsko spojili svoje sily a vytlačili armádu sultána Mehmeda V. takmer úplne z Balkánu. Osmanský štát sa tak po vyše 6-tich storočiach svojej existencie zredukoval na územie Prednej Ázie. Dnes budeme však hovoriť aj o príčinách pretrvávajúceho turecko-arménskeho napätia, teda o spore, kto je v konečnom dôsledku zodpovedný za vyvražďovanie Arménov na začiatku 20. storočia.

Keď sa pozrieme naspäť do histórie, zistíme, že tradičným spojencom vysokej Porty bolo Francúzsko, navyše aj vôbec prvého veľvyslanca poslal sultán do Paríža. Lenže spojencom Osmanov sa v I. svetovej vojne stalo Nemecko. A práve o tom, ako táto vojna zmenila osudy osmanského štátu, budeme hovoriť s orientalistkou Xéniou Celnárovou.

Po prvej svetovej vojne zaniklo nielen Rakúsko-Uhorsko, ale aj Osmanská ríša. Nástupníckymi štátmi habsburskej monarchie sa stali napríklad Československo, Rakúsko, Maďarsko, ale aj Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Od Osmanskej ríše sa však už v priebehu 19. storočia oslobodili napríklad Gréci, Černohorci, Bulhari, Srbi. O formovaní vznikajúcej Tureckej republiky budeme teda hovoriť s orientalistkou doktorkou Xéniou Celnárovou.

Apokalypsa 1. svetovej vojny úplne rozbila všetky hodnotové kritériá, na ktoré bola Európa na konci 19. storočia pyšná. Vo všetkých krajinách sa zvýšila úloha štátneho systému ako organizátora celého spoločenského života. Po tom, ako vojna skončila sa takmer v každom štáte nová politická elita nechcela vzdať týchto nadštandardných právomocí. Štátny dirigizmus, autorita najvyšších predstaviteľov a zásady kolektivizmu - to bolo počas vojny takým tmelom každej spoločnosti, že sa to naostatok považovalo za prirodzený spôsob fungovania štátu. Tomuto sa nevyhla ani Turecká republika a absolútnou esenciou etatizmu sa stal prvý prezident Mustafa Kemal Paša Ataturk.

Turecká republika, ktorá bola vyhlásená 23. októbra 1923 a vznikla doslova na troskách kedysi slávnej a mocnej Osmanskej ríše, sa stala príkladom najdynamickejších a v danom územnom a konfesionálnom kontexte aj najprevratnejších zmien vtedajšieho sveta. Rozhodujúcou osobou týchto revolučných premien, ako vieme, bol Mustafa Kemal Ataturk. Sformuloval zásady modernizácie krajiny, oslabenie vplyvu tradičných byrokraticko-feudálnych kruhov, oklieštenie vplyvu moslimských duchovných. Táto europeizácia Turecka dostala potom súhrnné pomenovanie ako kemalistické reformy a tie predurčili Turecku cestu k modernému štátu. No a práve o takzvaných Ataturkových šípoch, teda akýchsi pilieroch kemalizmu budeme hovoriť v tomto pokračovaní rozhlasového historického slovníka.

V minulom pokračovaní historického slovníka sme hovorili o modernizácii Turecka v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia. Hovorili o troch z piatich pilieroch moderného Turecka - o nacionalizme, laicizme -teda sekularizme, a o etatizme. Dnes budeme hovoriť o zvyšných dvoch Ataturkových pilieroch - o republikanizme a ľudovosti. Zároveň budeme hovoriť o ambíciách Turecka na členstvo v EÚ.

Na rozsiahlom území dnešnej Ukrajiny a juhu i severe európskej časti dnešného Ruska žilo v 6.až 8.storočí najmenej 10 slovanských kmeňov. Letopisec Nestor poznal aj ich mená. Tieto kmene postupne zakladajú svoje kniežatstvá a najmocnejším z nich sa stala Kyjevská Rus. V najbližších pokračovaniach historického slovníka sa budeme venovať počiatkom a rozvoju tých spoločenstiev, ktorých potomkov dnes nachádzame na politickej mape Európy v Rusku, Ukrajine, Bielorusku a priľahlých územiach. Budeme však hovoriť aj o vzťahoch a kontaktoch s územím, ktoré označujeme Karpatský bazén alebo neskôr ako Uhorsko. Najprv sa však pokúsime vysvetliť geopolitickú situáciu v druhej polovici prvého tisícročia nášho letopočtu v priestore medzi Uralom na východe a riekou Labe na západe.

Aj v ďalších vydaniach historického slovníka budeme pokračovať v exkurze do raných dejín spoločenstiev, ktoré sa etablovali na prelome prvého a druhého tisícročia v oblasti dnešnej Ukrajiny a Ruska na západ od Uralu. Dozvieme sa, kto boli Varjagovia, aký pôvod mala dynastia Rurikovcov, ktorá ovládla územia v povodí Volgy, Donu, Dnepru medzi Baltickým a Čiernym morom. Budeme hovoriť aj o tom, ako nomádske kmene ovplyvnili tento priestor.