Podcasty otca Radovana

ADVENTNÉ DUCHOVNÉ RAŇAJKY
Krátka rozjímanie o zjavení Panny Márie v mexicom meste Guadalupe, ktoré si Panny Mária vybrala, aby priviedla duše od pohanstva k pravému zjavenému náboženstvu, ktorým je náboženstvo katolícke.

Panna Mária nie je ženou mnohých planých rečí a myšlienok. Všetko v nej bolo zamerané na Boha. Preto môžeme o nej povedať, že bola bdelá. Byť zameraným na Boha totiž znamená aktívne očakávanie jeho navštívenia. Ako kresťania si však často neuvedomujeme túto pravdu. Kristus nás preto upozorňuje, aby sme bdeli. Bdelosť však Pán spája s ustavičnou modlitbou. Ak máme teda zvlášť v advente učiť niečo od Panny Márie, máme sa od nej naučiť, ako sa treba modliť.

ADVENTNÉ DUCHOVNÉ RAŇAJKY

Mt 11, 16-19

Ježiš povedal zástupom: „Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.‘
Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“

Hovorili sme o tom, že Pána Boha a jeho existenciu môžeme poznávať svetlom prirodzeného rozumu. Predsa však, toto poznávanie má svoje hranice, za ktoré nikdy bez pomoci Božej neprenikneme. Náš rozum síce pozná Boha ako toho, kto svet stvoril, no sám by nikdy nebol spoznal, že človek je určený pre slávu v nebi, vtelenie Božieho Syna, nikdy by sme nespoznali, že sa máme stať adoptívnymi Božími deťmi, teda že je nám treba milosti, nepoznali by sme tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Preto nás Cirkev učí, že aj keď náš rozum má schopnosti poznávať do určitej miery Božské veci, Bohu sa v „jeho múdrosti a dobrote páčilo inou, a to nadprirodzenou cestou zjaviť ľudskému pokoleniu seba.“ Boh tak urobil preto, lebo nás určil pre nadprirodzený cieľ, k poznaniu spomenutých právd a aby to bolo pre nás možní, dal nám svoje nadprirodzené zjavenie. Tieto pravdy, ktoré nám Boh odhalil, prijímame s úplnou istotou, pretože nám ich zjavuje ten, ktorý neklame a sám nemôže byť oklamaný. Toto prijatie nazývame vierou. Človek však nemôže na Boha, aj napriek viere, hľadieť priamo. „Boh je duch“ (Jn 4,24) a „prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (Tim 6,16). Viera je sprostredkovaným poznávaním Boha; skrze ňu vidíme „len nejasne, akoby v zrkadle.“ Predsa nám však dovoľuje vidieť omnoho ďalej a vyššie. Aj keď nemôžeme na Pána Boha pozerať priamo, poznanie Boha vierou nie je falošné či zbytočné. Je to začiatok poznania, ktorého sa nám dostane v nebi, kde budeme vidieť „z tváre do tváre.“ Tam sa duši človeka dostane tzv. svetla slávy, ktoré je zvláštnym darom Božím, a ktoré umožňuje nazerať priamo na to, aký Boh je. Svetlo slávy však neskonale očistí, prehĺbi a rozhojní poznanie Pána Boha, ktoré sme získali už tu na zemi svetlom milosti vyvierajúcej z viery. Je to podobné, ako s rastlinným semiačkom. V ňom je predsa obsiahnutá celá rastlina, ktorá neskôr vyrastie. Podobne je vo všetkých milostiach plynúcich z viery obsiahnutá všetka krása svetla slávy.

Čo nám teda Boh o sebe zjavuje? V prvom rade potvrdzuje, že existuje. Na mnohých miestach v Sv. Písme odhaľuje svoju existenciu, pretože jasne hovorí k ľuďom a svoju existenciu dokazuje priamymi či nepriamymi zásahmi do životov ľudí a dejín kráľovstiev. Boh tiež odhaľuje, kým je, svoju podstatu. Keď prikazuje Mojžišovi, aby vyviedol ľud Izraela z Egypta hovorí: „Ja som, ktorý som!“ - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: "Ja-som" ma poslal k vám!" (...) Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.“ Takto sa dozvedáme, že Boh je ten, kto je existenciou samotnou, nemá nijakej príčiny v niekom inom. Je od seba. To nám zjavuje Boh slovami žalmistu: „Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ Boh je teda večný a nemenný. Pretože v sebe obsahuje všetku existenciu, všetko bytie, všetko mimo neho je, ako by nebolo , tak píše prorok Izaiáš: „Všetky národy sú pred ním ako nič, za márnosť a prázdnotu ich pokladá.“ Tým sa vyjadruje skutočnosť, že okrem Boha nemá nikto pôvod sám v sebe, nemôže byť príčinou svojho existovania. Ak by všetko, čo existuje nebolo závislé od Boha, teda Boh by to nechcel, okamžite by sa prepadlo do ničoty. V porovnaním s Bohom je preto všetko „ničím.“ Sv. Bernard píše: „Čo je Boh? Bez neho nie je ničoho. A ako Boh nemôže byť sám bez seba, tak nemôže byť nič bez neho. V skutočnosti, že Boh je sám zo seba a v tom, že všetko okrem neho môže nebyť, neexistuje nevyhnutne, tkvie najpodstatnejší základ celého nášho nábožensko-mravného života. Boh je princípom bez princípu a zároveň princípom všetkého ostatného a preto všetko s absolútnou nevyhnutnosťou závisí na ňom. Čo platí o všetkých stvorených veciach, platí aj o človeku. Bez Boha by nijaký človek neexistoval, ak by ho Boh prestal aktívne udržiavať v bytí, okamžite by zanikol, ako je napísané: „Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu.“

Cirkev sa preto modlí vo svojom Kréde: „Verím v jedného Boha...“ a slávnostne vyhlasuje na I. vatikánskom koncile ako zjavenú náuku o Bohu, že „ verí a vyznáva, že je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nesmierny, nepochopiteľný, nekonečný rozumom i vôľou a každou dokonalosťou. Keďže je on jedna jedinečná, úplne jednoduchá a nemeniteľná duchovná podstata, treba o ňom vyznávať, že je vecne a podstatne odlišný od sveta.“

Všetky tieto vlastnosti Boha sú uvedené v Zjavení, ktoré im dáva názvy. Nie sú teda vymyslené bez akejkoľvek opory. Pokora je preto náležitou reakciou na toto poznanie o Bohu. Pokora je pravda o sebe, o tom, že som na Bohu závislý a teda, ako človek nie som absolútnym pánom sveta. Mohol som aj nebyť, ak by ma Boh nechcel a neudržiaval v existencii. V nasledujúcich častiach katechizmu si jednotlivé vlastnosti Božie, o ktorých nás poúča náš Boh, predstavíme konkrétnejšie.

Adventné duchvoné raňajky

Mt 11, 11-15
Ježiš povedal zástupom: „Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.
Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Lebo všetci Proroci i Zákon prorokovali až po Jána: A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť.
Kto má uši, nech počúva!“

ADVENTNÉ DUCHOVNÉ RAŇAJKY

Mt 11, 28-30
Ježiš povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.
Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.
Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“

ADVENTNÉ DUCHOVNÉ RAŇAJKY

Lk 1, 26-38
Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.
Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné. Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

ADVENTNÉ DUCHOVNÉ RAŇAJKY

Lk 5, 17-26

Keď v istý deň Ježiš učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať.
Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša.

Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“
Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň a choď?‘
Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“

Úryvok rozjímania dona Dolinda Ruotola na druhú adventnú nedeľu (liturgický rok B)

Mk 1, 1-8

Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“