S Alenou Molčanovou sme sa rozprávali o rodičovstve ako o vzácnom druhu vzťahu a premýšľali čo a ako ho môže ohrozovať. Rozprávali sme sa o rodinách zranených chudobou, alebo rozvodom, ale aj o tom ako k nim pristupovať a kto im v ťažkých chvíľach môže byť nablízku. 

Rozhovor s Pavlom Hricom, riaditeľom občianskeho združenia Cesta von o pomalom a premyslenom pomáhaní a zapájaní komunít. 

S Katarínou Vlčkovou a Ondřejem Vlčkem sme sa rozprávali o rozhodnutí založiť nadáciu, ktorá sa venuje detskej paliatívnej starostlivosti. Hovorili sme o medicínskom a sociálnom rozmere paliatívnej starostlivosti o kvalite života ale aj o kvalite nadácie. Rozprávali sme sa o dopĺňaní služieb štátu a podpore systémovej zmeny. Manželia Vlčkovi vložili do nadácie zo svojho majetku 1,5 miliardy českých korún. Od roku 2021 prerábajú starú pražskú usadlosť Cibulka na detský hospic s paliatívnou starostlivosťou. 

S publicistom Palom Lackom sme sa rozprávali o tom, prečo začal písať o filantropoch z prelomu 19. a 20. storočia. Hovorili sme o bankárovi Michalovi Bosákovi, ktorý sa z krčmára vypracoval až na podporovateľa vzdelávania. Bavili sme sa o Elene Maróthy-Šoltésovej jej crowdfundingoch a influenceroch. Veľmi zaujímavý bol príbeh Jána Pálku garbiara, ktorý sa pokúsil darovať svoju fabriku „svojim robotníkom“. Hľadali sme čo mali spoločné, čo ich k filantropii videlo a ako sa na ich prácu pozeráme dnešnými očami. 

Lekárka Barbora Šilhárová pôsobí už niekoľko rokov v Ugande. Rozprávali sme sa o prístupe k ľuďom v ťažkých chvíľach, o celostnom prístupe k zdravotnej starostlivosti, ktorý je v Ugande nevyhnutný ale aj o tolerancii k inakosti.  Dôležitá časť rozhovoru bola o adoptívnom synovi pani Šilhárovej. O Miškovi hovorila veľmi pekne a úprimne.  

S pani Evou Mosnákovou, ktorá prežila holokaust sme sa rozprávali o vojne a knihách, o vojne a láske a o knihách pre deti z Ukrajiny. Rozhovor je plný spomienok aj súčasnosti. 

S Ivanom Sýkorom som sa zoznámil pred rokmi. Podporoval vtedy projekt operácii rohoviek v Afganistane a viedol festival „Jeden svet“. Intenzívnejšie sme sa spoznali keď v Prievidzi organizoval zhromaždenia a diskusie iniciatívy „Za slušné Slovensko“. 

Rozhovor sme začali tým, čo robí teraz. Ako podporuje ukrajinské rodiny v Prievidzi a okolí a ako posiela humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu. 

Ivan je príkladom človeka, ktorý všetku pomoc robí dôsledne, vytrvalo a skromne. Dôležitou a krásnou časťou podcastu je rozprávanie o podpore, ktorú dostáva od rodiny, od manželky, detí a vnúčat.

Deti prichádzajúce z Ukrajiny začali chodiť do škôl na Slovensku, kde im okrem vyučovania môže a má byť poskytnutá psychologická podpora. Viktor Križo z Centra inkluzívneho vzdelávania dal spolu s kolegyňami dokopy tím ukrajinských psychologičiek, ktoré sa s týmito deťmi začali stretávať. 

Bavili sme sa o tom, čo týmto deťom pomáha, aké majú traumy, ako sa tieto traumy môžu prejavovať, aké majú fázy a ako s nimi pracovať. Rozprávali sme a aj možnostiach podpory v prípade, že psychologická pomoc nie je nablízku.  

Veľmi silným pozitívnym zážitkom bolo pre Viktora Križa stretnutie ukrajinských psychologičiek s deťmi z Ukrajiny v bezpečnom prostredí, kde sa zrazu cítil ako cudzinec on.

Viktor Križo v rozhovore hovorí aj toto: „Ak pomôžeme ukrajinským deťom pomôžeme aj našim deťom. A hovorím to po dlhoročnej skúsenosti s inkluzívnym vzdelávaním. Poskytnime deťom z Ukrajiny takú podporu, aby sme v triede čo najskôr vytvorili rovnováhu. Ak vytvárame v skupine takúto rovnováhu je vnútorne viac scelená a deti si vedia aj vzájomne pomáhať. 

S pani Soňou Holúbkovou, ktorá sa deinštitucionalizácii sociálnych zariadení venuje viac ako 30 rokov som sa rozprával ešte v januári. Krátko po našom rozhovore o odlišnostiach života v domovoch sociálnych služieb a života v komunitách som mal pocit, že je potrebné hovoriť o naliehavejšej téme. Rozhovor s pani Holúbkovou predbehol rozhovor s novinárkou Stankou Harkotovou o tom, či sme ako spoločnosť pripravení - v prípade vojny - prijať ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Tento rozhovor sme publikovali mesiac pred vojnou.

Po mesačnej skúsenosti života v krajine do ktorej prichádzajú ľudia traumatizovaní vojnou a stratou domova počúvam slová pani Holúbkovej inak, ako v čase keď sme rozhovor viedli. V súvislosti so sociálnou prácou hovorí napríklad toto: "Čakáme na formálnu pomoc a netrúfame si pomáhať sami, lebo to nepoznáme, alebo sa bojíme že to urobíme zle." alebo "Veľa ľudí žije v dôvere, že život v inštitúciách sa zabezpečuje najlepšie ako sa dá. Ale život sa tam nenapĺňa vo význame kvôli ktorému sme prišli. Do inštitúcii návštevy nechodia rady. Je v nich režim, ktorý musia rešpektovať nie len klienti, ale aj zamestnanci a návštevníci. Inštitúcia víťazí nad životom.” Počujem v tom teraz viac a širšie vnímam aj toto jej vyjadrenie: "Pomáhanie je o poznaní a hľadaní. Nie je len o súcite a o tom, že ja mám predstavu ako pomôcť. Stáva sa mi že sa ma pýtajú, 'Pani Holúbková, ako máme túto situáciu vyriešiť', vravím že neviem, ale môžem riešenie spolu s vami hľadať." Zo slov vyslovených po dlhoročnej praxi je zrejmé, že trpezlivé a citlivé hľadanie je v pomáhaní veľmi podstatné.

S novinárkou Stanislavou Harkotovou, ktorá sa dlhodobo venuje Ukrajine, sme sa rozprávali o forme pomoci a podpory pre ľudí, ktorí žijú v oblastiach zasiahnutých vojnou, a ľudí, ktorí kvôli vojne museli opustiť svoje domovy. Stanka hovorila o skúsenostiach žien na frotových líniách a na hraniciach. Hovorila o ženách, ktoré pomoc potrebujú, ale aj o tých, ktoré ju poskytujú. Počas celého rozhovoru sme sa vracali k otázke, či sme ako spoločnosť pripravení prijať prichádzajúcich z Ukrajiny, a ak nie, ako sa na to pripraviť. Nad konkrétnymi odpoveďami stála jedna všeobecná: všetci si potrebujeme prejsť tú cestu prijatia v mysli a pripraviť sa naň. Krátko po rozhovore sa Stanka znovu vydala na cestu na východ Ukrajiny.