Vypukla vojna.

Nezmyselný strach z historicky takmer bezvýznamného vírusu zrazu ustupuje opodstatnenému strachu z historicky význa mných bômb. A strach zo skutočného chaosu, ktorý je vyvolaný ľudskou zlobou.

Konečne ľudia uvidia, že zloba z chorých ľudských sŕdc a hláv môže napáchať oveľa väčšie škody ako vírus. Naozaj to uvidíme? A naozaj to pochopíme?

Pochopíme, že Zodpovednosť za takýto stav sveta nesieme my všetci? Sme schopní to pripustiť a premýšľať o tom bez klamstva?

To my sme totiž dovolili, že sa v politike už desaťročia koncentrujú nebezpeční ľudia. Už roky počúvame, že slušný človek do politiky nejde a ak tam už vstúpi, buď odtiaľ rýchlo ujde alebo ostane a stratí svoju dušu.

Takže po rebríkoch spoločenskej a politickej dôležitosti sa zúrivo a bezohľadne šplhajú najmä tie zlovestné, egoistické, narcistické, neurotické, antisociálne osobnosti a mnohí z nich už veria, že sa vyšplhali až do neba.

Štebľami na tých rebríkoch sú naša lenivosť, naša zbabelosť, naša nevzdelanosť a naša ochotná slepota a hluchotavoči politikom a verejným veciam.

A ľahostajnosť dokonca aj voči našej vlastnej slobodea ľudskej dôstojnosti.

Zradili sme našich predkov a nechali sme sa sfetovaťlacnou zábavou a zhypnotizovať prázdnymi sľubmi a kecami moderátorov, celebrít a politikov. Postupne sme prestali chápať svoj život, jeho hodnotu a jeho zmysel. Prestali sme cítiť pokorua vďačnosť. Prestali sme veriť, že máme Stvoriteľa a že sme za svoj život zodpovední Jemu. Klameme seba aj ostatných. Kradneme. A zabíjame. Najprv iba slová, potom pravdu, morálku a nakoniec aj ľudí.

V zmysle tohto zanedbaného poznania a vedomý si svojej vlastnej zodpovednosti za stav verejných vecí a hodnotu slova, pravdy a morálky, cítim potrebu reagovať na verejnú výzvu Zuzany Čaputovej, ktorú predniesla vo funkcii prezidenta SR 23. februára 2022.