Slovakia Today, English Language Current Affairs Programme from Slovak Radio

2.časť: Ušľachtilý grafoman

Rudo Sloboda si od začiatku 70.rokov písal denník a je známe, že na základe denníkových zápiskov vznikali aj jeho najznámejšie rukopisy. Takým je napríklad aj román Rozum (1982), v ktorom sa vyrovnáva so smrťou otca a prácou filmového scenáristu, ale napríklad aj román Stratený raj (1983), kde dokumentárnym spôsobom popisuje svoje protialkoholické liečenie. Je to vzácny fenomén slovenskej prózy - Sloboda sa pred čitateľom odhaľuje takpovediac na dreň. Po páde komunizmu šíril svoju poetiku a názor na svet aj ako dramatik. Dlho očakávané inscenácie Armagedon na Grbe (1993) a Macocha (1995) sa zaradili k najnavštevovanejším a zrejme aj k najväčším divadelným udalostiam svojej éry. Texty koketujúce s univerzom jednotlivého ľudského života (na základe osudu jeho matky) s tým, čo príde po živote, sa, bohužiaľ, dočkali tragického prídavku v smrti svojho tvorcu.

„Jeho samovražda má pre mňa logiku práve v tom celoživotnom zápase byť sám pre seba zodpovednou autoritou.“

Zora Prušková

Autor: Róbert Šedivý

Respondentka: PhDr. Zora Prušková, Csc.

Interpret: Alfréd Swan

Hudobná dramaturgia: Matúš Wiedermann

Zvuk: Stanislav Kaclík

Pripravila Miroslava Gavurová v spolupráci s Jánom Gavurom.

Pripravila Helena Himičová.

Pripravil Róbert Šedivý v spolupráci s docentom Igorom Hochelom.

Pripravila Helena Himičová.

Básne ako zátišia

Básne v dvanástich zbierkach Štefana Strážaya očisťujú a zostrujú ľudské zmysly. Strážay váži každé jedno slovo a zároveň je veľmi presný. Už výber jeho slov je veľmi precízny - niektoré pojmy tvoria akési základné kamene jeho poézie (napr. čerešňová kôstka, marhuľová kôstka, jabloň, váza, stôl, stoličky). Vo svojej podstate to nie je subjektívny tvorca a aj keď píše o sebe, píše o človeku ako takom. V prvej zbierke Veciam na stole (1966) hovorí o pocitoch mladého človeka, o láske a o predmetoch, ktoré ho obklopujú. Počiatočný vzťah k skutočnosti je vybudovaný na vnímaní sveta ľudskými zmyslami. Strážay postupne nadobúda nové životné skúsenosti a sféra jeho záujmu sa presúva k sociálnym témam, k človeku ako ľudskej bytosti, etickým vzťahom človeka k skutočnosti. Po dopísaní poslednej zbierky Interiér (1992) dospel k presvedčeniu, že ako tvorca povedal všetko, čo mal, chcel a mohol. A svojmu presvedčeniu aj ostal verný.

„Svet preňho nie je predmetom, ktorého by sa chcel zmocniť. Je preňho oblasťou, v ktorej chce žiť. Chce byť, chce jestvovať.“

Milan Hamada

Autor: Róbert Šedivý

Respondent: prof.PhDr.Milan Hamada, DrSc.

Interpret ukážok: prof.PhDr.Milan Hamada, DrSc.

Hudobná dramaturgia: Matej Haász

Zvuk: Andrej Klimits

Pripravila Miroslava Gavurová v spolupráci s Jánom Gavurom.

Konkrétny človek v konkrétnej chvíli

Wisława Szymborska bola poľská poetka, esejistka, literárna kritička, prekladateľka a fejtonistka. Z vonkajšieho pohľadu akoby nič nenasvedčovalo tomu, že v Szymborskej rastie poetka, ktorá dostane jedného dňa Nobelovu cenu za literatúru (1996). Väčšmi sa venovala prekladom a literárnej kritike, navyše, k svojim básňam bola viac ako kritická. Sama raz povedala, že nad svojou poéziou a nad tým aká je to poézia sa nechce príliš trápiť. Tá poézia je rozhodne svieža, paradoxná, a zároveň hlboko pravdivá. Z jej poslednej zbierky Dvojbodka sa v roku 2005 v Poľsku predalo 40 000 kusov za dva mesiace.

„Szymborska je autorka intelektuálne vyspelá, v oblasti formy rafinovaná, starostlivá o vážne ľudské problémy.“

Vlastimil Kovalčík

Autor: Róbert Šedivý

Respondent: Vlastimil Kovalčík

Interpretka: Lucia Vráblicová

Hudobná dramaturgia: Matej Haász

Zvuk: Táňa Horváthová

Pripravila Helena Himičová v spolupráci s Romanom Sorgerom.

Metafora v zlej pravde

Ján Šimonovič sa formoval popri Trnavskej skupine na konci 50.rokov. Spomedzi všetkých básnikov legendárneho zoskupenia zostáva tým najmenej objaveným a najviac prehliadaným. Jeho prvým biľagom bol vstup do literatúry. Na rozdiel od Stacha, Mihalkoviča a Feldeka debutoval pomerne neskoro – v roku 1964 zbierkou Pyramída. Časový odstup bol neraz interpretovaný tak, že Šimonovič nepriniesol nič nové a len rozvíjal skupinovú poetiku. Na prahu normalizácie sa tento vzdelaný básnik, kritik a prekladateľ priklonil k dobovej poplatnosti. Akoby ho opustil záujem o vnútorný rozpoltený svet, viac sa sústredil na spoločenskú reflexiu a témy mesta, dediny, rodiny a mieru v tesnej spätosti s komunistickou ideológiou. Po roku 1989 sa dovtedy spoločensky uznávaný a oceňovaný básnik dostal na vedľajšiu koľaj.

„Krása bola preňho najprv vystihnutím atmosféry, neskôr súznením básne so spoločenskou funkciou. V závere života sa deštruovala na nihilizmus.“

Radoslav Matejov

Autor: Róbert Šedivý

Respondent: Radoslav Matejov

Interpret: Alfréd Swan

Hudobná dramaturgia: Matej Haász

Zvuk: Andrej Klimits