Štúdio Slovensko

"Goethe napísal "Predohru" vyše dvadsať rokov potom, čo dokončil Ur-Fausta a je akýmsi mediálno - inscenačným kontextom... "

1085. Headbanger_FM a v ňom Martin Hades v rozhovore o fenoméne bratislavských Garáží pod Prístavným mostom.

"Prológ v nebi je treťou časťou úvodu k prvému dielu Fausta. Podobne ako Venovanie a Predohra na javisku v Ur-Faustaovi (v Pra-Faustovi) chýbal. Goethe ho do Fausta vsunul neskôr. Prológ v nebi je poslednou z tých troch expozícií a vytvoril „filozoficko-antropologický kontext k celej dráme... "

"Najlepšie je začať samotnou režijnou poznámkou: „klenutá gotická izba“. Čo všetko to v nás evokuje. Jednak stredovek, a potom cez gotiku tu pred nami vyvstáva tzv. gotická vertikála, čiže predstava spirituality. A tak sa práve v tejto scéne dozvedáme niečo o vnútornom živote Fausta, o jeho vlastnej spiritualite. Čiže je to, takpovediac, jeho duševný interiér..."

"V tejto scéne vystupuje aj postava Vágnera. V neskorších častiach sa objavuje opäť, už ako uznávaný vedec. Je to však úplne iný typ vzdelanca ako Faust. Je to reprezentant netvorivého, rigidného prístupu k bádaniu, teda ako protipól Fausta..."

" Scéna „Noc“ sa končí jedným z najväčších monológov v dráme. Jeho hlavnou témou a náladou je melanchólia. Pod melanchóliou v bežnom jazyku rozumieme akýsi smútok, trudnomyseľnosť, zádumčivosť. Ale melanchólia v ponímaní renesancie má dva póly a je typickou vlastnosťou génia... "

" V tejto scéne prvýkrát máme príležitosť vidieť Fausta v spoločnosti iných ľudí. Aký on mal status ako učenec a zároveň aký má o vzťah k ľuďom... A veľmi dôležitou témou je veda. Tu sa tematizuje vzťah vedy k spoločnosti a zodpovednosť vedca za to, čo robí..."

"Táto scéna pomáha dostatočne psychologicky motivovať Fausta, aby čitateľ naozaj uveril, že Faust bol naozaj ochotný uzavrieť pakt s Mefistom. A zároveň je to veľmi dôležitý prechod medzi uzavretým, samotárskym životom Fausta ako vzdelanca a jeho cestou, na ktorú sa neskôr, spevádzaný Mefistom, vydáva..."

"Obľúbeným Mefistovým nástrojom rétoriky je irónia. A tá je založená na tom, že Mefisto neustále zamieňa to čo myslí, tým, čo hovorí. Pričom použité slovo je vždy v príkrom kontraste s tým, čo myslí. Teda, keď myslí niečo zlé, tak o tom hovorí ako by to bolo dobré. A opačne, keď je pre neho niekto hlúpy, nazve ho múdrym a podobne..."