Rádiožurnál o 12:00

Pri príležitosti výročia konca prvej svetovej vojny uvádzame originálnu adaptáciu jednej z najzaujímavejších divadelných hier dvadsiateho storočia. Rakúsky novinár, esejista a spisovateľ Karl Kraus napísal svoju monumentálnu hru Posledné dni ľudstva pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny a udalostí, ktoré jej predchádzali. Text tvorí 220 voľne prepojených scén a má vyše päťsto strán. Autor ho uviedol vetami: „Inscenovanie tejto drámy, ktorej rozsah by podľa pozemskej mierky zaplnil asi 10 večerov, je vyhradené divadlu na Marse. Návštevníci divadiel tohto sveta by to asi nevydržali." Kraus text písal v rokoch 1915-1919 a je veľmi zaujímavý aj po formálnej stránke. Kraus pracoval s nájdeným materiálom - viac ako jeho tretinu tvoria citáty z novín, vojenských rozkazov, súdnych rozhodnutí, listov, výnosov a nariadení, pohľadníc či plagátov. Krausova hra bola v mnohých ohľadoch prelomová. Autor dokázal vytvoriť spoločenskú satiru takmer výlučne dokumentovaním každodenného života. Hoci sa hra inscenuje výnimočne, inšpirovala mnoho teoretických reflexií, rozpútala diskusie medzi umenovedcami i aktivistami a inšpirovala celý rad autorov a dramatikov. Rádio Devín hru uvádza v úprave Jany Mikuš Hanzelovej a v réžii Jána Mikuša.

Rozhlasová hra vznikla na základe drámy, za ktorú získal cenu Rádia Devín v súťaži Dráma 2017 začínajúci český dramatik Ondřej Škrabal. Autor pôsobí aj ako divadelný režisér v nezávislej umeleckej platforme, ktorá sa zaujíma o „radikálnu“ činohru (sústredenie sa na text, minimalistickú scénografiu, prepájanie divadla so súčasnou hudbou a performance), taktiež píše poéziu. Zjavenie pudla je veršovaná monodráma herca, ktorý práve dohral Fausta a v zákulisí reflektuje absurdný dramatický moment, ktorý sa odohral na javisku. Ten odštartuje monológ, oscilujúci medzi existenciálnosťou a banálnosťou, ktorý poodhaľuje divadelný svet z pohľadu herca a v obecnej rovine poukazuje na človeka uzavretého v bubline svojho malého sveta, v ktorom príchod akéhokoľvek cudzorodého prvku či inakosti vzbudzuje strach a paranoje a stáva sa tiež vhodnou zámienkou na ospravedlnenie vlastných zlyhaní. Ondřej Škrabal hru komponoval ako hudbu slov. Princíp komponovania – slova, hudby a zvuku - využíva aj rozhlasové spracovanie.

Posledné roky sa dramaturgičke Beata Panákovej darí napĺňať ambíciu prinášať mladým poslucháčom každý rok rozhlasovú adaptáciu diela nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. V roku 2018 to bola premiéra rozhlasovej hry Matrionina chalupa podľa literárnej predlohy Alexandra Solženicyna - v čase, keď sme si pripomenuli 100. výročie jeho narodenia. Dej poviedky je situovaný do päťdesiatych rokov a príbeh je inšpirovaný autentickou životnou skúsenosťou spisovateľa, väzňa svedomia sovietskeho režimu. Napriek prežitým útrapám sú Solženicynove texty naplnené hlbokým vzťahom k vlasti, nostalgiou za starým, patriarchálnym Ruskom s jeho láskou, dobrom, zbožnosťou. Práve úcta k tradíciám, k prostým ľuďom a ich prirodzenej múdrosti robí umelca ešte citlivejším na hrozivú realitu. V Matrioninej chalupe totiž odhaľuje tragickú absurditu života „spravodlivého človeka“ – dedinskej ženy, ubitej a olúpenej chamtivými príbuznými i vtedajším komunistickým režimom. Réžia Laco Kerata, účinkujú BOUBLÍK Přemysl - Andrej Ignatič; KRONEROVÁ Zuzana - Matriona Vasilievna; KAPRÁLIK Dušan - Faddej; GEREGOVÁ Helena - Mliekárka Máša; KAPRÁLIK Michal - Antoška; PORUBJAKOVÁ Zuzana - Kira; KOŠICKÁ Lena - Sestra Matriony; BENEDIK Jozef - Železničiar 1; VRZALA Michael - Železničiar 2

Ivica Ruttkayová: Volám sa Mária. Volám sa Mária je netradičná vianočná komédia o tom, čo sa môže diať, keď päť Márií čaká na jedného Jozefa. Štyri z nich – jeho dcéra, manželka, matka a milenka sa stretnú na nemocničnom oddelení, kde dôjde k neočakávaným udalostiam. Vedené piatou Máriou – zdravotnou sestrou prekonávajú strastiplnú cestu z nemocnice von – ale kam vlastne? Pôvodnú rozhlasovú hru Volám sa Mária naštudovali Božidara Turzonovová, Lucia Vráblicová, Dominika Morávková, Edita Borsová a Henrieta Kolláriková. Súčasťou hry je spev týchto herečiek a originálne hudobné kompozície Matúša Wiedermanna. Ako inšpiráciu autorka scenára Ivica Ruttkayová priznáva jednak Lorcovu hru Dom Bernardy Alby , Beckettovo Čakanie na Godota, ale aj mexické telenovely typu Jednoducho Mária. Prostredie nemocnice pre dej vybrala, pretože práve tu sa často rozhoduje o živote a smrti. Čas Vianoc je obdobím , kedy máme príležitosť premýšľať o živote a jeho hodnotách a o nádeji , ktorú všetci tak veľmi potrebujeme. Pod realizáciu rozhlasovej hry sa podpísali: dramaturgia Ján Šimko, réžia Adama Hanuljak, hudobná dramaturgia Katarína Bielčíková a Matúš Wiedermann, technické spracovanie Ľubica Olšovská.

Pôvodná rozhlasová hra Jána Mikuša pre celú rodinu s názvom Expedícia Salamander nadväzuje na prvú Expedíciu - Na Človečej hlave . Skupina detí tentoraz nezažíva dobrodružstvá s otcami, ale samostatne, v magickej Banskej Štiavnici. Tentoraz pôjde naozaj o veľa, o tajný denník Jana Truhclíka.

Dramatická kompozícia z textov A.P.Čechova o ľudských túžbach, o nesplnených snoch a ideáloch, láskach, predsavzatiach, životných očakávaniach... O premárnených životoch. I o skytých prúdoch ľudského podvedomia zložená z texov Ujo Váňa, Višňový sad, Tri sestry, Čajka a Pavilón č.6. Autor: Svetozár Sprušanský

Lemberg je nemecký názvov ukrajinského mesta Ľvov. Autor a režisér Silvester Lavrík sa pri tvorbe hry inšpiroval svojimi bezprostrednými zážitkami s týmto mestom. Svoje úvahy o Ukrajincoch, ich mentalite a paralelách medzi nimi a nami, absurdné až bizarné situácie odpozorované zo života mesta, pretavil do príbehu Sofie a Andreja. Svätí patróni zo susediacich chrámov na hlavnom ľvovskom námestí sú sochami, ktorým Ukrajinci preukazujú zbožnú úctu, no zároveň aj ľuďmi z mäsa a kostí, ktorí chcú žiť svoj každodenný život a byť obyčajne šťastní. Pre nedobrovoľného svätého a mučeníčku, na mieste zaťaženom historickými krivdami a neduhmi transformujúcej sa spoločnosti, je to však neľahká úloha. Príbeh je podaný s humorom a nadhľadom, no nechýbajú ani drsnejšie momenty, odkazujúce k nedávnym turbulentným udalostiam na súčasnej Ukrajine. Účinkujúci: Dominika Morávková Zeleníková - Sofia; Zuzana Kronerová - Dereza; Martin Geišberg - Andrej; Zita Furková - Aksenia; Vladimír Jedľovský - šéf; Jevgenij Libezňuk - utáraný anjel

Pôvodná rozhlasová hra jednej z najvýznamnejších súčasných autoriek detskej literatúry prinesie do rozhlasovej dramaturgie vzácny žáner – komédiu. Revajovej humor je decentný a duchaplný, nie subverzívny. Ide o príbeh harmonickej rodiny, kde vládnu dobré vzťahy, láska a optimizmus. Dramatickosť je skôr naznačená, poslucháč ju môže odkrývať a zároveň sa „učiť“ odkrývať poéziu a radosť zo života. Réžiu má Jana Strnisková.

Hviezdoslavovu nehrávanú a prakticky neznámu drámu Otčim (1871) zaraďuje literárna história do skupiny tzv. drám svedomia, ako vhodný a nevyhnutný predpoklad pre vznik psychologicko-realistickej drámy. V príbehu Otčima (želiara), ktorý stratiac svoje majetky, rozhodne sa svoj zúfalý sociálny status riešiť vydajom svoje nevlastnej dcéry za predstaviteľa miestnej šľachty, vidieť Hviezdoslavov pokus vysporiadať sa množstvom zvláštnych, dramatických situácií, s ktorými ako autor drám dovtedy nemal žiadnu skúsenosť. Výsledok je však nečakane netradičný, nakoľko práve jeho dramatická neskúsenosť mu dáva možnosť budovať situácie celkom inak, než by to urobil dramatik skúsený. Aj poetickosť jeho jazyka sa tak do "prózy" drámy dostáva ako nečakaný filter, povyšuje realizmus, stáva sa výzvou, napriek tomu nečakane dramatickou. To však nie je jediný zvláštny aspekt tejto hry, nakoľko samotný text je silne angažovanou kritickou sondou do súdobej reality monarchie, kde šľachta už dávno nereprezentuje deklarované hodnoty a samotný autor sa tak stáva nečakane aktívnym kritikom pomerov Uhorska svojej doby. Divadelnú hru Otčim Hviezdoslav písal pomerne mladý, čo sa odráža na jej apeletívnosti a výrazne hru odlišuje od jeho neskoršej, poeticko-romantickej línie tvorby. Verzia z pera Michaely Zakuťanskej má za ambíciu predovšetkým zvýrazniť nebývalý dramatický potenciál tejto prakticky neznámej hry, jej spoločenský dosah a najmä špecifický jazyk, ktorý je pre Hviezdoslava doslova emblematický. Ide teda skôr o dobrodružné objavovanie dramatickej klasiky, ktorá by nemala ostať len na stránkach knižiek. Autorka rozhlasovej úpravy: Michaela Zakuťanská Obsadenie: Ida Rapaičová, Štefan Bučko, Dano Heriban, Michal Režný, Katarína Šafaříková, Zuzana Porubjaková, Laco Kerata a Anna Rakovská Réžia: Ján Šimko Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Milan Greguš Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková Produkcia: Ľudmila Sabová a Silvia Lukáčová.

Pôvodnú rozhlasovú hru Ivice Ruttkayovej tvoria monológy troch generácií žien - troch bosoriek. Sú obrazmi ich každodenného života, frustrácií a problémov, ale i bežných banalít, na ktoré nahliadajú s vedomím istej osudovosti – ezotericky podfarbeným pohľadom všadeprítomnej existencie duchov a nadprirodzenosti, ktorá sa vplieta do reality životov postáv. Autorka ich sleduje s nadhľadom až iróniou. Svet je globálny rovnako ako „preduchovnelé“ vedomie univerzálneho ženského vedomia. Tak sa žena z tretieho sveta, s ktorou sú tri generácie žien prepojené cez artefakty konzumného života - výrobok šampónu s africkými prísadami, obrázkom na igelitke a pod. na krátky, dramatický okamih, prepojí s ostatnými postavami v ich svete, aby sa opäť rozplynula v nenávratne jednotného časopriestoru, bez toho, aby do života troch žien svojím príbehom akokoľvek zasiahla. Účinkujú: Judita Hansman, Dagmar Sanitrová a Zuzana Porubjaková. Dramaturgia: Štefan Timko; Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková; Zvuk: Ľubica Olšovská; Réžia: Jana Strnisková.