Wilsonic_FM

Elena Maróthy-Šoltésová patrí k autorkám, ktoré sa výrazne angažovali v ženskom hnutí konca 19. a začiatku 20.storočia. Jej čiastočne i pragmatické rozhodnutie zosobášiť sa s obchodníkom z Martina ju doviedlo do centra dobového kultúrneho a najmä literárneho diania, ktorému prepadla a výrazne ho svojou tvorbou i angažovanosťou ovplyvnila. Nie len ako aktívna členka (a predsedníčka) známeho ženského spolku Živena, ale najmä ako spisovateľka s výraznou črtou nastupujúceho literárneho realizmu. Ten sa prejavil i v denníkových záznamoch, ktoré vyšli súborne pod názvom Moje deti, hoci sa skladá z dvoch, časovo i obsahovo odlišných častí. Prvú časť sme pripravili v našom cykle minulý rok (2018). Adaptácia druhej časti (autorky Michaely Zakuťanskej) je teda priamym pokračovaním príbehu-života Eleny Maróthy-Šoltésovej. Samotná novela (obe časti) je snahou zachytiť pominuteľné momenty zo života jej detí, s ktorými sa ako matka musela v zložitých dobových podmienkach vyrovnávať. Nejde však o sucho tradičné denníkové opisy udalostí, skôr o úvahy a reflexie, ktoré vďaka jej silnému osobnému prežívaniu sú oveľa viac, než len historickou črtou. Vzťah matky k deťom a chápanie zodpovednosti voči nim, odraz patriarchálneho modelu spoločnosti v bežnej rodine, metafyzika tvorby v protiklade k banalite všednosti, to všetko sú aspekty samotnej novely, ale i rozhlasového spracovania, v ktorom aktívnu úlohu hrajú i samotné deti. Finálne tragédie, ktoré sú dejovou pointou oboch častí novely, sú tak síce smutným, ale hlboko ľudsky očistným zážitkom.

Naša zabudnutá klasika - Štefan Letz: Elév, pre rozhlas napísal Brian Brestovanský

Rozhlasová hra vychádza z prózy menej známeho dolnozemského slovenského spisovateľa prelomu 19. a 20. storočia, Gustáva Maršall- Petrovského. Poviedka Obete čiernych diamantov má výrazné autobiografické prvky: hlavná postava, Ďuro Brdinák je slovenský Američan, právnik s dolnozemskými koreňmi, ktorí prostredníctvom krajanských spolkov pomáha rodákom, ktorí prišli do Nového sveta za lepším životom. Aj trajektória spisovateľa Maršall-Petrovského viedla z rodného Báčskeho Petrovca cez štúdia práva v Prešove, ktoré však nedokončil, až do Ameriky, kam utiekol pred polročným trestom za poburovanie proti maďarskej národnosti. V Amerike pôsobil ako novinár, angažoval sa v krajanských spolkoch, písal poviedky, novely, literárno-historické práce, žil tu až do svojej smrti v roku 1916. Literárna tvorba Maršall- Petrovského má prvky realizmu, tematizuje v nej dôverne známe prostredia, typicky najmä prostredie slovenskej dolnozemskej dedinskej komunity, v tomto ohľade ho môžeme pokladať za literárneho predchodcu Janka Čajaka. Poviedka Obete čiernych diamantov, ktorá je podkladom pre rozhlasovú hru, je vo svojej prvej časti realistická s výrazným sociálnym podtónom – Ďuro Brdinák prichádza na pomoc pozostalým krajanov, ktorí zahynuli pri banskom nešťastí v Pennsylvánii. V druhej časti poviedky autor realistickú rovinu opúšťa a viac sa sústredí na ľúbostnú zápletku. Autorka Zuza Ferenczová sa vo svojej rozhlasovej dramatizácii sústredí a ďalej rozvíja prvú, realistickú časť poviedky, ktorá nám približuje neľahké životné podmienky východoeurópskych vysťahovalcov v Amerike na začiatku 20. storočia. S realizmom pracuje aj režijná koncepcia hry, ktorá sa hrá s reálnou dobovou zvukovou kulisou, rezignuje na hudbu, ktorú čiastočne štylizuje nahustením zvukov a celkovo evokuje industriálne, esteticky pochmúrne prostredie mestečka poznačeného intenzívnou ťažbou čierneho uhlia v Amerike začiatku 20.storočia. Účinkujú: Roman Ferienčík, Ondrej Kaprálik, Juraj Predmerský, Martin Kaprálik, Dominika Žiaranová, Lucia Hurajová, Ľubica Očková-Konrádová, Helena Geregová, Lukáš Krčmár. Dramaturgia: Michaela Materáková, hudobná dramaturgia: Marek Kundlák, zvukový majster: Stanislav Kaclík, réžia: Jaroslav Rozsíval.

Autorka Zuza Ferenczová vo svojom rozhlasovom spracovaní Bottovej balady spája minulosť s prítomnosťou. Jej hra je aktualizáciou, v ktorej autorka prevzala pôvodný Bottov rozprávačský rámec pltníkov, ktorí sa plavia dolu Váhom a umiestnila ho do súčasnosti. Pltníci prevážajú partiu výletníkov miestami, kam je zasadená Bottova balada o vdove, ktorá sa kruto zbavila svojej pastorkyne. Skôr než rozprávačmi, sú však komentátromi príbehu a priestoru, v ktorom sa odohral, toho ako sa zmenil vo vzťahu k minulosti. Pendantom žiarlivej vdovy z balady je hrdinka, ktorá sa plaví na plti a vo svojich vnútorných monológoch na základe osobnej bolestivej skúsenosti otvára tému ženského starnutia, žiarlivosti a zrady. Rovina súčasnej hrdinky - opustenej ženy a postavy vdovy z Margity a Besnej, ktorá je v autorkinej interpretácii rozprávačkou Bottovej balady, spolu zaujímavo komunikujú a prinášajú nový pohľad na Bottovo spracovanie starej povesti. Hra má sugestívny zvukový dizajn, s pôvodne komponovanou hudbou Rudolfa Pepuchu. Účinkujú: Elena Podzámska; Helena Krajčiová; Juraj Predmerský; Ivo Gogál; Ladislav Konrád; Ľubica Očková; Miroslav Trnavský. Autor hudby: Rudolf Pepucha, zvukový majster: Stanislav Kaclík, dramaturgia: Michaela materáková, réžia: Táňa Tadlánková

Rozhlasová hra z cyklu Naša zabudnutá klasika. Emo Bohúň (1899 -1959) bol redaktorom a zakladateľom viacerých, prevažne humoristicky zameraných časopisov. Jeho literárna tvorba sa odvíja od jeho záľuby v zbieraní zaujímavých historiek, úsmevných príbehov a anekdot, ktoré vyšli v dvoch zbierkach memoárových próz: Zaprášené histórie (1948) a Dejiny veselé i neveselé (1960). Autorka Martina Vannayová si ako predlohu pre svoju dramatizáciu zvolila poviedku s mysterióznym nádychom, ktorá je situovaná do obdobia krátko po 1. svetovej vojne. Rozprávač príbehu sa vracia k podivným udalostiam a neuveriteľnej zápletke v živote svojho kamaráta, ktoré sa na prvé počutie nemôžu zdať skutočné. Účinkujúci: Jakub Rybárik; Přemysl Boublík; Lucia Vrablicová; Jozef Benedik; Edita Borsová; Miroslava Drínová; Štefan Martinovič; René Jankovič; Martin Vittek; Jozef Domonkoš; Michael Vrzala. Autorka: Martina Vannayová. Zvukový majster: Peter Pištek, hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková, dramaturgia: Michaela Materáková, réžia: Laco Kerata.

David Vyhnánek a Markéta Bocková sú študenti réžie a dramaturgie na VŠMU. Ich práca na projekte Naša zabudnutá klasika je prirodzeným nadviazaním na autorské realizácie v projekte Fórum mladých autorov. Nakoľko sú obaja českej národnosti a už niekoľko rokov sa konfrontujú so životom na Slovensku, celkom očakávane sa dramaturgická úvaha dostala do roviny hľadania tém, ktoré podstatu tohoto dialógu „odzrkadľujú". Svoju pointu našla v nesmierne zaujímavej a pomerne kontroverznej korešpondencii prvého prezidenta ČSR, T.G.Masaryka s rôznymi slovenskými kultúrnymi a politickými dejateľmi (Štefánik, Šrobár, Vajanský, Makovický, Dula, atp.). Práve tá sa stala doku-predlohou pre text postavený mimo čas a spracovaný spôsobom odrážajúcim pohľad mladých ľudí na tzv. "československú" otázku v toku dejín a ukazuje na to, že aj v nastupujúcej generácii tvorcov ide o tému zďaleka nie vyčerpanú. Práca s dokumentárnym materiálom (nielen cez originálnu korešpondenciu, ale i použitím citátov z rôznych publicistických relácií) sa tak stala kľúčom k satire, ktorá sa snaží vtipným spôsobom načierať (v rámci možností formátu) do toho nekonečne dynamického vzťahu medzi krajinami, ktoré tak dlho existovali v spoločnom štáte. Obsadenie: František Strnad, Kristián Baran, Jerguš Horváth, Jakub Janotík a David Vyhnánek Réžia: David Vyhnánek, Dramaturgia: Peter Pavlac, Zvuk: Ľubica Olšovská, Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková, Produkcia: Marcela Stanková

Hoci J. G. Tajovský je známy ako predstaviteľ tzv. druhej vlny slovenského realizmu a z pochopiteľných dôvodov sa sústreďoval predovšetkým na témy a príbehy z dedinského prostredia, nie vždy by sme jeho postrehy mohli nazvať len „ľúbivými", či žánrovými obrázkami zo života ľudu pospolitého slovenského prelomu storočí devätnásteho a dvadsiateho. Archaický jazyk, či prostredie by mohlo pôsobiť na súčasného (nie len mladého) človeka odťažito, avšak typológia postáv v mnohých jeho prózach dobovosť prekračuje a stáva sa nečakane univerzálnou, predovšetkým vo vzťahu k fenoménu akejsi „slovenskosti". Próza Jano Mráz (1911), uvedená ako „humoristicko-kritický obraz dedinského figliara Jana Mráza, figúrky z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá bola častým zjavom na slovenských dedinách", je textom nie len kritickým, ale skôr satirickým, v istých znakoch dokonca groteskným. Dramatizátor Miro Dacho si v cykle Naša zabudnutá klasika dlhodobo vyberá texty s podobným razením a vedome a cielene v nich podporuje práve tento akcent. Z rozprávania o Janovi Mrázovi sa tak v jeho rozhlasovej verzii stáva akási skladačka názorov štyroch obyvateľov dediny, v ktorej Jano Mráz, údajný pútnik do „Svätej zeme", pôsobil. Jeho obraz komentovaný názormi a jemnou polemikou richtára, zvonára, či učiteľa je teda posunutý ad absurdum a náznaky kritiky v Tajovského diele tak vystúpia ako olej na povrch vody. Na projekte Naša zabudnutá spolupracovali študenti réžie a dramaturgie na VŠMU. Obsadenie: Peter Šimun, Vladimír Jedľovský, Alfréd Swan, Jozef Šimonovič a Ján Mistrík. Réžia: Veronika Martinková, dramaturgia: Peter Pavlac, zvuk: Jakub Horňák, hudobná dramaturgia: Zuzana Jurišová, produkcia: Marcela Stanková.

Autor prozaickej predlohy: Dobroslav Chrobák // Autorka dramatizácie: Lucia Mihálová

Chrobákova prozaická predloha pre rozhlasovú hru po prvý krát vyšla v roku 1939 v časopise Elán, v čase celoeurópskeho nástupu fašizmu a zároveň doznievajúceho Chrobákovho osobného konfliktu ohľadom pôvodnosti jeho literárnych diel zo zbierky Kamarát Jašek. Na rozdiel od skorších Chrobákových próz z mestského prostredia v ktorých je kľúčový kontrast človeka z vidieka v mestskom prostredí, hlavná postava Ivan Pustaj je človekom zabývaným v meste. Kým v Chrobákovej novele je rozprávačom vonkajší pozorovateľ, autorka Lucia Mihálová vo svojej dramatizácii rozprávača zvnútorňuje, čím posilňuje motívy osamelosti, vyprázdnenosti a bezcieľnosti hlavnej postavy v odcudzenom a neprajnom vonkajšom svete, ktoré sú pre túto Chrobákovu novelu príznačné. Rozhlasové spracovanie Kaviarne lýra taktiež autorsky rozvíja až prekvapivo moderný - bizarný dejový rámec predlohy a vo zvukovej rovine ťaží z deja situovaného do prostredia kaviarne s hudobnou produkciou. Autorka: Lucia Mihálová Účinkujú: FERIENČÍK Roman, KRÁTKY Matúš, KAPRÁLIK Ondrej, STANKE Richard, LIESKOVSKÁ Jana, BORSOVÁ Edita, VRABLICOVÁ Lucia, DANG VAN RomanaDramaturgia: Michaela Materáková, Zvukový majster: Peter Pištek, hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková, réžia: Milena Lukáčová

Autor prozaickej predlohy: Božena Slančíková Timrava // Autorka dramatizácie: Michaela Zakuťanská

Len málo slovenských spisovateliek dosiahlo v našom literárnom (a historickom) kontexte takú mieru reflexie, či kritickej, či čitateľskej, než práve Timrava. Prítomnosť spracovaní jej próz v cykle Naša zabudnutá klasika by teda mohla byť sporná, veď nejde o nikoho navýsosť „zabudnutého“, avšak samotný cyklus sa snaží, o.i. objavovať a rozhlasovo spracovávať i menej známe, či pre rôzne dôvody kontroverznejšie diela i už známych autorov. Nie náhodou sa teda už Timrava v našom cykle objavila, a jej nezvyčajné poviedky Záplava i Hrdinovia už došli svojho spracovania.Novela Skúsenosť však má v jej diele ešte inak významné miesto, a to nie len z dôvodu, že šlo o literárne spracovanie jej aktuálnych osobných zážitkov, ale najmä preto, že samotná novela vyvolala v súdobej (prevažne mužskej) autorskej a vydavateľskej obci búrlivé reakcie a vyšla v značne cenzurovanej podobe, nakoľko sa v nej Timrava rozhodla kritickým okom zvečniť i jej stretnutia ženy-autorky, práve s už spomínaným, silne patriarchálnym literárnym (umeleckým) svetom. Dramatizátorka Michaela Zakuťanská, ktorá pravidelne prispieva svojimi textami k naplneniu zmyslu cyklu Naša zabudnutá klasika si teda opäť nevybrala pre svoje spracovanie ženskú autorku náhodou. Okrem samotnej Timravinej skúsenosti, ktorá istý čas pracovala ako spoločníčka jednej vdovy v Dolnom Kubíne, ju totiž zaujal práve fakt cenzúry, ktorému bola Timrava ako autorka pri snahe novelu vydať, vystavená. A tento fakt sa pretavil i do Michaelinej prekvapujúcej adaptácie, kde okrem „klasického“ dramatického spracovania osobných zážitkov (námet novely Skúsenosť) dostane šancu zaznieť i hlas súdobej cenzúry, ktorý zdanlivú ľahkosť Timravinej kritiky spoločnosti stavia dnes do výrazne iného svetla. Istá Timravina mäkkosť a láskavosť kritiky sa teda ukáže ako vynútený výsledok nekorektného zásahu „zhora“, čo jednoznačne stojí za povšimnutie. Účinkujú: Renáta Horňáková-Rundová, Táňa Kulíšková, Zuzana Kyzeková, Danica Jurčová-Glinová, Judita Bilá, Zuzana Jurigová-Kapráliková, Tomáš Vravník, René Jankovič, Ján Mistrík, Katarína Ivanková, Miroslava Frankovská, Jozef Benedik a Laco KerataRéžia: Laco KerataDramaturg: Peter PavlacZvuk: Peter PištekAdaptácia: Michaela ZakuťanskáZvuk: Peter PištekHudobná dramaturgia: Peter MarkovskýProdukcia: Marcela Stanková. Účinkujúci: Renáta Rundová-Horňáková, Tatiana Kulíšková, Danica Jurčová-Glinová, Judita Bilá, Zuzana Kyzeková, Zuzana Jurigová-Kapráliková, Katarína Ivanková, Miroslava Frankovská, Tomáš Vravník, René Jankovič, Ján Mistrík, Jozef Benedik, Ladislav Kerata.

Autorka rozhlasovej dramatizácie: Gabriela Alexová // Autor prózy: František Švantner

Novela List, ktorá je predlohou tejto rozhlasovej hry vyšla v zbierke noviel Dáma a patrí do poslednej, existenciálnej, fázy tvorby Františka Švantnera, ktorú bezprostredne ovplyvnila 2. svetová vojna. Základným rámcom príbehu je list, ktorý adresuje žena svojmu manželovi, ktorého opúšťa, pričom so zmyslom pre detail a psychologickú drobnokresbu rekonštruuje udalosti, ktoré jeho napísaniu predchádzali. Autorka Gabriela Alexová vo svojej tvorbe rada skúma mužsko-ženské vzťahy, zvlášť ju zaujímajú ich patologické formy. Emočné a psychické násilie je na rozdiel od fyzického násilia vo svojich prejavoch omnoho subtílnejšie, no o nič menej devastačné. Pre jeho obete je ťažšie ho detekovať, o to ťažšie je vymaniť sa z jeho bludného kruhu. Švantner vo svojej próze skúma človeka, morálne dilemy, ktorým čelí uvrhnutý do extrémnej situácie, spôsobenej vojnovým konfliktom. V rozhlasovej interpretácii postavy Júlie, ktorej subjektivita rozprávania a prežívania je ešte posilnená jej vnútorným alter egom (postavu Júlie stvárnili dve herečky) sa ukazuje, že trauma postáv je omnoho hlbšia, v skutočnosti bola nevyhnutným vyústením predchádzajúcich udalostí a ich vzťahu, zatiaľ čo vojna bola len ich katalyzátorom. Obsadenie: Petra Vajdová, Edita Kopričević-Boršová, Juraj Kemka, Peter Kočiš, Přemysl Boublík, Lena Košická Réžia: Veronika Martinková Dramaturgia: Michaela Materáková Zvuk: Ľubica Olšovská Hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková Produkcia: Marcela Stanková