Janka a Gabriel rozoberajú text z cac.org. o vzdávaní sa kontroly a odovzdaniu sa "Vyššiemu"

: "Ak nedokážme kontrolovať život a smrť, prečo trávime toľko času snahou ovládať menšie veci? Nazvite to osudom, prozreteľnosťou, vedením, synchronicitou alebo náhodou – ale ľudia, ktorí sú spojení so Zdrojom, nepotrebujú riadiť svoj vlastný život a plány. Vedia, že sa to spraví za nich, a to omnoho lepšie, než by to dokázali sami. Tí, ktorí sa odovzdajú, sú prijatí – a prúd cez nich prúdi sám. Tí, ktorí sa kontroly nevzdajú, sú tiež prijatí, ale výrazne spomaľujú prirodzené prúdenie Ducha.

Ak sa vopred nastavíme na to, že si niečo zaslúžime, ak očakávame alebo potrebujeme, aby sa určité veci stali, vytvárame tak podmienky k tomu, aby sme boli neustále nešťastní. Napokon nebudeme schopní tešiť sa z toho – alebo aspoň prijať to –, čo sa aj tak stane. Po čase zistíme, že na istej úrovni odporujeme takmer všetkému, a to je strašný spôsob ako žiť.

Vzdávanie sa kontroly je školou, v ktorej sa učíme jednote, súcitu a pochopeniu. Napokon, je to škola prípravy na to posledné pustenie sa kontroly, ktoré nazývame smrť. Práve teraz, keď čelíme spoločenskej neistote, ekonomickej nestabilite a zraniteľnosti vlastných tiel – existuje niečo hlbšie, čomu sa môžeme odovzdať, čo pre nás môže byť skutočným bezpečím uprostred nepokoja?

Odovzdanie sa božskému prúdu neznamená rezignovať, kapitulovať, stať sa bábkou v rukách osudu, byť naivný, nezodpovedný alebo prestať plánovať a premýšľať. Odovzdanie sa je pokojné vnútorné otvorenie, ktoré udržiava kanál živej vody v nás, teda lásky, otvorený.

Jedným som si istý: vždy, keď sa odovzdáme láske, zároveň si volíme smrť. Vždy, keď dovolíme, aby nás láska správne nasmerovala, vzdávame sa tej časti seba, ktorá si rozumie ako autonómna jednotka a odovzdávame niečo zo seba niekomu alebo niečomu inému, a to sa nedá ľahko vrátiť späť, – iba ak by sme sa rozhodli prestať milovať, čo mnohí radšej spravia. Ale aj vtedy, keď sa naše otvorené ja chce stiahnuť späť do seba, už vie, že sa nenávratne nachádza v omnoho väčšej pravde. A láska znova víťazí.

Ježiš by určite našiel tucet dobrých dôvodov, prečo nemal zomrieť taký mladý, v tej chvíli tak neúspešný, okrem toho, Boží Syn. Tým, že sa stal veľkonočným baránkom a služobníkom, ktorý umýva iným nohy, Ježiš nám ukazuje Božiu lásku v ľudskej, osobnej, celkom jasnej a veľmi konkrétnej podobe. Je vydaný náboženským a politickým mocnostiam. A my sa musíme vydať Bohu a vzdať sa svojej moci, privilégií a potreby kontrolovať. Inak nikdy nedozrejeme a nebudeme sa vedieť zúčastniť tajomstva Boha a lásky. Je to naozaj „prechod“ (passover – passing over) do hlbšej roviny viery a života.

Odovzdanie sa nejakemu vyššiemu zmyslu ktorý skutočne prúdi je prítomné v každom náboženstve. My to máme tiež. Je to duchovne až nepopierateľný fakt. Ale je stále tak ťažké sa odhodlať a tak ojedinelé, že to ľudia urobia."

 na náš podcast:

https://nakazdomzalezi.podbean.com

Mgr. Jana Kutášová Trajtelová, PhD. je Autorka, filozofka a pedagogička a venuje sa fenomenológii západnej mystiky.

Ďakujeme za počúvanie