Bicie! Trúbky!...a viac!

"Prvé komentáre Homérových eposov, takisto diela veľkých tragédov Aischyla, Sofokla a Euripida napísali učenci už v starovekej Alexandrii. Danteho Božskú komédiu interpretovali dokonca jeho súčasníci: Ako to bolo v prípade Goetheho Fausta? Kedy vznikli prvé komentáre a na čo sa sústredili? A čo akcentujú moderní literárni vedci? Budeme hovoriť o rôznorodých koncepciách interpretácií tohto výnimočného diela."

"Fausta písal Goethe 60 rokov, pričom medzi 1. a 2.dielom je 24-ročná ruptúra: 1.diel Fausta vyšiel v roku 1808, 2.diel v roku 1832. Prečo Goethe na taký dlhý čas Fausta odložil? Aký mal na to dôvod: potreboval si oddýchnuť alebo 1.diel už pokladal za uzavretý? Aký rozdiel je medzi 1. a 2.dielom Fausta? Budeme teda porovnávať."

Obsah 1. dejstva

Prvé dejstvo druhého dielu Fausta pozostáva zo siedmich scén a je najrozsiahlejším dejstvom Goetheho drámy. Prvá scéna, Pôvabná krajina, má funkciu prológu a privádza na scénu znovuzrodeného Fausta, oslobodeného čarovným spánkom od žiadostivosti, trápenia a výčitiek svedomia a pripraveného na cestu po veľkom svete. Ďalších šesť scén sa odohráva v rôznych priestoroch kráľovského paláca...

1. scéna: Pôvabná krajina

Pôvabná krajina sa začína podobne ako scéna Noc z prvého dielu drámy Faustovým nepokojom. Kým v prvom dieli je dôvodom Faustovho nepokoja jeho frustrácia z vlastnej existencie a hraníc poznania, tu pramení Faustovo trápenie z jeho pocitu viny za Grétkino nešťastie. Vzdušný duch Ariel dáva elfom príkaz, aby očistili Faustovo vnútro od hrôz, ktoré zažil a okúpu ho vodou z rieky zabudnutia, Léthe. Prebudený Faust už nemyslí na minulosť a cíti túžbu usilovať o najvyššie bytie. Jeho symbolom je slnko, „večné svetlo“, ku ktorému upriami svoj zrak, no nevydrží jeho žiaru. Neschopný zniesť slnko zoči-voči pochopí, že podstata života je človeku prístupná len nepriamo, cez farebný odlesk najvyššieho svetla.

Po idylickom prírodnom prostredí, inšpirovanom antickým obrazom tzv. pôvabného miesta nasleduje v ostrom kontraste obraz rozpadávajúcej sa feudálnej spoločnosti na prahu raného novoveku. Sprostredkujú nám ho členovia štátnej rady, ktorý podávajú cisárovi správu o stave ríše. Všade vládne egoizmus, ziskuchtivosť, korupcia a nespravodlivosť – jedno zlo plodí druhé. Armáda je nedisciplinovaná, vojaci nenásytní, dav – „mrmlajúce množstvo“ – nespokojný. Mefistofeles, ktorý sa cisárovi votrel do priazne v úlohe dvorného blázna, lakonicky konštatuje: „tuná s peniazmi je galiba“ a sľubuje, že ich vie zadovážiť. Zem je podľa neho plná pokladov a tie patria zo zákona cisárovi.

Slovenská hudba so 100% hodnotou. Kultové albumy, hudba včerajška i minulého storočia. Demovnicové kapely i veľké hviezdy, mixtapeoví umelci i čakatelia na 15 minút slávy. S Demeterom, Danielom Balážom a Luciou Haverlík všetko čo ste už aspoň raz počuli. Alebo aj nie.

Zostrih nahrávky Koncertu víťazov súťaží študentov konzervatórií SR v šk. r. 2025/2026 (Festival Allegretto, Dom umenia Fatra, 22. apríla 2026).

Scéne dominuje maškarný sprievod na cisárskom dvore podľa vzoru talianskych renesančných karnevalov. Popri Klasickej Valpurginej noci v druhom dejstve ide o najdlhšiu scénu v Goetheho dráme. Jej 922 veršov tvorí osminu druhého dielu Fausta. Kým sa krajina rozpadá, dvor sa bujaro zabáva. Alegorickú postavu lakomca stelesňuje Mefistofeles. Faust vystupuje ako boh bohatstva Pluto, ktorý prichádza, aby krajinu vytrhol z biedy a samotný cisár sa skrýva za maskou veľkého Pana. Dvorania prezlečení za rôzne profesie – záhradníčky, záhradníci či drevorubači –stelesňujú dekadentnosť šľachty a ich odcudzenosť od nižších spoločenských vrstiev. Ich erotické narážky pripomínajú Valpurginu noc v prvom dieli Fausta – orgiu zmyselnosti a zlata. Na konci maškarády privedú trpaslíci cisára na okraj ohniska a jemu z neopatrnosti vzbĺkne maska..Je to zlá predzvesť pre toho, kto hľadá záchranu v spolupráci s Faustom a jeho kumpánom.

Scéne dominuje maškarný sprievod na cisárskom dvore podľa vzoru talianskych renesančných karnevalov. Popri Klasickej Valpurginej noci v druhom dejstve ide o najdlhšiu scénu v Goetheho dráme. Jej 922 veršov tvorí osminu druhého dielu Fausta. Kým sa krajina rozpadá, dvor sa bujaro zabáva. Alegorickú postavu lakomca stelesňuje Mefistofeles. Faust vystupuje ako boh bohatstva Pluto, ktorý prichádza, aby krajinu vytrhol z biedy a samotný cisár sa skrýva za maskou veľkého Pana. Dvorania prezlečení za rôzne profesie – záhradníčky, záhradníci či drevorubači – stelesňujú dekadentnosť šľachty a ich odcudzenosť od nižších spoločenských vrstiev. Ich erotické narážky pripomínajú Valpurginu noc v prvom dieli Fausta – orgiu zmyselnosti a zlata. Na konci maškarády privedú trpaslíci cisára na okraj ohniska a jemu z neopatrnosti vzbĺkne maska..Je to zlá predzvesť pre toho, kto hľadá záchranu v spolupráci s Faustom a jeho kumpánom.

4. scéna: Ľubosad

Po požiari v priestrannej sále, ktorý pričarili Faust s Mefistofelom, sa dej presúva do exteriéru palácovej záhrady. Spoznávame riešenie, ktorým sa Mefistofeles chystal sanovať štátnu pokladnicu – papierové peniaze. Počas karnevalovej noci ich dokonca sám cisár signoval, netušiac, čo robí. Eufória, ktorá zavládla v spoločnosti zo záplavy bankoviek však dáva tušiť, že čoskoro sa zjavia nové problémy – inflácia. Pôvodný starý dvorný šašo nazýva bankovky neveriacky „kúzelnými lístkami“, čo naznačuje magický pôvod tohto vynálezu. Papierové peniaze svoju hodnotu len predstierajú. Fungujú len na základe autority cisárskeho podpisu. V skutočnosti nie sú kryté konkrétnymi drahými kovmi, ale len fiktívnymi pokladmi ukrytými v zemi. Predstavujú analógiu k maskám karnevalového priestoru, v ktorých sa odráža sebaklam spoločnosti.

5. scéna: Tmavá galéria

Už v predchádzajúcej scéne vyjadril cisár po karnevalovom hýrení želanie baviť sa – „Viac takých žartov vidieť chcel by som“. Faust mu má teraz pričarovať trójskeho princa Parida a manželku kráľa Menelaa - Helenu, kvôli ktorej sa rozpútala trójska vojna. Nové potešenie mu má teda znova sprostredkovať prízrak. Mefistofeles sa najprv zdráha Faustovi pomôcť – podobne ako pri zvádzaní Grétky, nad ktorou údajne nemal moc. Ako bytosť zo sveta židovsko-kresťanských predstáv nechce mať s „pohanskou čeľaďou“ antiky nič do činenia. Napokon však Faustovi poradí, aby sa vybral k bohyniam – matkám. Dá mu čarovný kľúč - falický symbol, pomocou ktorého môže od nich získať trojnožku, a tak privolať antické postavy. Tento motív sa bude rozvíjať aj v druhom a treťom dejstve.