Čítanie zo zahraničnej tlače

Hviezdoslavovu nehrávanú a prakticky neznámu drámu Otčim (1871) zaraďuje literárna história do skupiny tzv. drám svedomia, ako vhodný a nevyhnutný predpoklad pre vznik psychologicko-realistickej drámy. V príbehu Otčima (želiara), ktorý stratiac svoje majetky, rozhodne sa svoj zúfalý sociálny status riešiť vydajom svoje nevlastnej dcéry za predstaviteľa miestnej šľachty, vidieť Hviezdoslavov pokus vysporiadať sa množstvom zvláštnych, dramatických situácií, s ktorými ako autor drám dovtedy nemal žiadnu skúsenosť. Výsledok je však nečakane netradičný, nakoľko práve jeho dramatická neskúsenosť mu dáva možnosť budovať situácie celkom inak, než by to urobil dramatik skúsený. Aj poetickosť jeho jazyka sa tak do "prózy" drámy dostáva ako nečakaný filter, povyšuje realizmus, stáva sa výzvou, napriek tomu nečakane dramatickou. To však nie je jediný zvláštny aspekt tejto hry, nakoľko samotný text je silne angažovanou kritickou sondou do súdobej reality monarchie, kde šľachta už dávno nereprezentuje deklarované hodnoty a samotný autor sa tak stáva nečakane aktívnym kritikom pomerov Uhorska svojej doby. Divadelnú hru Otčim Hviezdoslav písal pomerne mladý, čo sa odráža na jej apeletívnosti a výrazne hru odlišuje od jeho neskoršej, poeticko-romantickej línie tvorby. Verzia z pera Michaely Zakuťanskej má za ambíciu predovšetkým zvýrazniť nebývalý dramatický potenciál tejto prakticky neznámej hry, jej spoločenský dosah a najmä špecifický jazyk, ktorý je pre Hviezdoslava doslova emblematický. Ide teda skôr o dobrodružné objavovanie dramatickej klasiky, ktorá by nemala ostať len na stránkach knižiek. Autorka rozhlasovej úpravy: Michaela Zakuťanská Obsadenie: Ida Rapaičová, Štefan Bučko, Dano Heriban, Michal Režný, Katarína Šafaříková, Zuzana Porubjaková, Laco Kerata a Anna Rakovská Réžia: Ján Šimko Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Milan Greguš Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčíková Produkcia: Ľudmila Sabová a Silvia Lukáčová.

Pôvodnú rozhlasovú hru Ivice Ruttkayovej tvoria monológy troch generácií žien - troch bosoriek. Sú obrazmi ich každodenného života, frustrácií a problémov, ale i bežných banalít, na ktoré nahliadajú s vedomím istej osudovosti – ezotericky podfarbeným pohľadom všadeprítomnej existencie duchov a nadprirodzenosti, ktorá sa vplieta do reality životov postáv. Autorka ich sleduje s nadhľadom až iróniou. Svet je globálny rovnako ako „preduchovnelé“ vedomie univerzálneho ženského vedomia. Tak sa žena z tretieho sveta, s ktorou sú tri generácie žien prepojené cez artefakty konzumného života - výrobok šampónu s africkými prísadami, obrázkom na igelitke a pod. na krátky, dramatický okamih, prepojí s ostatnými postavami v ich svete, aby sa opäť rozplynula v nenávratne jednotného časopriestoru, bez toho, aby do života troch žien svojím príbehom akokoľvek zasiahla. Účinkujú: Judita Hansman, Dagmar Sanitrová a Zuzana Porubjaková. Dramaturgia: Štefan Timko; Hudobná dramaturgia: Ludmila Hodulíková; Zvuk: Ľubica Olšovská; Réžia: Jana Strnisková.

Kniha historičky Maríny Zavackej je tak trochu knihou v knihe. Skrýva totiž jej erudovaný historický výklad nástupu ľudáckeho režimu na Slovensku, ako akúsi explikáciu, zároveň expozíciu k denníku Márie Janšákovej, nečakane uväznenej v Ilave roku 1939 bez akéhokoľvek právoplatného odsúdenia, ako politická väzenkyňa. Hodnota knihy, ktorej rozhlasová adaptácia má za ambíciu ju do dôsledkov naplniť, spočíva v subjektívnom pohľade na dobu a metódy devastujúce akékoľvek morálne hodnoty, ktoré nástup fašižmu na Slovensku priniesol. Ako plazivá nákaza sa dostával do myslenia ľudí a presúval moc do rúk lúzy. Popisuje metódy ponižovania, propagandy, jednoducho vznik totalitného “myslenia”, ktoré sa neskôr stalo princípom uplatneným nie len počas Slovenského štátu, ale aj počas obludnej fázy komunistickej éry našej krajiny. Knihu zdramatizovala Jana Juráňová.

Rozhlasová adaptácia divadelnej trúchlohry Augusta Strindberga v preklade Ladislava Obucha pichľavo ironizuje súdobú spoločnosť, jej mravy, konvencie, záujmy. Otvára pred poslucháčom zákulisie manželského spolunažívania v jeho hlbokej analýze, pričom poukazuje na to, ako manželstvo uvoľňuje v ľuďoch základné inštinkty, aké ľahké sa je dostať od lásky k nenávisti, ako možno duševne rozložiť slabšieho partnera … Preklad: Ladislav Obuch. Dramaturgia: Hana Rodová. Réžia: Hana Rodová. Majster zvuku: Peter Krajčovič. Hudobný dramaturg: Alexander Berta. Produkcia: Renáta Miškovičová. Účinkujúci: Miroslav Kolbašský, Soňa Harčar Petrillová, Igor Kasala, Judita Vicianová, Róbert Šudík, Michaela Domovcová a Peter Cibula

Daniel Pastirčák, Beata Panáková: Modro alebo Rozprávka o lietajúcej Alžbetke / Poeticky prerozprávaný príbeh života Alžbetky, ktorá túžila lietať, no neposlušnosťou prišla o svoje krídla. Nakoniec ich získa späť, no úplne inak než čakala.

Dramatizácia z próz Stanislava Rakúsa Básnici, Alkoholická poviedka a Telegram z knihy Telegram, ktorá v roku 2010 získala hlavnú cenu Litera pre najlepšie prozaické dielo. Dej je situovaný do osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia a Rakús v jednotlivých prózach popisuje banálne situácie zo života obyčajných ľudí. V centre jeho textov sú postavy učiteľa a spisovateľa optikou ktorých nahliada okolitý svet. Jeho hrdinovia sú neveľmi úspešní, neambiciózni a tak trochu vláčení životom. Svoje životné frustrácie ventilujú alkoholom a písaním textov, v ktorých seba i ľudí vo svojom okolí nahliadajú s pochopením ale i značnou dávkou irónie. Vďaka čechovovskej schopnosti empaticky popísať drobných ľudí v triviálnych momentoch, zachytávajúcich ich typické povahové črty a správanie, sa s Rakúsovými hrdinami čitateľ ľahko stotožní, dokáže si evokovať dobu, v ktorej sa pohybujú a vcítiť sa do ich problémov. Dramatizácia: Inge Hrubaničová. Účinkujú: Richard Stanke, Ondrej Kovaľ, Rebeka Poláková, Peter Trník, Kveta Stražanová, Boris Farkaš, Dušan Kaprálik, Jana Hubinská, Michal Ďuriš, Zuzana Jurigová-Kapráliková, Ľubomír Paulovič, Štefan Kožka

Rozhlasová hra Petra Pavlaca je osnovaná ako fiktívne rozhovory dvoch zakladateľov spoločného štátu Čechov a Slovákov. Autor v nich konfrontuje vybrané archívne materiály a stavia do dialógu témy, o ktorých Milan Rastislav Štefánik a Tomáš Garrigue Masaryk spolu nediskutovali, no ktoré možno nájsť formulované v ich pozostalostiach. Téma spoločného štátu je tu nazeraná z novej perspektívy. Pod týmto uhlom pohľadu vidno nielen iné názory na niektoré zásadné otázky, v dialógoch sa rozkrýva aj ich filozofické a biografické pozadie. Okrem nového pohľadu na archívne materiály ponúka hra i formálne inovatívnu hru s historickým námetom vo výbornom hereckom naštudovaní. Účinkujú: Jiří Vyorálek, Michal Režnýa Matej Landl Hudba: Matúš Wiedermann Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčiková Majster zvuku: Ľubica Olšovská Produkcia: Alena Rumanovská a Silvia Lukáčová Dramaturgia: Ján Šimko Réžia: Laco Kerata

Pôvodná rozhlasová hra Jána Mikuša: Amore prináša mozaiku troch príbehov, ktoré sa pretnú v jeden osudový okamih. Otvára zásadné témy ako tolerancia, fašizmus, či popieranie holokaustu. Pôvodná rozhlasová hra Amore je však autorov fikciou, osoby a miesta sú vymyslené. „Niet zákonov, je iba láska. Odložme preto skutky tmy a odblečme sa v zbroji svetla. Vo svetle života niet zákonov, niet prikázaní, je len jedno jediné, láska.“ Účinkujú: Juraj Smutný, Ivana Kivaderová , Viliam Hriadeľ, Daniel Výrostek, Alena Sušilová, Jakub Kováč, Milan Jareš a Marianna Kovačechová. Dramaturgia: Mária Danadová, réžia: Ján Mikuš.

Klavírna hudba súčasných skladateľov: Egon Krák, Ivan Buffa, Martin Burlas, Marek Piaček, Jozef Kolkovič.

Rozhlasovú hru Ešte som tu a zostanem napísal Laco Kerata na základe vlastnej rovnomennej prozaickej knihy. Približuje tému, s ktorou sa v domácej rozhlasovej tvorbe takmer nestretávame. Starnutie muža je v ňom sprevádzané samotou a nepochopením zo strany okolia a rovnakou dávkou vlastnej neochoty rozumieť meniacemu sa okoliu. Vzďaľovanie sa skutočnosti tu má podobu utiahnutia sa do vlastných spomienok na zosnulú manželku, deti, minulosť a predstáv, ktoré sa so spomienkami miešajú. Akoby sa spomienok a predstáv nazbieralo za život toľko, že je potrebné v nich upratať a to si vyžaduje celého človeka. Pre túto fázu starcovho života má z jeho detí najväčšie pochopenie osamelý syn Samo v strednom veku, ktorý sa ku starcovi nasťahuje, aby sa vo svojej bývalej detskej izbe mohol živiť prekladaním a písať poéziu a popri tom starať o otca. Keratova hra aj vďaka citlivej réžii a výborným hereckým výkonom Vladimíra Jedľovského v úlohe Otca ako aj ostatných hercov ponúka hlboký ponor do života v jeho záverečnej fáze. Účinkujú: Vladimír Jedľovský, Zuzana Tlučková, Jakub Rybárik, Lucia Hurajová, Danica Jurčová, Andrea Kvašňovská, Ľudmila Mandžárová, Dušan Kaprálik, Ladislav Konrád, Zuzana Jurigová Kapráliková, Ondrej Kaprálik, Laco Kerata. Hudobná dramaturgia: Matúš Wiedermann Majster zvuku: Peter Pištek Produkcia: Alena Rumanovská a Ľudmila Sabová Dramaturgia: Ján Šimko Réžia: Laco Kerata