Ex Tempore

Pôvodná rozhlasová hra Andreja Kalinku je priamo prepojená so širším projektom s rovnakým názvom, ktorý sa realizuje pod hlavičkou Divadla Ludus s členmi umeleckého zoskupenia Med a prach, ako tzv. „performance lecture“. Libreto/text rozhlasovej verzie vznikal nezávisle (pre RTVS), ako aktívna snaha autora preniknúť do pochopenia zvláštností a mágie samotného média rozhlasu, čo definovalo jeho rámec a základný kľúč. Traja herci predstavujúci jednu osobu, postavu, sa tak stávajú komentátormi vlastného uvažovania, budujú svoj vlastný „chrám“ zo slov a v reálnej situácii sa konfrontujú so zvláštnou nahrávkou, ktorú im zanechal nedávno zosnulý priateľ. Realistický podklad je však len jednou z niekoľkých úrovní textu i netradičnej hudobno/zvukovej realizácie a odráža tak v médiu rozhlasu veľmi osobitý umelecký prístup tvorcu Andreja Kalinku, ktorý vo formáte rozhlasovej hry má šancu svoje postupy prvýkrát rozvinúť na celkom inej platforme.

„Sacrum, teda krížová kosť (os sacrum, svätá kosť, skrátene sa používa iba sacrum), je súčasťou centra, opory chrbtice, ktorá je pilierom celého tela. Sacrum má v rôznych kultúrach a náboženstvách rozmanité významy a funkcie. Slovo sacrum označuje niečo sväté, teda podstatné, dôležité. Čo by sme dnes mohli takto označiť? Čo je podstatné, čo tvorí oporu človeka, sveta? Dokážeme povedať, čo je našim centrom, našou oporou?“ (citované z webu Divadla Ludus - Sacrum, Med a prach, 2023) Obsadenie: Dominika Morávková, Ján Morávek, Martin Hronský a Rafał Habel Dramaturgia: Milan Kozánek a Peter PavlacZvukový majster: Jakub Horňák Produkcia: Peter Šimončič Libreto, zvukový design, hudba a réžia: Andrej Kalinka

Krátka hra venovaná všetkým, ktorí zomierajú sami. V domove sociálnych služieb býva osamelá pani Gálisová. Konfrontuje sa tu s celým panoptikom postáv a svojou zhoršujúcou sa pamäťou. Napísala Miroslava Kuracinová-Valová

Účinkujú: Judita VICIANOVÁ, Dana KOŠICKÁ, Beáta DUBIELOVÁ, Adriana BALLOVÁ, Henrieta KECEROVÁ, Miroslav KOLBAŠSKÝ / Dramaturgia: Hana Kolbašská-Rodová, majster zvuku: Peter Krajčovič, réžia: Hana Kolbašská-Rodová

Pôvodná rozhlasová tragikomédia Jána Mičucha Sonja zachytáva okamihy zo života troch generácií žien jednej rodiny. Najstaršej Sonje, ktorá sumarizuje svoju existenciu plnú trpkosti, svoje zlyhanie manželky a matky niekde na pomedzí medzi životom a smrťou, pričom sa nevie vyrovnať sama so sebou. Sonja nahrádza matku svojej vnučke Jane, ktorá sa úporne snaží nájsť si svoju vlastnú cestu a neopakovať chyby matky a starej matky. A napokon aj Jany, ženy v strednom veku, ktorá sériou zlých životných rozhodnutí a pre psychické problémy žije na psychiatrii.

Účinkujú: Dana Košická, Jana Bartošová, Samuel Gáfrik, Tatiana Poláková, Miroslav Kolbašský, Ivan Krupa, Peter Čižmár a ďalší. Dramaturgia: Hana Kolbašská-Rodová, hudobná dramaturgia: Zuzana Eperješiová, zvukový majster: Peter Krajčovič.

Laco chce byť influencer a zarobiť tak nejaké peniaze. Na tento kšeft nahovorí aj troch svojich kamarátov. Svojská štvorica pomocou mobilného telefónu tak pravidelne streamuje obsah, ktorý pozostáva z glosovania obľúbenej telenovely, vlastných osudov a spoločenskej situácie. Postavy z periférie sú zaujímavé nielen okolnosťami, do ktorých ich zahnal život nie vlastnou vinou vylúčených zo spoločnosti, ale aj spôsobom, akým nepriazni osudu vzdorujú. Strýko, synovec a ich dvaja známi spolu trávia veľa času a hra, najmä jazyková hra, im pomáha vymaniť sa z neľahkej existenciálnej situácie. Ich dialógy majú jazykovú kvalitu textov dadaistov. Nájde sa niekto, koho budú zaujímať ich streamy? Je boj o prežitie v skutočnom svete ťažší ako v tom virtuálnom? Textár, básnik, dramatik Vlado Janček sa po niekoľkých rokov vrátil k písaniu rozhlasovej hry (naposledy Spoločenstvo, 2015, napísané na základe nahrávok zo schôdzí spoločenstva vlastníkov bytov) a podobne, ako v predchádzajúcich prípadoch ho oslovila „found footage“, na základe ktorej môže vystavať jazykovo osobitý svet. V réžii Karola Horvátha okrem Gregora Hološku a Petra Sklára účinkujú aj herci trnavského divadla Disk Ján Rampák a Daniel Duban a tiež autor Vlado Janček. Hra nie je vhodná pre deti a mladistvých do 15 rokov.

Účinkujú: Peter Sklár, Gregor Hološka, Ján Rampák, Vlado Janček, Daniel Duban, Zuzana Kapráliková a Dalibor Petkáč Dramaturgia: Ján Šimko Hudobná dramaturgia: Matúš Wiedermann Hudba: Rudolf Pepucha Akordeónové improvizácie: Richard Pepucha Produkcia: Valéria Potančoková Majster zvuku: Andrej Klimits Réžia: Karol Horváth

Lenka Čepková: Náš Avion

Pôvodná rozhlasová hra Lenky Čepkovej Náš Avion, napísaná z príbehov obyvateľov obytného bloku Avion architekta Josefa Mareka, postaveného v roku 1932 v Prešporku.Budova obytného bloku Avion architekta Josefa Mareka z roku 1932 je ikonickou stavbou funkcionalistickej architektúry v Bratislave. Dramatička Lenka Čepková zbierala príbehy obyvateľov Avionu a napísala hru, v ktorej sa preplieta niekoľko príbehov, vinúcich sa od tridsiatych rokov až po dnešok. „V Avione žili najmä Slováci a Češi alebo Moraváci, čo si ja pamätám. Vlastne... nie, počkaj... boli tam aj nejaké zmiešané manželstvá – slovensko - nemecké alebo slovensko - maďarské a podobne. Tie rodiny... to boli najmä významní doktori, právnici, umelci, učitelia, vedci,... skrátka taká vyššia stredná vrstva – nielen ekonomicky, ale najmä vzdelanostne. Intelektuálne. Predstavovali už novú Bratislavu, nie ten tradičný Prešporok.“Príbehy odzrkadľujú spletité medzivojnové obdobie – na jednej strane sa v multikultúrnom meste rozkvet občianskej spoločnosti a hospodársky rast počas Československej republiky premietli aj do novej architektúry Bratislavy. Na druhej strane silnejúci nacionalizmus a fašizmus postupne viedli k perzekúciám a deportáciám veľkej časti obyvateľstva. Avion je jednou z dodnes dobre fungujúcich dôkazov myslenia o spoločnosti a architektúre z tohto obdobia.Produkcia: Valéria Potančoková Hudobná dramaturgia: Rudolf Pepucha Majster zvuku: Andrej Klimits Dramaturgia: Ján Šimko Réžia: Karol Horváth Účinkujú: Anna Čonková, Tomáš Majláth, Eva Matejková, Anikó Vargová, Ľudmila Swanová, Valéria Potančoková, Ján Mistrík, Miroslav Beňušík, Denis Farkaš, Denis Šatan, Samuel Vrták, Dalibor Petkáč, Tomáš Kovarovič, Zuzana Jurigová – Kapráliková, Melánia Jakabovičová, Frederik Martinus a Adam Szajewski.

Milan Thomka Mitrovský: Intonácie jari. Pre rozhlas napísala Martina Vannayová

Milan Thomka Mitrovský (1875 - 1943) je známy skôr ako maliar než spisovateľ. Študoval výtvarné akadémie v Prahe a v Mníchove a venoval sa predovšetkým portrétovej tvorbe. Výtvarné umenie a literatúra sa v jeho živote celkom prirodzene prepájali - ako rodák z Martina sa v tomto meste aktívne zapájal do organizácie medzivojnového literárneho a kultúrneho života a programovo sa venoval aj portrétovaniu známych slovenských spisovateľov. Jeho literárna tvorba pochádza najmä z medzivojnového obdobia a jeho skromný opus obsahuje niekoľko próz a aforistické a spomienkové zápisy.Do poprevratového obdobia je zasadená aj jeho novela Intonácie jari, ktorú pre rozhlas zdramatizovala Martina Vannayová. Výtvarná skúsenosť akoby sa zrkadlila aj v jeho písaní – zreteľný pozorovací talent, portrétovanie, skicovanie, či jasné ťahy štetcom. Jeho tvorba má tiež výrazné autobiografické prvky - je odrazom jeho vlastných zážitkov a skúseností, no i reflexií spoločnosti a jej fenoménov. V hre „Intonácie jari“ prichádza maliar v stredných rokoch na výlet do Bratislavy, kde sa konfrontuje s „rozpukom“ mladého, vitálneho štátu aj konceptom novej, modernej ženy. Jej portrét nám maliar načrtáva prostredníctvom objektu svojho záujmu i ďalších ženských postáv. Zaujíma ho tiež téma zrozumiteľnosti umeleckého diela pre súčasného človeka a jeho miesta v modernom svete Obsadenie: Přemysl Boublík, Ivan Šándor, Peter Kočiš, Miroslava Belancová, Romana Orlická, Dana Droppová, Laco Kerata Réžia: Milena Lukáčová Dramaturgia: Michaela Materáková Zvuk: Stanislav Kaclík Hudobná dramaturgia: Katarína Bielčiková

Ferdinand Dúbravský: Bohyne na Žítkovej. Pre rozhlas napísala Lucia Mihálová

Hoci ľudové liečiteľstvo, zaklínanie a mágiu z oblasti česko-slovenského pomedzia, kde je tento fenomén známy ako bohovanie, v súčasnosti veľmi úspešným románom Žítkovské bohyne zviditeľnila česká autorka Kateřina Tučková, píšu o ňom už aj starší autori. Dnes už pre nás takmer neznámy autor Ferdinand Dúbravský (1850-1926) o ňom píše vo svojom cestopise Bohyne na Žítkovej, ktorý autorka Lucia Mihálová pretavila do rovnomennej, humorne ladenej rozhlasovej hry.Ferdinand Dúbravský región moravských kopaníc dôverne poznal. Študoval na skalickom gymnáziu a ako pisár, pomocný učiteľ a redaktor pracoval raz na jednej, raz na druhej strane terajšej česko-slovenskej hranice. Bol veľmi plodným autorom, venoval sa najmä próze, ale písal aj rozprávky a divadelné hry pre deti i dospelých.Svoje pozorovania o žítkovskom „bohovaní“ zhrnul do etnograficky, no i kriticky orientovanej dokumentárnej prózy, ktorá sa čitateľovi snaží poodhaliť nekalé praktiky ľudových liečiteliek a pomáhačiek a pranieruje šarlatánstvo a „šmejďácke“ praktiky, ktoré sú aj v dnešnej dobe dobre známou a aktuálnou otázkou. Práve na Dúbravského snahe poodhaliť fungovanie pochybných praktík aj s celým ich podporným aparátom a rozšíriť tak medzi ľuďmi osvetu, vystavala autorka Lucia Mihálová veľmi umne svoj príbeh. Bulvárna dobová tlač je naklonená bohyni, ktorá je podľa nich nespravodlivo obvinená z podvodu. Poslucháč sleduje postavu novinára, ktorá prichádza priamo na miesto činu, aby prišiel veci na koreň a odhalil skutočnú pravdu. Obsadenie: Juraj Kemka, Dana Gudabová, Miroslav Beňušík, Tomáš Majláth, Michal Rovňák a ďalší. Réžia: Karol Horváth Dramaturgia: Michaela Materáková Zvuk: Peter Hájek Hudobná dramaturgia: Rudolf Pepucha Produkcia: Valéria Potančoková

Počas rokov 1969 – 1975, kedy sa budovala Liptovská Mara, bolo vysídlených 13 obcí a presťahovaných 940 rodín. Druhé najväčšie vodné dielo na Slovensku navždy zmenilo tvár Liptova, pod svojou hladinou pochovalo jeho významnú a historicky najcennejšiu časť a zmenilo životy asi 4 tisíckam obyvateľov zatopených obcí. Mnohí sa presťahovali do mesta a museli si zvykať na život paneláku. Vzťah k pôvodnému domovu ostáva však pre niekoľko generácii stále živý a má rozličné podoby. Rozhlasová hra hovorí o minulosti aj prítomnosti. Najmä v posledných desaťročiach, s prudkým, často nekontrolovaným rozvojom turizmu a výstavby sa v okolí priehrady dejú zmeny, ktoré nanovo formujú tvár Liptova. A podobne ako v minulosti, ani v súčasnosti nie je tento proces dostatočne férový a transparentný. Táto téma je jadrom komornej drámy autorky Zuzany Líškovej, ktorej rodina pochádza zo zatopených obcí. Práve ich rodinný príbeh, ale aj rozhovory s vysídlencami a rôzne archívne materiály, boli inšpiráciou pri písaní rozhlasovej hry o starých a nových krivdách, zmiznutí jedného miesta z mapy a nútenej strate domova. Svätomarci sa tak ako každý rok stretávajú pri varení guláša, spomínajú a hlasujú na schôdzi o spoločnom majetku – pozemkoch v blízkosti priehrady. Pri tejto príležitosti sem prichádza aj rodina Matejkovcov, ktorú zastupujú tri generácie. Členovia rodiny sa však rozhádajú kvôli mimoriadne výhodnej ponuke, ktorá je šancou na aspoň symbolické, opätovné získanie domova.

Vo vnútorných monológoch postáv sa ponárame pod hladinu, do spomienok na stratený svet a do emócií, s ním spojených. Okrem klasického dramatického príbehu má hra aj dokumentárnu rovinu – rozhovory s „vytopencami“ ktoré na ich každoročnom stretnutí nahrala autorka spolu s režisérom Jánom Mikušom. Dokumentárno-dramatickú kompiláciu dopĺňajú tradičné pesničky Svätomarcov, sprevádzané akordeónom Lídy Hodulíkovej. Autorka pôvodnej rozhlasovej hry: Zuzana Líšková Obsadenie: Eva Matejková, Renáta Rundová, Miroslav Noga, Vladimír Jedľovský, Božidara Turzonovová, Ivan Romančík a Ivan Šándor Réžia: Ján Mikuš Dramaturgia: Michaela Materáková Zvukový majster: Jakub Horňák Hudobná dramaturgia: Lída Hodulíková Produkcia: Petra Kasanová

Nosnou témou rozhlasovej hry je sebapoškodzovanie adolescentov, strata sprievodcov dospievania, psychické problémy dospievajúcich, ktoré môžu vyústiť až do fatálnych následkov. Príbeh sa zameriava na vnútornú transformáciu rodiny, najmä matky, ktorá musí čeliť vlastným obavám a slepému vnímaniu dospievania svojej dcéry.

Pôvodnú rozhlasovú hru, drámu s prvkami thrilleru, autor a režisér Ján Mikuš formálne poňal ako 103 telefonátov. Hlavnú postavu matky stvárnila herečka Lenka Barilíková. Majster zvuku: Peter Janák. Dramaturgia: Mária Danadová. Réžia: Ján Mikuš. Účinkujúci: Lenka Barilíková; Dominik Zaprihač; Jana Pilzová; Martina Chmelanová; Ivana Kováčová; Marianna Mackurová.

Autor a režisér Braňo Mazúch v roku 1997 absolvoval štúdium réžie a dramaturgie na KALD DAMU v Prahe (Katedra alternativního a loutkového divadla). Ako režisér mimoriadne aktívne pôsobí prevažne v českých divadlách, ale viedol aj workshop objektového divadla na HMDK v Stuttgarte, a napríklad od roku 2016 spolupracuje aj s Divadlom DAD Prešov. Od roku 2019 je vedúcim KALD na DAMU v Prahe. Za text „ŠELIJAKÉ VECI.SUBŠTANCIE“ získal Cenu Rádia Devín v súťaži Dráma 2022, kde sa ocitol aj vo finálovej trojici najlepších súťažných hier.

Samotný text nie je v žiadnom prípade klasickým dramatickým textom. Ide o sériu tridsiatich troch monológov napísaných vo veľmi špecifickom dialekte. Práve jazyk hry vytvára silný kontrast s obsahom jednotlivých monológov, ktoré oscilujú na všetkých možných emočných škálach, rovnako tak tematických úrovniach súvisiacich s absolútne prítomnou realitou.Rozhlasová realizácia koncentruje text do užšieho spojenia so samotným autorom Braňom Mazúchom, ktorý sa napokon stal popri Nataši Bednářovej a Petrovi Bednářovi tretím interpretom svojho textu. Dokonca je natoľko osobným, že nám v duchu i jazyku originálu predstaví svoj vlastný životopis, čím sa doslova podčiarkuje silne osobný rozmer textu, realizácie a najmä jeho autorsko-režijného videnia sveta i média rozhlasu.Hru azda najlepšie vystihuje citát z akejsi špecifickej autorskej poznámky na začiatku textu. Žáner hry autor označil ako „33 krátkých heslovitých transhumánných, posthumánných a nonhumánných monológú“. A to, na čom v tejto hre v skutočnosti záleží, je podľa autora: „očista skrzevá týto texty, oná katarzia, jak sa hovorí, lebo šelijaké veci a subštancie sa móžú čisťit šelijakým spósobem. Zemegulu napríklad čisťí čas. Ludské ťelo čisťí kúpel. Malé ďecko čisťá kaďejaké obrady. Zababrané šaty sa očisťá tak, že sa hoďá do práčky. Zmysly sa čisťá askéziú. Hmotné statky sa čisťá nesebeckým rozdáváním. Ludská mysel sa čisťí núterným kludem. Ludská duša nadobúdá čistotu skrzevá meditáciu o pánubohu a pochopeňím, že práve ón je jej podstatú. A ďivallo, to sa čisťí krvu, potem a ejakulátem.“Obsadenie: Nataša Bednářová, Michal Bednář a Braňo Mazúch Réžia: Braňo Mazúch Dramaturgia: Peter Pavlac Zvuk: Andrej Klimits Hudobná dramaturgia: Rudolf Pepucha Produkcia: Petra Kasanová