Ex Tempore

Ježišovi učeníci sú znepokojení jeho dlhou neprítomnosťou. Aj Mária v materinských obavách spomína na neľahké okolnosti narodenia svojho syna a jeho útleho detstva.

Satan sa opäť stretáva s pekelnou radou: oznámi neúspech svojho prvého pokúšania Pána a žiada od nej radu a pomoc. Beliál navrhne vystaviť Krista zvodom žien. Satan mu vytkne jeho zhýralosť a zvaľuje naňho vinu za to, že básnici neviazanosť tohto druhu pripisujú pohanským bohom. Hovorí, že Beliálov návrh nemá v nijakom prípade šancu na úspech, a preto ho rázne odmieta. Potom navrhne iné spôsoby pokúšania – zvlášť chce vo svoj prospech využiť Ježišovo hladovanie. Spolu s vybranými démonmi sa Satan znova vydá na cestu.

Ježiš hladuje v púšti. Stmieva sa, nastane noc, prichádza ráno. Satan sa znova zjaví pred Ježišom. Je prekvapený, že kde iní boli predtým zázračne nasýtení, Ježiš zostal v púšti bez povšimnutia. Preto pokúša Spasiteľa tou najprepychovejšou hostinou. Ježiš ju však odmietne a hostina zmizne. Keď Satan zistí, že Ježiša nemožno zlákať maškrtami, pokúsi sa ho zvádzať mamonom a mocou. Aj to Ježiš odmietne, vymenujúc množstvo veľkých činov, ktoré vykonali cnostní a chudobní ľudia. Uvedie, v čom spočíva nebezpečenstvo bohatstva a aké starosti a bolesti so sebou prináša moc a sláva.

Ježišovi učeníci sú znepokojení jeho dlhou neprítomnosťou. Aj Mária v materinských obavách spomína na neľahké okolnosti narodenia svojho syna a jeho útleho detstva.

Satan sa opäť stretáva s pekelnou radou: oznámi neúspech svojho prvého pokúšania Pána a žiada od nej radu a pomoc. Beliál navrhne vystaviť Krista zvodom žien. Satan mu vytkne jeho zhýralosť a zvaľuje naňho vinu za to, že básnici neviazanosť tohto druhu pripisujú pohanským bohom. Hovorí, že Beliálov návrh nemá v nijakom prípade šancu na úspech, a preto ho rázne odmieta. Potom navrhne iné spôsoby pokúšania – zvlášť chce vo svoj prospech využiť Ježišovo hladovanie. Spolu s vybranými démonmi sa Satan znova vydá na cestu.

Ježiš hladuje v púšti. Stmieva sa, nastane noc, prichádza ráno. Satan sa znova zjaví pred Ježišom. Je prekvapený, že kde iní boli predtým zázračne nasýtení, Ježiš zostal v púšti bez povšimnutia. Preto pokúša Spasiteľa tou najprepychovejšou hostinou. Ježiš ju však odmietne a hostina zmizne. Keď Satan zistí, že Ježiša nemožno zlákať maškrtami, pokúsi sa ho zvádzať mamonom a mocou. Aj to Ježiš odmietne, vymenujúc množstvo veľkých činov, ktoré vykonali cnostní a chudobní ľudia. Uvedie, v čom spočíva nebezpečenstvo bohatstva a aké starosti a bolesti so sebou prináša moc a sláva.

Satan sa lichôtkami a prehnaným obdivom usiluje v Ježišovi vzbudiť túžbu po sláve: podrobne uvádza príklady ľudí, ktorí zamlada dosiahli víťazstvá a vykonali veľké činy. Náš Pán však poukazuje na márnosť svetskej slávy a nevhodnosť prostriedkov, akými sa zväčša dosahuje. Dáva ju do kontrastu s ozajstnou slávou zbožnej trpezlivosti a cnostnej múdrosti, akú zosobňuje Jób. Satan zdôvodňuje lásku k sláve príkladom samého Boha, ktorý ju vyžaduje od každého svojho stvorenia. Ježiš však odhaľuje klamlivosť tohto argumentu: pravou príčinou, prečo sláva patrí Stvoriteľovi všetkých vecí, je dobro a hriešny človek na ňu nemá nijaké právo. Satan potom lichotí nášmu Pánovi, že uznáva jeho nárok na Dávidov trón. Tvrdí, že Judské kráľovstvo, ktoré je v tom čase rímskou provinciou, nemožno získať bez Ježišovho osobného úsilia a nalieha, aby neotáľal a ujal sa vlády. Náš Pán mu hovorí, že všetko má svoj určený čas a že chápe svoje predchádzajúce útrapy. Pýta sa Satana, prečo tak dychtivo velebí toho, ktorého vzostup predurčuje jeho pád. Satan mu odpovie, že vo svojom zúfalom položení, v ktorom nemá nijakú nádej, niet veľa miesta pre strach. Keďže bol rovnako odsúdený niesť svoj trest, nemá záujem stavať sa do cesty vládnutiu toho, ktorého láskavosť dáva nádej, že zasiahne v jeho prospech. Satan neprestáva zvádzať a v domnení, že Ježišovo zdráhanie možno súvisí z jeho neznalosti sveta a jeho veľkoleposti, prenesie ho na vrchol vysokej hory: odtiaľ mu ukáže väčšinu ázijských kráľovstiev. Ježišovu pozornosť upriami na mimoriadne vojenské prípravy Partov, ktorí chystajú obranu pred vpádom Skýtov. Potom nášmu Pánovi oznámi, že mu to ukázal zámerne: aby videl, aké nevyhnutné sú vojenské opatrenia, keď si chce podmaniť kráľovstvá, a rovnako nevyhnutné sú, keď si ich chce udržať. Radí mu, aby bral do úvahy, že Judeu nemožno udržať medzi dvoma silnými susedmi, ako sú Rimania a Parti, a bude nevyhnutné utvoriť spojenectvo s jedným z nich. Odporúča mu – a sľúbi, že zabezpečí – Partov. Takto si uchráni moc pred akýmkoľvek útokom Ríma alebo cisára a že on bude vedieť rozšíriť jeho slávu: zabezpečí najmä oslobodenie a návrat desiatich kmeňov, ktoré sú stále v zajatí, aby judský trón bol naozaj Dávidovým trónom.

Ježiš je však presvedčený o márnosti vojenských úsilí a slabosti ľudských zbraní, a preto vraví, že keď príde čas jeho nástupu na trón, nebude slabý. Všimne si tiež Satanov nevšedný zápal za oslobodenie Izraelitov, hoci predtým pôsobil vždy skôr ako ich nepriateľ, a tvrdí, že poroba je dôsledkom ich modlárstva. Dodáva však, že v budúcnosti ich Boh rád zavolá späť a vráti im vlasť a slobodu.

Satan sa lichôtkami a prehnaným obdivom usiluje v Ježišovi vzbudiť túžbu po sláve: podrobne uvádza príklady ľudí, ktorí zamlada dosiahli víťazstvá a vykonali veľké činy. Náš Pán však poukazuje na márnosť svetskej slávy a nevhodnosť prostriedkov, akými sa zväčša dosahuje. Dáva ju do kontrastu s ozajstnou slávou zbožnej trpezlivosti a cnostnej múdrosti, akú zosobňuje Jób. Satan zdôvodňuje lásku k sláve príkladom samého Boha, ktorý ju vyžaduje od každého svojho stvorenia. Ježiš však odhaľuje klamlivosť tohto argumentu: pravou príčinou, prečo sláva patrí Stvoriteľovi všetkých vecí, je dobro a hriešny človek na ňu nemá nijaké právo. Satan potom lichotí nášmu Pánovi, že uznáva jeho nárok na Dávidov trón. Tvrdí, že Judské kráľovstvo, ktoré je v tom čase rímskou provinciou, nemožno získať bez Ježišovho osobného úsilia a nalieha, aby neotáľal a ujal sa vlády. Náš Pán mu hovorí, že všetko má svoj určený čas a že chápe svoje predchádzajúce útrapy. Pýta sa Satana, prečo tak dychtivo velebí toho, ktorého vzostup predurčuje jeho pád. Satan mu odpovie, že vo svojom zúfalom položení, v ktorom nemá nijakú nádej, niet veľa miesta pre strach. Keďže bol rovnako odsúdený niesť svoj trest, nemá záujem stavať sa do cesty vládnutiu toho, ktorého láskavosť dáva nádej, že zasiahne v jeho prospech. Satan neprestáva zvádzať a v domnení, že Ježišovo zdráhanie možno súvisí z jeho neznalosti sveta a jeho veľkoleposti, prenesie ho na vrchol vysokej hory: odtiaľ mu ukáže väčšinu ázijských kráľovstiev. Ježišovu pozornosť upriami na mimoriadne vojenské prípravy Partov, ktorí chystajú obranu pred vpádom Skýtov. Potom nášmu Pánovi oznámi, že mu to ukázal zámerne: aby videl, aké nevyhnutné sú vojenské opatrenia, keď si chce podmaniť kráľovstvá, a rovnako nevyhnutné sú, keď si ich chce udržať. Radí mu, aby bral do úvahy, že Judeu nemožno udržať medzi dvoma silnými susedmi, ako sú Rimania a Parti, a bude nevyhnutné utvoriť spojenectvo s jedným z nich. Odporúča mu – a sľúbi, že zabezpečí – Partov. Takto si uchráni moc pred akýmkoľvek útokom Ríma alebo cisára a že on bude vedieť rozšíriť jeho slávu: zabezpečí najmä oslobodenie a návrat desiatich kmeňov, ktoré sú stále v zajatí, aby judský trón bol naozaj Dávidovým trónom.

Ježiš je však presvedčený o márnosti vojenských úsilí a slabosti ľudských zbraní, a preto vraví, že keď príde čas jeho nástupu na trón, nebude slabý. Všimne si tiež Satanov nevšedný zápal za oslobodenie Izraelitov, hoci predtým pôsobil vždy skôr ako ich nepriateľ, a tvrdí, že poroba je dôsledkom ich modlárstva. Dodáva však, že v budúcnosti ich Boh rád zavolá späť a vráti im vlasť a slobodu.

Satan vytrvalo pokúša Ježiša. Ukazuje mu cisársky Rím v jeho najväčšom lesku a nádhere - ako silu, ktorej dá pravdepodobne prednosť pred Partmi. Zdôrazňuje tiež, že by mohol poľahky vyhnať Tiberia, vrátiť Rimanom slobodu a stať sa pánom nielen Rímskej ríše, ale celého sveta vrátane Dávidovho trónu. Náš Pán však pohŕda veľkoleposťou a svetskou mocou. Poukazuje na luxus, samoľúbosť a neviazanosť Rimanov. Zdôrazní, ako málo si zaslúžia návrat k slobode, ktorú stratili svojím počínaním, a predpovedá veľkosť svojho budúceho kráľovstva. Satan sa zo zúfalstva snaží zvýšiť hodnotu svojich núkaných darov a kladie si podmienku, že iba vtedy ich Ježišovi dá, ak pred ním Spasiteľ padne na kolená a bude ho uctievať. Tento návrh Nášho Pána tak rozhorčí, že s pohŕdaním odvetí: „Strať sa mi z očí! Viem ja, čo si zač: si zlo a Satan, večne prekliaty! “

To Satana zaskočí – chvíľu sa vykrúca, ale opäť nasadí ďalšie lákadlo: ponúka Ježišovi intelektuálne potešenie v múdrosti a poznaní, vyzdvihujúc sídlo antickej vzdelanosti Atény, ich školy a centrá učencov a ich žiakov, chválorečí gréckych hudobníkov, básnikov, rečníkov a filozofov rozličných škôl. Pre Ježiša je však pohanská filozofia samoľúba a nedostatočná. Pred hudbou, poéziou, výrečnosťou a vzdelaním Grékov dáva prednosť hebrejským spisovateľom inšpirovaným Bohom. Satan, popudený neúspechom všetkých svojich pokusov, vyčíta Spasiteľovi nerozvážnosť. Zosmiešňuje jeho očakávané kráľovstvo a predpovedá utrpenie, ktoré má Ježiš podstúpiť. Odnesie ho späť do púšte a tam ho ponechá.

Prichádza noc: Satan rozpúta strašnú búrku a usiluje sa vystrašiť Ježiša desivými snami a prízrakmi. Na Ježiša však nemajú nijaký účinok. Po nočných hrôzach prichádza tiché, jasné a krásne ráno. Satan sa opäť zjaví pred naším Pánom a znova ho napadne výpočtom útrap, ktoré bude musieť podstúpiť. Na vrchole zúfalstva sa prizná, že často sledoval Ježiša od jeho narodenia, aby zistil, či je skutočným Mesiášom. Z toho, čo sa udialo pri rieke Jordán, usúdil, že pravdepodobne áno. Odvtedy ho sleduje ešte horlivejšie - v nádeji, že nad ním získa prevahu a že nie je tou „Božskou osobou“, ktorá má byť jeho „smrteľným nepriateľom“. Uzná, že dosiaľ úplne zlyhal - napriek tomu sa však rozhodne, že Ježiša ešte raz vyskúša. Preto ho prenesie k jeruzalemskému chrámu, položí na špicatý vrchol a žiada od neho, aby dokázal svoju božskú podstatu: buď sa na špicu chrámu postaví alebo bezpečne skočí dolu. Náš Pán pokarhá Pokušiteľa, postaví sa na nebezpečný vrchol, a tak dokáže svoju božskosť. Užasnutý a zdesený Satan sa vrhne strmhlav dolu a vracia sa k svojim pekelným druhom, aby oznámil nezdar svojej cesty. Anjeli medzitým odnesú Ježiša do krásneho údolia, kde ho kŕmia nebeským pokrmom a oslavujú jeho víťazstvo triumfálnym chválospevom.

Satan vytrvalo pokúša Ježiša. Ukazuje mu cisársky Rím v jeho najväčšom lesku a nádhere - ako silu, ktorej dá pravdepodobne prednosť pred Partmi. Zdôrazňuje tiež, že by mohol poľahky vyhnať Tiberia, vrátiť Rimanom slobodu a stať sa pánom nielen Rímskej ríše, ale celého sveta vrátane Dávidovho trónu. Náš Pán však pohŕda veľkoleposťou a svetskou mocou. Poukazuje na luxus, samoľúbosť a neviazanosť Rimanov. Zdôrazní, ako málo si zaslúžia návrat k slobode, ktorú stratili svojím počínaním, a predpovedá veľkosť svojho budúceho kráľovstva. Satan sa zo zúfalstva snaží zvýšiť hodnotu svojich núkaných darov a kladie si podmienku, že iba vtedy ich Ježišovi dá, ak pred ním Spasiteľ padne na kolená a bude ho uctievať. Tento návrh Nášho Pána tak rozhorčí, že s pohŕdaním odvetí: „Strať sa mi z očí! Viem ja, čo si zač: si zlo a Satan, večne prekliaty! “

To Satana zaskočí – chvíľu sa vykrúca, ale opäť nasadí ďalšie lákadlo: ponúka Ježišovi intelektuálne potešenie v múdrosti a poznaní, vyzdvihujúc sídlo antickej vzdelanosti Atény, ich školy a centrá učencov a ich žiakov, chválorečí gréckych hudobníkov, básnikov, rečníkov a filozofov rozličných škôl. Pre Ježiša je však pohanská filozofia samoľúba a nedostatočná. Pred hudbou, poéziou, výrečnosťou a vzdelaním Grékov dáva prednosť hebrejským spisovateľom inšpirovaným Bohom. Satan, popudený neúspechom všetkých svojich pokusov, vyčíta Spasiteľovi nerozvážnosť. Zosmiešňuje jeho očakávané kráľovstvo a predpovedá utrpenie, ktoré má Ježiš podstúpiť. Odnesie ho späť do púšte a tam ho ponechá.

Prichádza noc: Satan rozpúta strašnú búrku a usiluje sa vystrašiť Ježiša desivými snami a prízrakmi. Na Ježiša však nemajú nijaký účinok. Po nočných hrôzach prichádza tiché, jasné a krásne ráno. Satan sa opäť zjaví pred naším Pánom a znova ho napadne výpočtom útrap, ktoré bude musieť podstúpiť. Na vrchole zúfalstva sa prizná, že často sledoval Ježiša od jeho narodenia, aby zistil, či je skutočným Mesiášom. Z toho, čo sa udialo pri rieke Jordán, usúdil, že pravdepodobne áno. Odvtedy ho sleduje ešte horlivejšie - v nádeji, že nad ním získa prevahu a že nie je tou „Božskou osobou“, ktorá má byť jeho „smrteľným nepriateľom“. Uzná, že dosiaľ úplne zlyhal - napriek tomu sa však rozhodne, že Ježiša ešte raz vyskúša. Preto ho prenesie k jeruzalemskému chrámu, položí na špicatý vrchol a žiada od neho, aby dokázal svoju božskú podstatu: buď sa na špicu chrámu postaví alebo bezpečne skočí dolu. Náš Pán pokarhá Pokušiteľa, postaví sa na nebezpečný vrchol, a tak dokáže svoju božskosť. Užasnutý a zdesený Satan sa vrhne strmhlav dolu a vracia sa k svojim pekelným druhom, aby oznámil nezdar svojej cesty. Anjeli medzitým odnesú Ježiša do krásneho údolia, kde ho kŕmia nebeským pokrmom a oslavujú jeho víťazstvo triumfálnym chválospevom.

Myslíte si, že by vás nemohla baviť moderná klasika aj kamerunské disco, folktronica aj noise, soundtracky aj industriál, ambient pop aj library music, Brazília aj Island, modulár aj granulár? Vyskúšajte. Daniel Baláž, nevyspytateľne poskakujúci medzi žánrami jedine na Mental_FM.

Satan vytrvalo pokúša Ježiša. Ukazuje mu cisársky Rím v jeho najväčšom lesku a nádhere - ako silu, ktorej dá pravdepodobne prednosť pred Partmi. Zdôrazňuje tiež, že by mohol poľahky vyhnať Tiberia, vrátiť Rimanom slobodu a stať sa pánom nielen Rímskej ríše, ale celého sveta vrátane Dávidovho trónu. Náš Pán však pohŕda veľkoleposťou a svetskou mocou. Poukazuje na luxus, samoľúbosť a neviazanosť Rimanov. Zdôrazní, ako málo si zaslúžia návrat k slobode, ktorú stratili svojím počínaním, a predpovedá veľkosť svojho budúceho kráľovstva. Satan sa zo zúfalstva snaží zvýšiť hodnotu svojich núkaných darov a kladie si podmienku, že iba vtedy ich Ježišovi dá, ak pred ním Spasiteľ padne na kolená a bude ho uctievať. Tento návrh Nášho Pána tak rozhorčí, že s pohŕdaním odvetí: „Strať sa mi z očí! Viem ja, čo si zač: si zlo a Satan, večne prekliaty! “

To Satana zaskočí – chvíľu sa vykrúca, ale opäť nasadí ďalšie lákadlo: ponúka Ježišovi intelektuálne potešenie v múdrosti a poznaní, vyzdvihujúc sídlo antickej vzdelanosti Atény, ich školy a centrá učencov a ich žiakov, chválorečí gréckych hudobníkov, básnikov, rečníkov a filozofov rozličných škôl. Pre Ježiša je však pohanská filozofia samoľúba a nedostatočná. Pred hudbou, poéziou, výrečnosťou a vzdelaním Grékov dáva prednosť hebrejským spisovateľom inšpirovaným Bohom. Satan, popudený neúspechom všetkých svojich pokusov, vyčíta Spasiteľovi nerozvážnosť. Zosmiešňuje jeho očakávané kráľovstvo a predpovedá utrpenie, ktoré má Ježiš podstúpiť. Odnesie ho späť do púšte a tam ho ponechá.

Prichádza noc: Satan rozpúta strašnú búrku a usiluje sa vystrašiť Ježiša desivými snami a prízrakmi. Na Ježiša však nemajú nijaký účinok. Po nočných hrôzach prichádza tiché, jasné a krásne ráno. Satan sa opäť zjaví pred naším Pánom a znova ho napadne výpočtom útrap, ktoré bude musieť podstúpiť. Na vrchole zúfalstva sa prizná, že často sledoval Ježiša od jeho narodenia, aby zistil, či je skutočným Mesiášom. Z toho, čo sa udialo pri rieke Jordán, usúdil, že pravdepodobne áno. Odvtedy ho sleduje ešte horlivejšie - v nádeji, že nad ním získa prevahu a že nie je tou „Božskou osobou“, ktorá má byť jeho „smrteľným nepriateľom“. Uzná, že dosiaľ úplne zlyhal - napriek tomu sa však rozhodne, že Ježiša ešte raz vyskúša. Preto ho prenesie k jeruzalemskému chrámu, položí na špicatý vrchol a žiada od neho, aby dokázal svoju božskú podstatu: buď sa na špicu chrámu postaví alebo bezpečne skočí dolu. Náš Pán pokarhá Pokušiteľa, postaví sa na nebezpečný vrchol, a tak dokáže svoju božskosť. Užasnutý a zdesený Satan sa vrhne strmhlav dolu a vracia sa k svojim pekelným druhom, aby oznámil nezdar svojej cesty. Anjeli medzitým odnesú Ježiša do krásneho údolia, kde ho kŕmia nebeským pokrmom a oslavujú jeho víťazstvo triumfálnym chválospevom.

Miltonova tragédia Samson bojovník musela na svoje primerané miesto v literatúre čakať. Nejaký čas ju pokladali iba za doplnok k Vrátenému raju. Dnes ju hodnotia ako jednu z najväčších básní v anglickej literatúre. Podľa Johanna Wolfganga Goetheho má v sebe antického ducha ako nijaké iné dielo moderného básnika. Podľa neho Milton stvárnil Samsona pravdivo aj vďaka vlastnej slepote a tento velikán si zasluhuje našu maximálnu úctu.