Túto zatváraciu mantru som počula na joge. Pred mnohými rokmi. A prišlo mi to ako to najkrajšie čo si môžem pre svet priať. V tejto epizóde môjho podcastu čítam najnovší text z magazínu EVA, kde mám svoju rubriku s rovnomenným názvom Lýdia Lýdia. Mám vás rada, papiky!

Išla som z polície, zabudla som si sluchádla, svietilo slnko, tak som vám nahrala hlasovečku. Lodičky z papiera. Kráľ Drozdia brada. Mesiac v lese. Zjedený mobil. Kráčanie do kopca, do mosta zázračného, starého. Na konci aj súťažná otázka/súťažné odporúčanie. PS keď som donahrávala, tak som mu aj zavolala.  

Dnešná hlasovka o dnešnom dni, ktorý bol iný ako som si ho naplánovala včera. Kto vie ako bude zajtra? Ja zjavne nie.

A tak mi prišiel mail, že mám nedostatok miesta, a že už nebudem dostávať nové maile. Aj cloud mám plný. Aj počítač mám plný. Mám plnú skriňu, aj plnú knižnicu. Nikde sa už nič nezmestí. Ani ja sa nezmestím. Do nohavíc sa už zmestím. Do kože ešte stále nie. 

Dnes je spln a ja ani neviem či nemôžem spať, lebo som to ešte neskúšala. Prišlo mi smutno, poplakala som si aj nahlas a začala nahrávať. 

A ako je dnes tebe? 

A tak som deň pred Valentínom nemohla zaspať, schovala som sa pod perinu a nahrávala. Zvuk je zlý, obsah žiadny, radosť veľká. Len pre trpezlivých. A prečo toto robíš, Lýdia? Lebo chcem!

V druhom diele zavítal do mojej obývačky aj vzácny hosť Michal Belej, ktorý je chodiacim dôkazom, že pravá láska existuje, aj keď občas potrebuje ročnú pauzu. Vďaka nám sa nedozviete, ako uvariť šošovicový prívarok a ako postaviť nábytok z IKEY.

Dva roky som chcela. Desať minút som nahrávala. A je to tu. Prvý diel môjho vlastného podcastu, v ktorom som sama. Niekedy možno aj s hosťami. Niekedy možno aj s orchestrom. Ako sa rozhodnem, tak bude. O tom, že byť sama je úžasné!