Barbora Goldsteinová je mamou syna s Aspergerovým syndrómom.

Mnohé z nás sme matky a či si to priznať chceme alebo nie, naše deti sú pre nás tie naj. Na druhej strane vedome či podvedome vieme vo veľmi krátkej dobe vyhodnotiť, aké sú tie druhé deti. Ako vyzerajú, čo by mali robiť, ako by sa mali správať,  čo by mali hovoriť. Toto porovnávanie máme v sebe každý a na jeho základe vyhodnotíme, či je dieťa v poriadku alebo je iné, nejaké zvláštne, asi choré.

Keď je táto inakosť viditeľná z výzoru dieťaťa, máme zvyčajne pochopenie,  avšak v prípade, že dieťa vyzerá na prvý pohľad normálne, vynoria sa pochybnosti v súvislosti s výchovou rodičov či sociálnym statusom.

Tendencia rýchlych úsudkov a záverov je nám ľuďom akosi prirodzená a deficit akceptácie, porozumenia a prijatia sú celospoločenskou témou nie len v tejto oblasti.

S Barborou sa porozprávam o tom, ako je inakosť jej dieťaťa vnímaná v spoločnosti ale aj o tom, že inakosť nie len berie, ale každý deň aj dáva.