V rámci spytovania svedomia sa používa toto ustálené spojenie - “zanedbanie dobrého” - čo to vlastne je? z čoho sa tu treba spovedať? Nehraničí to už so škrupulou, keď sa mám cítiť zle za všetko dobré, čo som mohol vykonať, ale som to neurobil?

Ak sa modlím za uzdravenie chorého, je to vždy za každých okolností Božia vôľa, aby bol uzdravený? Nie je Boh potom niečo ako automat, do ktorého hádžeme mince ako pomyselné modlitby a čakáme, že všetci, za ktorých sa modlíme sa musia aj uzdraviť?

Aký postoj mám ja ako kresťan v súčasnom svete zaujať voči hriešnikom? Mám sa im skôr vyhýbať alebo je nejaký spôsob, ako im môžem pomôcť? Je vôbec možné milovať hriešnikov?

S kamarátom občas len tak zo srandy vyvolávame duchov. Môže to byť nejakým spôsobom nebezpečné?

Som fanúšikom veľkého známeho futbalového klubu - Manchester United. Tento klub si hovorí tiež Red Devils. Diabla majú aj vo svojom logu, na dresoch, tričkách atď. Tomuto klubu fandí miliónov ľudí na celom svete. Ja ako kresťan môžem tomuto klubu fandit aj naďalej? Tričká aj loptu s ich logom mám doma. Môžem to mať naďalej?

Do kostola chodím skoro každý deň, modlím sa stále tie isté modlitby a cítim, že to je už niečo zautomatizované, stalo sa mi to rutinou a robím to akoby zo zvyku. Dá sa s tým niečo spraviť?

Posledné roky možno badať fenomén, že mladí ľudia sa potrebujú veľmi silno vyhraniť voči niečomu/niekomu alebo naopak prejaviť svoj až fanatický súhlas s ideami istej skupiny. Častokrát to nadobúda až extrémistický ráz. Z čoho to podľa Vás plynie a ako sa pred extrémistickým zmýšľaním/konaním uchrániť?

Ako je to s piatkovým zdržiavaním sa od mäsitých pokrmov? Je to naozaj potrebné dodržiavať?

Môj manžel je neveriaci… Mám ho “obracať”? Alebo to mám nechať tak a len sa za neho modliť? Čo je najlepšie v takejto situácii?

Prečo sa cirkev odluke tak veľmi bráni? Nebolo by to jednoduchšie a výhodnejšie aj pre samotnú cirkev, ak by sa oficiálne oddelila od štátu? Neprišlo by paradoxne k jej posilneniu, ak by získala slobodu od štátu?