Uhol pohľadu

V 1. časti súhrnného komentára k 2. dielu sme hovorili o genéze vzniku a funkcii druhého dejstva, o úlohe Homunkula a o najväčšej scéne - Klasickej Valpurginej noci. V 2. časti budeme v analýze tejto scény pokračovať z hľadiska obrovského aparátu mytologických postáv. Ďalej nás bude zaujímať, ako v druhom dejstve Goethe pracuje s dimenziou priestoru a ako sa to nesmierne spektrum tém a motívov dá interpretovať z pohľadu filozofie Marsilia Ficina o štvrtej ceste duše, ktorá sa chce stať bohom.

Obsah 3. dejstva

V treťom dejstve II. dielu Faust konečne stretáva Helenu, ktorú Persefona prepustila z Podsvetia. Helena sa vracia späť do paláca v Sparte aj so sprievodom zajatých Trójaniek. Na pokyn manžela Menelaa tu má pripraviť obetovanie bohom. V zanedbanom paláci narazí na škaredú a hašterivú správkyňu Forkyas alias Mefistofela. Hrozbou, že tou obetou má byť práve ona za trest pre neveru, Forkyas presvedčí Helenu, aby aj so svojím sprievodom utiekla na neďaleký stredoveký hrad, patriaci Faustovi. Očarený jej krásou skladá Faust Helene rytiersky hold, čím ju uznáva za svoju pani. Ona zas jeho povýši za svojho pána. Zamilovaný pár sa utiahne do jaskýň k milostným hrám. Faust s Helenou splodia syna Euforiona. Pri extatickom pokuse lietať Euforion sa ako druhý Ikaros zrúti a zahynie. Helena sa vracia späť do Podsvetia a Fausta oblaky odnášajú preč.

15. scéna: Pred Menealovým palácom v Sparte 1.časť

Prvá scéna tretieho dejstva má po obsahovej aj formálnej stránke charakter antickej tragédie. Helena prichádza domov, do Sparty, aby na príkaz svojho manžela Menelaa skontrolovala palác a služobníctvo a všetko pripravila na obetu bohom po návrate z Tróje. Bojí sa žiarlivého muža, budúcnosti, no je pripravená prijať vôľu bohov. V paláci však nachádza len hrôzostrašnú správkyňu Forkyas, ktorá ju na smrť vyľakala. Medzi zborom Trójaniek a Forkyadou dôjde k hádke. Forkyas uzná Helenu za svoju pani, no zároveň sa pokúsi ju ovládnuť. Na jednej strane ju výčitkami kvôli nevere, trójskej vojne a utrpeniu, ktoré spôsobila, privádza až do bezvedomia. Na strane druhej chváli jej krásu a velebí jej múdrosť. Získať moc nad Helenou sa jej podarí, keď ju aj jej sprievod priam sadisticky presvedčí, že práve Helena má byť tou obetou, ktorú Menelaos zamýšľa. Zbor aj Helena prosia Forkyas o pomoc a tá odporučí hľadať záchranu u nového panovníka, ktorý počas Menelaovej neprítomnosti obsadil sever krajiny. Scéna sa zahalí do chmár a Helena s Trójankami v čase na stredoveký križiacky hrad, ležiaci v blízkosti Sparty.

15. scéna: Pred Menealovým palácom v Sparte 2.časť

Prvá scéna tretieho dejstva má po obsahovej aj formálnej stránke

charakter antickej tragédie. Helena prichádza domov, do Sparty, aby na

príkaz svojho manžela Menelaa skontrolovala palác a služobníctvo a

všetko pripravila na obetu bohom po návrate z Tróje. Bojí sa žiarlivého

muža, budúcnosti, no je pripravená prijať vôľu bohov. V paláci však

nachádza len hrôzostrašnú správkyňu Forkyas, ktorá ju na smrť vyľakala.

Medzi zborom Trójaniek a Forkyadou dôjde k hádke. Forkyas uzná Helenu za

svoju pani, no zároveň sa pokúsi ju ovládnuť. Na jednej strane ju

výčitkami kvôli nevere, trójskej vojne a utrpeniu, ktoré spôsobila,

privádza až do bezvedomia. Na strane druhej chváli jej krásu a velebí

jej múdrosť. Získať moc nad Helenou sa jej podarí, keď ju aj jej

sprievod priam sadisticky presvedčí, že práve Helena má byť tou obetou,

ktorú Menelaos zamýšľa. Zbor aj Helena prosia Forkyas o pomoc a tá

odporučí hľadať záchranu u nového panovníka, ktorý počas Menelaovej

neprítomnosti obsadil sever krajiny. Scéna sa zahalí do chmár a Helena s

Trójankami v čase na stredoveký križiacky hrad, ležiaci v blízkosti Sparty.

Helena sa so svojím sprievodom ocitá na Faustovom hrade. Faust v odeve stredovekého rytiera ju prichádza pozdraviť. Scéna ma charakter stredovekej rytierskej drámy. Faust so sebou prináša sputnaného strážcu veže Lynkea, ktorý opantaný Heleninou krásou, pozabudol ohlásiť kráľovnin príchod a žiada Helenu, aby nad Lynkeom vyniesla ortieľ. Helena strážcu omilosti, no jej krása začína podrývať Faustovu panovnícku autoritu. Jeho poddaní zjavne uctievajú väčšmi Helenu než jeho samého. Faust šikovne uzná Helenu za svoju vládkyňu a ona ho na oplátku povýši na svojho pána, odloží svoj antický spôsob reči a prijme rýmovaný prejav Fausta a jeho dvoranov. Moment súzvuku narúša Forkyas oznamom o blížiacom sa Menelasovi, volajúcom po odplate. Faust si získa podporu kniežat rozdelením lén a sám sa s Helenou utiahne do ústrania.

Helena sa so svojím sprievodom ocitá na Faustovom hrade. Faust v odeve stredovekého rytiera ju prichádza pozdraviť. Scéna ma charakter stredovekej rytierskej drámy. Faust so sebou prináša sputnaného strážcu veže Lynkea, ktorý opantaný Heleninou krásou, pozabudol ohlásiť kráľovnin príchod a žiada Helenu, aby nad Lynkeom vyniesla ortieľ. Helena strážcu omilosti, no jej krása začína podrývať Faustovu panovnícku autoritu. Jeho poddaní zjavne uctievajú väčšmi Helenu než jeho samého. Faust šikovne uzná Helenu za svoju vládkyňu a ona ho na oplátku povýši na svojho pána, odloží svoj antický spôsob reči a prijme rýmovaný prejav Fausta a jeho dvoranov. Moment súzvuku narúša Forkyas oznamom o blížiacom sa Menelasovi, volajúcom po odplate. Faust si získa podporu kniežat rozdelením lén a sám sa s Helenou utiahne do ústrania.

Kým Faust a Helena trávia medové chvíle v jaskyniach a nestarajú sa o správu svojej ríše, zbor sa zhrýza nudou. Forkyas v role rozprávačky opisuje v prvej časti tejto scény, ako sa Faustovi a Helene narodilo neposedné chlapča Euforion, rastúce ako z vody. Ustráchaní rodičia varujú syna pred prudkými skokmi. Euforion je totiž rovnako ako Faust podobný bohu Antaiovi, jeho živlom je zem, nie vzduch. So zlatou lýrou a aureolou pripomína boha Apolóna a stelesňuje alegóriu umenia. Táto časť scény, sprevádzaná hudbou, má charakter spevohry, obsahuje árie, duetá, tercetá, recitatívy. Euforion je stále divokejší. Chce tancovať, naháňať dievčatá, dopúšťa sa násilia. Napokon vyskočí do vzduchu a pri páde zahynie. V poslednej časti scény všetky postavy miznú. Helena sa vracia do Podsvetia, jednotlivé časti zboru splynú s prírodou a Fausta unášajú späť na sever, odkiaľ prišiel, chmáry.

Kým Faust a Helena trávia medové chvíle v jaskyniach a nestarajú sa o správu svojej ríše, zbor sa zhrýza nudou. Forkyas v role rozprávačky opisuje v prvej časti tejto scény, ako sa Faustovi a Helene narodilo neposedné chlapča Euforion, rastúce ako z vody. Ustráchaní rodičia varujú syna pred prudkými skokmi. Euforion je totiž rovnako ako Faust podobný bohu Antaiovi, jeho živlom je zem, nie vzduch. So zlatou lýrou a aureolou pripomína boha Apolóna a stelesňuje alegóriu umenia. Táto časť scény, sprevádzaná hudbou, má charakter spevohry, obsahuje árie, duetá, tercetá, recitatívy. Euforion je stále divokejší. Chce tancovať, naháňať dievčatá, dopúšťa sa násilia. Napokon vyskočí do vzduchu a pri páde zahynie. V poslednej časti scény všetky postavy miznú. Helena sa vracia do Podsvetia, jednotlivé časti zboru splynú s prírodou a Fausta unášajú späť na sever, odkiaľ prišiel, chmáry.

Tretie dejstvo, ktoré sme si už vypočuli celé, má oproti predchádzajúcim iba tri scény. Zato je obsahovo a významovo hutné. Goethe bol jednoducho majstrom v miešaní žánrov. Zvykne sa tiež nazývať Helenino dejstvo. Kedy túto postavu Goethe vytiahol z hlbín antického staroveku? A ako dodržiava Aristotelove tri jednoty gréckej tragédie?

Obsah 4. dejstva

Štvrté dejstvo je rozdelené na tri scény. Faust pomocou Mefistofela a jeho troch mocných pomocníkov vybojuje pre cisára vojnu proti jeho rivalovi, vzdorocisárovi. Ako odmenu za pomoc mu cisár prisľúbi pás morského pobrežia, ktorý Faust potrebuje pre svoj nový budovateľský plán. Víťazstvo dosiahne modernými metódami vedenia vojny – predstieraním sily a šírením masovej hystérie a strachu. Porážkou protivníka získava cisár možnosť stabilizovať rozvrátenú spoločnosť. Avšak miesto modernizácie a liberalizácie pomerov volí cestu reštaurácie, pri ktorej sa k moci a majetku dostávajú výmenou za lojalitu staré privilegované vrstvy – šľachta a klérus.

Prinesený oblakom, na ktorý sa záverom tretieho dejstva premenil Helenin šat, sa Faust ocitá na vrchu hory, z ktorého pozoruje oblohu. Meniace sa oblaky mu najprv pripomínajú antické ženské postavy Juno, Lédu a Helenu, stelesňujúce lásku a krásu, t. j. svet, s ktorým sa v predchádzajúcom dejstve definitívne rozlúčil. Črtá sa v nich však aj predzvesť záveru drámy, raná láska Grétka, obeť Faustovej egoistickej lásky a zároveň nástroj či aspoň jeden z dôvodov jeho záverečnej záchrany. Mefisto prichádza v sedemmíľových čižmách, symbolizujúcich technický pokrok. Vysvetľuje svoju teóriu pekla, ktoré vystúpilo na zemský povrch pod vplyvom sopečnej činnosti a zvádza Fausta vidinou bohatstva a rozkoše z materiálnych pôžitkov. Faust má však vlastnú novú túžbu – skrotiť more postavením hrádze a kolonizovať vysušenú časť morského pobrežia. Mefistofeles navrhne, aby Faust získal toto územie ako odmenu za pomoc cisárovi vo vojne, v ktorej sa práve ocitol.

Krajina, v ktorej vládne cisár, sa ocitla na pokraji vnútornej vojny a rozpadu. Cisár chce najprv rozhodnúť boj o moc so svojím protivníkom podľa stredovekých obyčají, t. j. rytierskym súbojom. No keďže nepriateľské vojská ho už ako cisára nerešpektujú a súboj odmietajú, musí prijať Faustovu pomoc, hoci mu nie je celkom po vôli. Faust si pomáha kúzlami a agresivitou troch nenásytných obrov. Násilníci Bitkár, Berlenber a Korisťchňapka sa čarami rozmnožujú a vytvárajú tak nekontrolovaný dav, bažiaci po násilí a majetku. Cisár, pozorujúci dianie na bitevnom poli, sa bráni použitiu diabolských trikov. Rovnako ich odmieta aj vrchný generál, ktorý na protest rezignuje. Obaja sa z bojiska stiahnu, čím prenechajú všetku moc Mefistofelovi. Mefistofeles pomocou prírodných démonov vody a ohňa vyvolá ilúziu záplavy a požiaru a zaženie nepriateľa na útek.