Uhol pohľadu

Faustova duša - to nesmrteľné, čo anjeli zachránili, stúpa nahor pozemskými a nebeskými sférami. Na ceste ju sprevádzajú skupiny postáv, predstavujúce postupné oslobodzovanie sa duše od pozemského, telesného bytia. Sú to otcovia pustovníci, blažení chlapci, ktorí bez hriechu zomreli hneď po narodení, anjeli, a takisto ženské postavy kajúcnic, Matka Gloriosa a kajúcnica Grétka, očakávajúca návrat svojho milovaného Fausta. Chorus mysticus spieva na záver chválospev na Eros v podobe večne ženského.

Skončilo sa aj piate dejstvo. Ako sme avizovali, po odznení všetkých siedmich scén uvedieme súhrnný komentár. Vzhľadom na dĺžku a náročnosť výkladu sme ho rozdelili na dve časti. V piatom dejstve nastupuje duša človeka na záverečnú siedmu cestu. Čo je cieľom tejto cesty? Prečo je storočný Faust zmietaný záchvatmi melanchólie a nihilizmu? Prečo sa mení na despotu idúceho cez mŕtvoly? Ako zvyčajne začneme genézou vzniku 5.dejstva.

V druhej časti komentára sa sústredíme na poslednú veľkú tému, ktorá prepája všetky časti Fausta – a tou je láska. Ako Goethe chápal lásku? Z akých filozofických zdrojov čerpal a ako ich rozvíjal? Napr. Aristotelovu entelechiu. Akú úlohu má doktor Marianus? V závere sa bližšie pozrieme na úskalia prekladu posledných ôsmich veršov Goetheho tragédie, ktoré spieva Chorus mysticus.

Záver nášho cyklu bude patriť sérii rozhovorov o faustovských inšpiráciách v literatúre a hudbe, o preklade a o inscenačných možnostiach tohto Goetheho diela. Pred mikrofónom sa vystriedajú teatrológ dr.Ján Šimko, translatológ dr.Ján Čakanek, muzikológ doc.Vladimír Zvara a literárny historik a filozof profesor Ondrej Mészáros. V tejto časti budeme hovoriť o prekladoch Fausta do svetových jazykov.

Hosťom je dr. Ján Čakanek z Katedry romanistiky a germanistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

K najprekladanejším dielam svetovej literatúry patrí Biblia, oba Homérove eposy Ílias a Odysseia, Plíniova Prírodoveda a takisto Danteho Božská komédia. Môžeme k nim priradiť tiež Goetheho Fausta?

„Preložiť Fausta adekvátne, kongeniálne, tak aby nestratil ani na kvalitách básnických, ani filozofických, ani divadelných je problémom a výzvou len pre najlepších. Preto medzi prvými prekladateľmi Fausta do angličtiny nie je nikto menší než sám Shelley. Preto ho v Rusku parafrázuje svojou známou, hoci len zlomkovitou scénou Puškin, ktorý ho však romantizuje a obdarí túžbami ničivými.“ – napísal náš významný teatrológ Ján Boor v roku 1966. Prof. Boor ďalej pokračuje: „Zvláštne šťastie postretlo Goetheho v tom, že sa mu ešte živému dostal do rúk francúzsky preklad Fausta, o ktorom sa ako autor mohol vyjadriť pochvalne. Prekladateľom bol mladý, vtedy 19-ročný „prekliaty“ básnik Gérard de Nerval. Jeho preklad nebol prvý, ale bol podivuhodne básnický, zo všetkých najlepší..."

(hosť: doktor Ján Čakanek)

Goetheho Faust predstavuje univerzum a kompendium ľudského poznania. Je to polytematické dielo, žánrovo pestré, môžeme ho chápať tiež ako príručku praktickej poetiky, sú tam alúzie historické, politické, filozofické – od antiky po Goetheho súčasnosť. Goetheho Faust jednoducho stále inšpiruje - môžeme povedať až do dnešných dní. Homunkulus z 2.dielu je napr. prototypo Frankesteina u Mary Shelleyovej ale tiež robotov v Čapkovej hre RUR alebo Huxleyho sci-fi románu Prekrásny nový svet. Goethe vôbec vo veľkom predstihu predvídal vytvorenie umelej inteligencie. V tejto časti budeme hovoriť o Faustovi ako inšpiračnom zdroji v literatúre a filozofii.

(hosť: prof. Ondrej Meszáros)

Nemecký spisovateľ Dietrich Schwanitz o Faustovi napísal:

„Dielo je plné piesní, balád, hymnov a chórov, sú tu zhromaždené všetky básnické formy. Je to ozajstná Summa Poetica a anatómia našej kultúry. Faustova nemčina prezrádza, čo všetko Goethe so svojím jazykom dokáže, ako ovláda figúry a k akému lesku a k akej výrazovej sile ich privedie. Nemecká kultúra sa v ňom mieša s kultúrou európskou a neexistuje nijaké dielo, v ktorom by bol ich prienik výraznejší. Faust je dielom, cez ktoré môžu ostatné národy najľahšie poznať nemeckú literatúru, a Faust s Mefistofelom sú pravdepodobne dvaja Nemci, ktorých ostatné národy počúvajú najpozornejšie.“

Toľko citát zo Schwanitzovej knihy Vzdelanosť ako živý dialóg s minulosťou. Tentokrát budeme hovoriť o Faustovských inšpiráciách v hudbe alebo aký dialóg vedú s Goetheho Faustom hudobní skladatelia.

Divadelný život Goetheho Fausta je rovnako kuriózny, ako jeho literárna, resp. knižná podoba. 1.diel vyšiel v roku 1808, 2.diel až po dvadsiatich štyroch rokoch - v roku 1832. Goethe ho dokončil na sklonku života a text dovolil vydať až po svojej smrti. Ako to bolo s inscenáciami oboch? Kedy mali premiéru? Prečo sa hráva 1.diel častejšie ako druhý a prečo sa oba diely inscenujú vcelku veľmi zriedkavo? V tejto časti budeme hovoriť o divadelných inscenáciách Fausta na jeho domovskej scéne v Nemecku.

V minulosti prevládal názor, že Faust je neinscenovateľný. Teraz už s Faustom divadelné skúsenosti máme. Ale predsa – v čom je stále taký náročný? Multižánrovosťou, obrovským aparátom postáv, heterogénnou štruktúrou, častým striedaním scén, básnickým jazykom, nárokmi na diváka? V predchádzajúcom rozhovore sme spomínali inscenačné začiatky na zámku Monbijou v Berlíne v roku 1819 a dostali sme sa až na modernú nemeckú scénu. Režiséri naďalej uprednostňujú prvý diel pred druhým, ale čoraz častejšie môžeme vidieť aj oba diely súčasne naraz.

O divadelných inscenáciách Fausta pokračujeme aj v tejto časti. Budeme hovoriť o Prafaustovi – stále najobľúbenejšej faustovskej verzii aj na Slovensku, o čom svedčia predstavenia z roku 2006: v Divadle Jána Palárika v Trnave a v Divadle aha v Bratislave. A s kolegom Jánom Šimkom, z dramaturgie rozhlasových hier, ktorý je súčasne vedúcim Katedry divadelných štúdií na Divadelnej fakulte VŠMU budeme hovoriť najmä o Faustovi na našej divadelnej scéne...

Ikonické verše Fausta v nemeckom origináli a v preklade Mórica Mittelmanna Dedinského zazneli posledný raz. V Rádiu Devín sme toto Goetheho veľdielo počúvali v premiére takmer celý rok 2023: kompletné, aj keď nie v celku. 1.diel sme skončili pred Veľkou nocou, 2.diel - po polročnej prestávke zasa symbolicky 2 dni pred Štedrým večerom: dohromady 75polhodinových relácií. Aj Goethe písanie na 24 rokov prerušil, hoci o ruptúre sa nedá hovoriť a Fausta dokončil ako zrelý muž. Posledný 60-minútový rozhovor venujeme spomienkam na našu prácu so štipkou sentimentality, ktorá nadchádzajúcim Vianociam patrí. Nazrieme do zákulisia tohtoročného faustovského Parnasu – presnejšie do zákulisia hlavných aktérov: Jána Galloviča – člena Činohry Slovenského národného divadla, ktorý celého Fausta recitoval, a doc.Jozefa Tancera, vedúceho Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, supervízora a komentátora tohto diela.