Skutočné Kriminálne Príbehy

Skutočné Kriminálne Príbehy

By Ivan HarmatTrue Crime
Download on the App Store

Skutočné Kriminálne Príbehy episodes

  • Vlkolak zo Spiša: Odhalila ho bežná kontrola (SK)

    Koncom januára 2015 vošiel do benzínovej pumpy vo Veľkej Lomnici zamaskovaný muž so zbraňou. V máji 2017 niekto nanosil kamene na cestu medzi Holumnicou a Jurským a strieľal na dvojicu, ktorá vystúpila z auta, aby ich odhodila. V apríli 2019 sa z Levočských vrchov nevrátil sedemdesiatsedemročný muž, ktorý si šiel do lesa po medvedí cesnak. Tri skutky, tri obce, žiadna spojitosť.

    V roku 2021 zastavila policajná hliadka v Liptovskom Hrádku — v úplne inom regióne — muža na bežnú kontrolu. Ten vytiahol zbraň a začal po policajtoch strieľať. Domová prehliadka vo Vojňanoch potom priniesla celý arzenál nelegálne držaných zbraní a medzi nimi jeden samopal. Zvyšok dorobila balistická expertíza.

    Pred Špecializovaným trestným súdom sa Ján Románek priznal ku všetkým šiestim bodom obžaloby. Vo väzbe pritom tvrdil spoluväzňom, že sa mení na vlka a že sa do neho prevtelil vlkolak. Sedemnásteho januára 2023 mu Najvyšší súd potvrdil doživotie a tvrdenú chorobu označil za predstieranú.

    V epizóde sa dozviete, ako sa z troch nespojených spisov stal jeden prípad sériového vraha, prečo sa tie skutky roky nedali priradiť k sebe, čo zistili znalci — a kto boli štyria ľudia, ktorí mu prišli do cesty.

    Ak vás tento podcast baví, môžete ho podporiť členstvom priamo v Spotify. Členovia získajú bonusové epizódy, ktoré nevychádzajú verejne, skorší prístup k novým epizódam a menej reklám. Ďakujeme každému, kto sa pridá.

    https://members.spotify.com/to/skuton-kriminlne

    Kľúčové slová: sériový vrah, Ján Románek, Kežmarok, Spiš, Veľká Lomnica, Levočské vrchy, Holumnica, Vojňany, doživotie, Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd, balistika, samopal, slovenská kriminalita, true crime po slovensky

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    25 min
  • Posledná poprava v Československu: prípad Štefana Sviteka (SK)

    Ôsmeho júna 1989 nad ránom obesili v zadnom väzenskom dvore Justičného paláca v Bratislave dvadsaťdeväťročného muža z Podbrezovej. Volal sa Štefan Svitek a bol posledným popraveným človekom v dejinách Československa. Po ňom už nikoho — o päť mesiacov padol režim a o rok nato bol trest smrti zrušený.

    Vyrastal v hájnickej rodine pod Čiernym Balogom, v dome v lese, s otcom, ktorý podľa neskoršieho znaleckého posudku pravidelne bil matku aj deti. Od trinástich rokov takmer denne pil. Ako šestnásťročný spáchal sexuálny útok, po ktorom obeť skončila v nemocnici. Nasledovalo stíhanie pre krádež, lúpež, týranie zvierat a znásilnenie, nariadená protialkoholická a psychiatrická liečba, a celkovo približne osem rokov vo väzení.

    Prepustili ho štyri a pol mesiaca pred tým, než zabil svoju rodinu. Súd to neskôr zaradil medzi priťažujúce okolnosti.

    V októbri 1987 žila rodina v Brezne. Manželka Mária bola v pokročilom tehotenstve, dcéram Anne a Elene bolo šesť a štyri roky. Mária mala vopred pripravený plán, ktorý povedala svojej švagrinej: ak sa Štefan vráti neskoro a opitý, prespí s deťmi v miestnosti pri letnej kuchyni. Nebol to útek ani rozvod — bolo to bežné opatrenie, rovnako samozrejmé ako zamknúť dvere. V noci na tridsiateho októbra 1987 sa vrátil opitý, našiel zamknuté dvere, vzal sekeru a zabil všetkých troch. Zomreli štyria ľudia vrátane nenarodeného dieťaťa. Brutalitu skutku táto epizóda nepopisuje a nebude.

    Znalci nenašli žiadnu duševnú chorobu ani psychózu — psychopatia, závislosť od alkoholu a od analgetík, IQ 81, plná trestná zodpovednosť a záver, že náprava je nemožná. Tridsiateho mája 1988 ho Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil v najväčšej pojednávacej miestnosti na trest smrti. Odvolanie zamietli.

    Druhá polovica epizódy je o tom, ako sa v Československu popravovalo — a o veciach, ktoré sa o tom bežne nehovoria. Medzi rokmi 1918 a 1989 bolo vykonaných vyše dvanásťsto popráv, pričom viac než 730 z nich pripadá na povojnové retribučné súdy; za celú normalizáciu ich bolo 38. Celá krajina mala troch katov, dvoch v českých krajinách a jedného na Slovensku, každý s dvoma pomocníkmi, za šesťsto až osemsto korún a s povinnosťou mlčanlivosti. Popravovalo sa medzi štvrtou a šiestou ráno, odsúdenému sa to oznámilo večer predtým a tesne pred výkonom sa nahlas prečítalo zamietnutie milosti. Miesto, kde sa to na Slovensku dialo, existuje dodnes — slúži ako sklad.

    A je tu ešte jeden muž. Zdeněk Vocásek bol posledný, komu v Československu uložili trest smrti. Potom prišla revolúcia a jeho trest zmenili na doživotie. Je stále nažive a opakovane žiada o podmienečné prepustenie. Rozdiel medzi ním a Štefanom Svitekom nie je v tom, čo urobili. Je v tom, kedy.

    Pokiaľ vás podcast baví, môžete ho podporiť členstvom na Spotify. Členovia majú navyše bonusové epizódy, predchádzajúci prístup k novým dielam a menej reklám. Ďakujeme za každú podporu.

    Kľúčové slová: Štefan Svitek, posledná poprava, trest smrti, Československo, Horehronie, Podbrezová, Brezno, Banská Bystrica, Justičný palác, Vladimír Lulek, Zdeněk Vocásek, slovenské kriminálne prípady, true crime

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    31 min
  • Zabil i vlastního kumpána: případ Oto Biedermana (CZ)

    Mezi červencem 1993 a lednem 1996 zabil Oto Biederman pět lidí. Čtyři z nich byli cizí lidé, kteří mu nikdy nic neudělali. Pátý byl člen jeho vlastního gangu.

    Pracoval v lihovaru, miloval zbraně a bojová umění a chtěl peníze a uznání. Znalci u něj později zjistili psychopatii a rozvíjející se sadistické rysy, soudce Tomáš Tkačík o něm řekl, že projevoval neuvěřitelnou neúctu k lidskému životu. Do takzvaného kolínského gangu — který se tak jmenuje nepřesně, protože jeho členové pocházeli z obcí kolem Prahy — ho přivedl Roman Procházka poté, co sám s Jiřím Šťastným nezvládl provést loupež.

    V noci ze šestého na sedmého července 1993 zabil s Jiřím Šťastným v pražském obchodním domě Krone hlídače Josefa D., otce dvou dětí. Ze sejfu gang odnesl zhruba tři miliony sto tisíc korun; Biederman z toho dostal dvě stě tisíc. Prvního června 1995 vylákal s Jaroslavem P. z výletu do hospody podnikatele Martina S. a zastřelil ho — jeho manželku přitom někdo od policie stihl varovat a s dětmi utekla. Odvezený sejf byl prázdný a lup činil asi sedm tisíc. O šest dní později zastřelil na čerpací stanici v Praze 9 obsluhu, Zdeňka L.; odnesli si třicet tisíc.

    Dvacátého osmého září 1995 zastřelil šesti ranami ze samopalu Jaroslava P. — tedy muže, se kterým o necelé čtyři měsíce dřív zabil Martina S. Šlo o pozemek v Praze-Suchdole v hodnotě zhruba dvou milionů, který Jaroslav P. zdědil. Jeho matka pak převod zastavila a gang nedostal nic. Poslední vraždu objednal zakladatel skupiny Ivan Vrábel kvůli sporu o dluh, jehož obsah se při přenosu informace pokřivil: sedmnáctého ledna 1996 vylákali podnikatele Tomáše B. z Vsetínska do hotelu Apollo ve Valašském Meziříčí a v pokoji 318 ho ubodali.

    Právě ta poslední vražda, spáchaná mimo jejich kraj, celý gang položila. Svědek si všiml auta a policisté našli stopy v zamčeném elektronickém diáři oběti. Jako první byl v Praze zatčen Miroslav Karnoš, který jmenoval další; Chládka a Karnoše pak převezli vrtulníkem do cel v Ostravě. Biederman se nakonec přiznal ke všem pěti vraždám a jmenoval ostatní — a bez toho přiznání by se čtyři z těch pěti případů nejspíš nikdy neobjasnily. Z té doby pochází i historka, jak po zadržení požádal vyšetřovatele, aby mu v rádiu pustil Landovu píseň. Osmnáctého září 1998 dostal u Krajského soudu v Ostravě doživotí; ostatní odešli s tresty od dvanácti a půl do dvaceti čtyř a půl roku. Při prohlídkách v soudní síni se ukázalo, že tužky, které měl v kapsičce u košile, se daly upravit na krátké bodné zbraně.

    Doživotí si odpykává ve věznici Rýnovice, předtím byl ve Valdicích. Má nevyléčitelnou roztroušenou sklerózu, podstupuje chemoterapii a opakovaně žádal o propuštění — u soudu se hájil tím, že byl mladý idiot, který si nevážil lidského života. V červnu 2022 jeho žádost okresní soud zamítl, krajský soud to potvrdil a v listopadu 2022 odmítl jeho stížnost i Ústavní soud. A aby bylo jasné, jak výjimečné to není: ze zhruba šestačtyřiceti doživotně odsouzených v České republice se podmíněným propuštěním dostal ven jediný člověk.

    Pokud vás podcast baví, můžete ho podpořit členstvím na Spotify. Členové mají navíc bonusové epizody, dřívější přístup k novým dílům a méně reklam. Děkujeme za každou podporu. ❤️

    Klíčová slova: Oto Biederman, kolínský gang, nájemné vraždy, devadesátá léta, Praha, Valašské Meziříčí, Krajský soud v Ostravě, doživotí, Rýnovice, české kriminální případy, true crime

    🔊 Epizoda je zpracována pomocí umělé inteligence.
    ⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

    25 min
  • Tužka a papír: případ Miloslava Slámy

    Osmdesát čtyři trestných činů za necelé dva roky. Dvacet sedm loupeží, sedm krádeží, čtyřicet jedna porušení domovní svobody, čtyři pokusy o vraždu a tři mrtvé ženy. Miloslav Sláma napadl třicet čtyři starých žen a jednoho muže — nejmladší oběti bylo sedmašedesát, nejstarší čtyřiadevadesát. A téměř v žádném z těch případů nemusel vylomit dveře. Otevřely mu je samy.

    Vyrůstal bez otce, který od rodiny odešel kvůli alkoholu; poznal ho až jako dospělý. Měl tři sestry, chodil do místní základní školy a vyučil se lakýrníkem. Pracoval jako řidič a potom jako revizor v plzeňském dopravním podniku. Zhruba ve dvaadvaceti se mu rozpadlo manželství a od toho bodu jde jeho život jedním směrem: alkohol, hrací automaty, dluhy, neplacené výživné, ztráta práce. Sousedé ho později popsali jednou větou, která celý případ vystihuje přesněji než cokoli jiného — byl násilný a agresivní vůči lidem slabším, než byl sám.

    V devadesátých letech založil firmu jménem Humanis a pod jejím jménem prodával pohlednice a plyšové hračky s tím, že výtěžek půjde dětem s postižením. Peníze si nechával. Nebyl to náhodný podvod, ale zvolený model: oslovit člověka, apelovat na jeho ochotu pomoct, a odejít s jeho penězi. O deset let později zůstane model stejný a změní se jen to, co si odnese.

    První loupež spáchal v říjnu 2001 v Plzni — staršímu muži, který si právě vybral pětadvacet tisíc, přiložil nůž na krk. Po několika dalších v Plzni a v Klatovech se přesunul do Prahy, a tam se jeho postup změnil. Přestal přepadávat lidi venku a začal chodit za nimi domů. Vyhlédl si na ulici starou ženu, šel za ní, aby věděl, kde bydlí, a pak zazvonil. Hledal prý souseda, který není doma, a poprosil o tužku a papír, aby mu mohl nechat vzkaz. Někdy přinesl květiny. Choval se slušně. Jakmile se ujistil, že je žena v bytě sama, zaútočil. U soudu to vysvětlil bez okolků: staré ženy si vybíral proto, že jsou důvěřivé.

    Marii Malé bylo dvaaosmdesát a bydlela ve Svatoslavově ulici v Praze 2. Jedenáctého března 2002 ji Sláma přivázal k židli, vykradl byt a odešel. Našli ji až po několika dnech, živou, a zemřela v nemocnici třináct dní po útoku. Soud tuhle smrt nekvalifikoval jako vraždu, ale jako ublížení na zdraví s následkem smrti — proto se počet obětí v tomhle případu uvádí různě. Růženě Bernáškové bylo jedenadevadesát; zabil ji 20. ledna 2003 v Maroldově ulici kvůli devíti stům padesáti korunám, které si předtím vybrala v bance. Janě Hovorkové bylo dvaaosmdesát a zemřela 30. srpna 2003 ve svém bytě v Praze 4. Našel ji její syn.

    Mezi druhou a třetí smrtí držela policie nesprávného muže — devětadvacetiletého nezaměstnaného s trestní minulostí, který se zpočátku k části skutků přiznal a později přiznání odvolal. Obvinění proti němu padla až po vraždě Jany Hovorkové. Slámu zadrželi krátce poté. U soudu plakal, tvrdil, že nikdy nikoho zabít nechtěl, útoky popíral a o přeživších obětech prohlásil, že jsou senilní — přišly přesto svědčit, mezi nimi sedmaosmdesátiletá Antonie Kruglová a čtyřiaosmdesátiletá Josefa Pánková. Znalci u něj našli egocentrismus a poruchu osobnosti, ale žádnou duševní chorobu: jednal vědomě a motivem byly peníze. V říjnu 2004 ho Městský soud v Praze poslal na doživotí a Vrchní soud rozsudek v březnu 2005 potvrdil.

    🔎 Přidejte se do vyšetřovacího týmu! Za zhruba 2 € měsíčně ($2.29) získáte pravidelné bonusové případy jen pro členy a nové epizody dřív než ostatní. Členství:

    https://members.spotify.com/to/skuton-kriminlne

    Klíčová slova: Miloslav Sláma, Praha, Plzeň, vrah seniorek, doživotí, Městský soud v Praze, Humanis, české kriminální případy, true crime, 2002, 2003

    🔊 Epizoda je zpracována pomocí umělé inteligence.
    ⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).


    28 min
  • Falošný kapitán: prípad Jozefa Slováka

    Otázka, ktorú si pri sériových vrahoch väčšina ľudí kladie — prečo s ním tie ženy niekam išli — má v tomto prípade vecnú odpoveď. Jozef Slovák používal až päť rôznych totožností a falšované doklady. Vydával sa za policajta a za príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže. Nešli s cudzím mužom. Išli s niekým, kto im ukázal preukaz. Pred prvou vraždou mal za sebou osem odsúdení, väčšinou za majetkovú a dokladovú kriminalitu — teda presne tam sa naučil, ako vyzerá úradný doklad a čo s ním ľudia robia.

    Dvadsiateho druhého augusta 1978 sa vo vlaku zoznámil s Blažicou, juhoslovanskou štátnou príslušníčkou, prilákal ju do lesa na Železnej studienke a zahrdúsil ju. V roku 1982 dostal pätnásť rokov a nastúpil do Leopoldova. Pätnásť rokov od roku 1982 znamená prepustenie v roku 1997.

    Prepustili ho 10. marca 1990, na rozsiahlu amnestiu prezidenta Václava Havla. Odsedel si približne osem rokov z pätnástich — o sedem rokov menej, než mal.

    Necelé štyri mesiace nato, 4. júla 1990, zabil v zámockom parku v Konopišti pri Benešove Moniku Ondíkovú z východného Slovenska. A o týždeň neskôr sa na miesto činu vrátil — nie aby niečo odniesol, ale aby tam niečo nechal. Vložil mŕtvej do vrecka cestovný lístok z Českých Budějovíc, mesta, kde nikdy neboli, aby polícia hľadala jej posledné kroky inde. Koncom júla zabil osemnásťročnú Vladislavu Maříkovú, ktorú stretol vo vlaku a prilákal k vysielaču na Kamzíku.

    Pätnásteho októbra 1990 nastúpil na osemmesačný trest za nedovolené ozbrojovanie — za držanie zbrane, nie za vraždy, o ktorých nikto nevedel. V júni 1991 ho prepustili. Dvadsiateho šiesteho júna zabil Dianu Lopuchovskú, ktorej priateľ bol vo väzbe: predstavil sa jej ako kapitán Zboru väzenskej a justičnej stráže a ponúkol, že jej za dvestopäťdesiat korún zariadi návštevu. Šestnásteho júla zabil osemnásťročnú Annu Královičovú — na Železnej studienke, teda na tom istom mieste, kde o trinásť rokov skôr začal.

    Zadržali ho dva dni nato, so škrabancami po zápase a s nelegálnou zbraňou. K Jozefovi Slovákovi sa vyšetrovatelia dostali cez Dianinho priateľa vo väzbe. Priznávať sa nechcel a vyšetrovanie zdržiaval; keď už to vyzeralo, že ho budú musieť prepustiť, priznal sa jednému vyšetrovateľovi, ktorý s ním zostal — a priznanie k jednej z vrážd podmienil tým, že ten vyšetrovateľ bude povýšený. Znalci u neho zistili nadpriemernú inteligenciu, psychopatiu s výraznou egocentrickosťou, a žiadnu sexuálnu devianciu. Mestský súd v Bratislave ho 20. augusta 1993 odsúdil na doživotie.

    Trest si odpykáva v Ilave. Veľa číta, vymýšľa vynálezy a prihlasuje patenty, neskôr aj maľuje — a v roku 1997 sa predstaviteľom väznice sťažoval, že nemôže rozvíjať nové vynálezy v elektronike, lebo mu chýba náradie a nemá prístup k písaciemu stroju. O podmienečné prepustenie mohol požiadať od roku 2018; záznam o takej žiadosti ani o jeho úmrtí verejne neexistuje. Ak žije, má sedemdesiatpäť rokov.

    🔎 Pridajte sa do vyšetrovacieho tímu! Za zhruba 2 € mesačne ($2.29) získate pravidelné bonusové prípady len pre členov a nové epizódy skôr ako ostatní. Členstvo:

    https://members.spotify.com/to/skuton-kriminlne

    Kľúčové slová: Jozef Slovák, sériový vrah, Bratislava, Železná studienka, Ilava, Leopoldov, Havlova amnestia, doživotie, Mestský súd v Bratislave, slovenské kriminálne prípady, true crime

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    24 min
  • Balíkový vrah: stopa modré barvy a jeden prodavač

    Dvacátého čtvrtého srpna 2001 otevřeli pracovníci pošty v Poštovské ulici v Brně balík, který nešlo doručit. Byl adresovaný jistému Janu Zahradilovi na brněnskou adresu — jenže ten člověk neexistoval a ta adresa také ne. Byly v něm lidské ostatky. Hned druhý den se objevil druhý balík, tentokrát na brněnském hlavním nádraží, adresovaný neexistujícímu Stanislavu Divíšovi do Uherského Hradiště.

    Vymyšlená jména a vymyšlené adresy byly první skutečnou informací, kterou vyšetřovatelé z případu dostali. Kdyby chtěl pachatel ostatky zlikvidovat, existují jednodušší způsoby. Kdyby je chtěl někomu poslat, použil by skutečnou adresu. Takhle věděl, co se se zásilkou stane: nikam nedojde a někdo ji na poště otevře. A na poště jsou razítka. Oba balíky byly podány v Praze — jeden v Praze 4, druhý v Praze 10. Objevily se na Moravě, ale odesílatel byl na opačném konci republiky.

    Tím ovšem výhody skončily. Policie neměla jméno oběti, neměla celé tělo, neměla podezřelého a neměla svědka. Několikadenní pátrání nepřineslo nic. Bez identity oběti nemá takové vyšetřování kam jít, protože všechno, co vede k pachateli, obvykle vede přes oběť.

    Případ odemkla stopa modré barvy nalezená mezi ostatky. Nešlo o lak na nehty ani o nátěr z bytu — pocházela ze švédské pily, která se v té době v Praze prodávala jen v několika málo obchodech. Z neidentifikovatelných ostatků se tím stala otázka, na kterou šlo odpovědět: kdo si v Praze koupil tuhle konkrétní pilu? Policie obchody obešla a v jednom z nich si prodavač vzpomněl na zákazníka. Popsal ho. Žádný otisk prstu, žádná kamera, žádný svědek činu — výrobek s krátkým seznamem prodejen a paměť jednoho člověka za pultem.

    Tím zákazníkem byl Martin Vostárek, dvaatřicetiletý soukromý detektiv z Prahy. Jeho přítelkyně Naďa Nováková, stejně stará, se s ním chtěla rozejít a začínala vztah s někým jiným. Přátelé i jeho bývalá partnerka ho shodně popisovali jako žárlivého, násilného a kontrolujícího; bývalá partnerka uvedla, že jim v posteli ležela mezi nimi nabitá zbraň. A několik dní předtím, než se objevily balíky, přišel Vostárek sám na policii nahlásit, že jeho přítelkyně beze stopy zmizela.

    Konfrontován s důkazy se přiznal k tomu, co udělal s tělem, ale trval na své verzi: že se pohádali, že ji udeřil do hlavy a že ji druhý den ráno našel mrtvou ve vaně. Pitva zjistila zlomeninu lebky a uškrcení — dva mechanismy, ne jeden. Znalci u něj nenašli žádnou duševní nemoc ani deviaci, popsali ho jako egocentrického narcistu bez pocitu viny a psycholog Slavomír Hubálek shrnul motiv tak, že vražda byla pro Vostárka jediný způsob, jak „zachránit velkou lásku“. Městský soud v Praze ho 25. dubna 2002 odsoudil na čtrnáct let. A znalci k tomu dodali větu, která je u tohoto případu nejvíc proti očekávání: kdyby se byl přiznal hned a kdyby ostatky neposílal poštou, dostal by pravděpodobně méně.

    Klíčová slova: Martin Vostárek, balíkový vrah, Naďa Nováková, Praha, Brno, Městský soud v Praze, české kriminální případy, true crime, 2001, vyšetřování, kriminalistika

    🔊 Epizoda je zpracována pomocí umělé inteligence.
    ⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).


    22 min
  • Marián Výborný a Irina: keď je vražednou zbraňou auto

    Pätnásteho júla 2022 došlo v okrese Revúca k čelnej zrážke dvoch osobných áut. Jedna vodička zomrela na mieste — Irina Ostapčuková, štyridsaťtri rokov, ukrajinského pôvodu, matka syna Markusa. Druhý vodič zrážku prežil a tvrdil, že išlo o nehodu. Žiadna zbraň, žiadne miesto činu v klasickom zmysle, žiadny útek — on tam zostal, pretože bol účastníkom tej nehody. Polícia to začala vyšetrovať ako usmrtenie pri dopravnej nehode, a v ten deň to bola jediná kvalifikácia, ktorá sedela na to, čo bolo vidieť.

    Tým druhým vodičom bol Marián Výborný, podnikateľ z Revúcej a Irinin bývalý partner. Podľa obžaloby ich spájal spor o rodinný dom a jeho predaj, a motívom bola pomsta.

    To, čo z dopravnej nehody urobilo úkladnú vraždu, sa nestalo na mieste nárazu. Stalo sa to pred ním. V deň zrážky sa Výborný pýtal Irininho syna, kedy sa jeho mama vráti a či pôjde sama — teda presne na tie dve veci, ktoré potrebuje človek plánujúci čelnú zrážku. Potom ju podľa obžaloby sledoval už od Banskej Bystrice a niekoľko kilometrov ju vytláčal z cesty. Irina pri tom telefonovala s kamarátkou. Jej výpoveď znie: „Bývalý partner ju vytláčal z cesty, takže cítila, že je v ohrození života.“

    Ďalej čakal na parkovisku pred Revúcou, kde prestúpil do silnejšieho vozidla — do BMW, pričom Irina šla v Seate Toledo. A potom sa na rovnom úseku cesty autom štyrikrát otočil. To zachytila kamera. Nie je to svedecká výpoveď ani znalecký odhad, je to záznam toho, čo auto pred zrážkou fyzicky robilo. Keď sa Irinino auto dostalo do príslušnej polohy, prešiel do protismeru bez toho, aby spomalil.

    Približne päť mesiacov po zrážke prevzala prípad Národná kriminálna agentúra a kvalifikácia sa zmenila na úkladnú vraždu — teda úmyselné usmrtenie s premyslením vopred. Obžalobu podal špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. K rekonštrukcii dňa pribudlo zistenie, že si Výborný vyhľadával pojmy „zabitie v afekte“, „trestné sadzby“ a „vražda“. Vysvetlil to tým, že si zisťoval informácie k prípadu podmienečného prepustenia; Lipšic namietol, že ten prípad sa afektu netýkal.

    Prokurátor po zadržaní navrhol väzbu pre obavu z úteku — hrozilo dvadsaťpäť rokov alebo doživotie a obžalovaný mal príbuzných v zahraničí. Súd väzbu nenariadil a Výborný bol stíhaný na slobode, bez obmedzení. Proces sa začal 11. októbra 2023 na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici. Vinu poprel, odmietol vypovedať a jeho obhajoba tvrdila, že sa zohol za telefónom a pritom prešiel do protismeru. Koncom novembra 2023 dostal dvadsaťpäť rokov a okamžite sa odvolal.

    Druhého novembra 2024, štyri dni pred verejným zasadnutím Najvyššieho súdu, opustil Slovensko. V jeho byte v Revúcej mu balili dve ženy a krátko po sedemnástej hodine odišiel autom jednej z nich — svojej sestry, ktorá už roky žije v Taliansku. Šiesteho novembra 2024 Najvyšší súd rozsudok potvrdil: dvadsaťpäť rokov v ústave s maximálnym stupňom stráženia, osemročný zákaz viesť motorové vozidlá, trojročný ochranný dohľad a dvestopäťdesiattisíc eur nemajetkovej ujmy. Na vyhlásení nebol. O päť dní neskôr ho nad ránom zadržala talianska polícia v hoteli v Ríme — talianske hotely majú povinnosť hlásiť zahraničných hostí miestnej polícii. Po desiatich dňoch bol vydaný na Slovensko.

    Kľúčové slová: Marián Výborný, Irina Ostapčuková, Revúca, úkladná vražda, čelná zrážka, Daniel Lipšic, Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd SR, NAKA, slovenské kriminálne prípady, true crime

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    24 min
  • Dívka z Letňan: tvář vymodelovaná z lebky

    Dvacátého prvního srpna 1975 našla policie v lesíku Bažantnice v katastru Letňan tělo mladé ženy. Byla nahá, bez dokladů, bez kabelky, bez čehokoli, co by řeklo, kdo to je. Šaty ležely asi kilometr daleko, u ďáblického hřbitova. Pitva určila věk na osmnáct až jednadvacet let, smrt udušením a podle vývoje larev hmyzu dobu smrti na dva až čtyři týdny před nálezem.

    Vyšetřovatelé prošli evidenci pohřešovaných, našli sedm žen, které připadaly v úvahu, a všech sedm postupně vyloučili. Bez identity oběti nemělo vyšetřování kam jít. Na konci roku 1975 bylo trestní řízení odloženo.

    V roce 1979 převzal odložený spis kriminalista Rudolf Čížek. Nezačal znovu procházet pohřešované — zpochybnil výchozí údaj. Vyžádal si hydrologickou a meteorologickou zprávu pro to konkrétní místo v Bažantnici, a ta ukázala, že tam bylo až o 4,5 stupně chladněji a o 28 procent vlhčeji, než se předpokládalo. Takové mikroklima rozklad těla výrazně zpomaluje. Znamenalo to, že k vraždě mohlo dojít přibližně o dva měsíce dříve, než si vyšetřování v roce 1975 myslelo. Žádný nový důkaz, žádný svědek, žádná stopa — jen rozšířené časové okno, ve kterém mělo smysl hledat.

    Zbývalo identifikovat lebku. Standardní superprojekce selhala, protože dobové portrétní fotografie se pořizovaly s hlavou natočenou a úhel se nedal dopasovat. Čížek proto sáhl po Gerasimovově metodě a nechal z lebky udělat tvář. Profesorka Tittelbachová z Univerzity Karlovy vypočítala tloušťky měkkých tkání a modelovala obličej přímo na lebku. Účesy v hnědé barvě, odpovídající vlasům nalezeným na místě činu, doplnil kadeřník Matuška. Na rekonstrukci podoby neznámé oběti tak pracovali univerzitní profesorka a kadeřník.

    Portrét byl zveřejněn v médiích a ozval se student. Řekl, že ta tvář se podobá jeho učitelce jazyka. Jmenovala se Marie, bylo jí devatenáct let, pracovala jako laborantka v psychiatrické léčebně v Bohnicích a zmizela počátkem května 1975 — tedy úplně mimo okno, ve kterém ji v roce 1975 kdokoli hledal.

    Marie zpívala v pražském kostelním sboru. Seznámila se tam s pětašedesátiletým důchodcem, uváděným jako Roman F., narozeným v roce 1911. V roce 1941 postřelil svou bývalou partnerku a dostal podmíněný trest. Opakovaně týral své dvě manželky. V roce 1970 byl stíhán pro týrání a omezování osobní svobody, ale okresní soud v Blansku nenařídil jeho vazbu. Podle výpovědí svědků Marii pronásledoval, čekával na ni před prací a vyhrožoval jí. V květnu 1975 ji na chatě v Klánovicích svázal a uškrtil. O tři dny později si vzal život — ještě dřív, než se vůbec zjistilo, že byla spáchána vražda. U sebe měl 15 000 Kčs a fotografii venkovského stavení s nápisem „zrada, odplata, spadla klec!!!“

    Protože podezřelý zemřel, nestanul nikdy před soudem a nebyl nikdy odsouzen. Všechno, co se o jeho vině ví, jsou závěry policie a výpovědi svědků. V devadesátých letech potvrdila počítačově zpracovaná superprojekce úplnou shodu mezi lebkou a Mariinou fotografií. Trestní věc přesto zůstává formálně otevřená dodnes.

    Klíčová slova: dívka z Letňan, neznámá z Letňan, Praha, Letňany, Bažantnice, Rudolf Čížek, Gerasimovova metoda, rekonstrukce podoby, nevyřešené případy, true crime, 1975

    🔊 Epizoda je zpracována pomocí umělé inteligence.
    ⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

    28 min
  • Päťdesiat rokov za mrežami: Štefan Mlynarovič

    V roku 1991 si niekto otvoril spis Štefana Mlynaroviča. Bol v ňom muž odsúdený na dvadsaťpäť rokov za vraždu — na maximálnu výmeru, akú vtedy súd mohol uložiť bez trestu smrti. Odsedel si necelých pätnásť. Niekto posúdil, že po pätnástich rokoch je to zvládnuteľné riziko, a pustil ho podmienečne.

    O rok neskôr zabil znova.

    Tento prípad sa často spája s Havlovou amnestiou z prvého januára 1990. Nesprávne. Mlynarovič nevyšiel na amnestiu — vyšiel na podmienečné prepustenie, a až v roku 1991. A práve v tom je rozdiel: amnestia bola plošné politické rozhodnutie, podmienečné prepustenie bolo individuálne posúdenie jedného konkrétneho človeka.

    V polovici sedemdesiatych rokov zabil ženu menom Božena. Mala dvadsaťpäť rokov. Štvrtého júla 1992, rok a pár mesiacov po prepustení, zabil v bratislavskom byte Annu Mikuličovú. Kuchynský nôž nechal v jej tele a súdni lekári ho našli až počas pitvy. V tom istom byte sa našlo telo jedenásťročného dievčaťa, ukryté v úložnom priestore gauča. Za jej smrť bol pôvodne odsúdený, no táto časť obžaloby sa nakoniec nedala preukázať.

    Jedenásteho septembra 1995 dostal doživotie. Odpykával si ho v Ilave, v samoväzbe, s mrežami medzi sebou a oknom aj medzi sebou a dverami. Na žiadosť väzenského kaplána Jozefa Jánu vymodeloval z vlastných dávok chleba celý betlehem — namáčal ho, miesil, sušil, nakoniec natrel farbami a nalakoval. Trvalo mu to šesť týždňov. Urobil aj pirátsku loď. Dopisoval si so ženami a s jednou vraj uvažoval o svadbe.

    V roku 2024, vo veku osemdesiattri rokov, požiadal o podmienečné prepustenie druhýkrát v živote. Väznica žiadosť neodporučila a on ju stiahol. Zomrel dvadsiateho tretieho decembra 2025 v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, vo veku osemdesiatštyri rokov. Verejnosť sa o tom dozvedela až neskôr.

    Kľúčové slová: Štefan Mlynarovič, Bratislava, Ilava, doživotie, podmienečné prepustenie, Anna Mikuličová, slovenské kriminálne prípady, true crime, Trenčín, amnestia 1990

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    24 min
  • Dostala 25 rokov. Odsedela si dva. | Travička zo Šiah

    Šahy majú necelých sedemtisíc obyvateľov a Terézia Gyönyörová v nich viedla filiálku banky. V malom meste je riaditeľka banky jedným z mála ľudí, ktorých profesia je sama definíciou finančnej dôveryhodnosti — a keď takýto človek hovorí o investičnej príležitosti, nehodnotíte tú príležitosť. Hodnotíte ju.

    Medzi rokmi 2010 a 2015 si od desiatich známych vypožičala najmenej 148 000 eur. Jeden z poškodených, bývalý kňaz, jej dal viac než 18 000 eur na podnikanie s paradajkami a šampanským. Ona sama to pred súdom nikdy nenazvala pôžičkami — trvala na tom, že šlo o investície.

    Tri veriteľky, ktoré jej dali najviac, skončili v roku 2015 päťkrát v nemocnici. Zdena, Klaudia a Jana opisovali stratu kontroly nad pohybmi, nezrozumiteľnú reč a vysušené ústa — a jedna z nich si myslela, že má mozgovú príhodu. Nemocnice v Šahách a v Leviciach im presne to trikrát aj diagnostikovali. Pri týchto príznakoch to bol správny postup, a práve preto nikto desať rokov nič netušil: látka, o ktorej hovorila obžaloba, je v tele detegovateľná približne dvanásť hodín.

    Prípad neodhalila polícia. Odhalil ho jeden lekár, ktorý si tie tri ženy pozval k sebe do ambulancie a nechal ich, aby si svoje príbehy porozprávali navzájom. Každá z nich mala pôžičku u tej istej ženy. Každá z nich pred tým, než jej prišlo zle, niečo pila. Žiadna z nich to sama o sebe vidieť nemohla.

    A potom ten reťazec, pre ktorý sa táto epizóda vlastne nahrávala. Poškodené boli na polícii v Leviciach od podania trestného oznámenia odrádzané. Jedna z nich si preto vzorku kávy zaistila sama — a atropín sa v nej našiel. Lenže dôkaz, ktorý si zaistí sama poškodená, je pred súdom nepoužiteľný. V konečnom rozsudku sa preto hovorí len o „neznámej látke“.

    V novembri 2022 dostala dvadsaťpäť rokov a prokuratúra žiadala doživotie. V januári 2025 Najvyšší súd ten rozsudok zrušil — pretože obžaloba skutky označila ako pokus o úkladnú vraždu, ale opísala ich ako ublíženie na zdraví, bez motívu a bez tvrdenia o úmysle zabiť. Tú chybu prehliadla krajská prokuratúra, okresný súd, Špecializovaný trestný súd aj Najvyšší súd — až po právoplatný dvadsaťpäťročný trest. V októbri 2025 jej súd uložil dva roky a šesť mesiacov, a v januári 2026 ju aj zo zvyšku pustil.

    Odsedela si dva roky, dva mesiace a dvadsaťdva dní. Dnes je doma v Šahách.

    🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
    ⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

    28 min

About Skutočné Kriminálne Príbehy

From the publisher's feed

Skutočné kriminálne prípady väčšinou zo Slovenska a Česka — vraždy, pátrania a vyšetrovania, ktoré poznačili našu spoločnosť. Od nevyriešených káuz spred desaťročí až po prípady, ktoré sa uzavreli len nedávno.