Bez obalu 🎙

Komunita verzus masa. Alebo keď komunita so svojimi živými a osobnými vzťahmi lieči anonymitu beztvarej masy. Naviac – oblečená do krásy a naplnená umením, vôňou kávy či chuťou dobrôt. To všetko v kontexte fenoménu, akým je film a jeho „svätostánky“. Áno, mám na mysli kiná.

Ako sa zmenili od toho prvého plateného premietania bratov Lumiérovcov v Paríži z roku 1895?

Prešli si skromnými začiatkami, boomom 30-tych až 50-tych rokov, následnou krízou, súbojom s televíziou i miléniovými výzvami digitalizácie. A dnes v dobe multiplexov, či domáceho streamovania sa zas o život a pozornosť hlásia malé, komunitné, s vôňami – nielen spomínanej kávy či dobrôt, ale i človečiny.

Na fenomén sa pozrieme s Dominikom Hroncom, ktorý stojí za čerstvým prírastkom v Bratislave.

Nakoľko môže samotné filmové umenie prežívané komunitne pomôcť našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti?

„Keď sa o sto rokov budú študovať dejiny umenia, toto bude kapitola čiernej diery. Z umelcov sa museli stať aktivisti, ktorí sa vo verejnom priestore museli postaviť za identitu krajiny, ktorú svojou prácou vytvárajú,“ hovorí Dominik Hronec, filmový distribútor. „Pomaly každá verejná inštitúcia je toxická, vysoko neprofesionálna a provinčná,“ hovorí o správe rezortu pod gesciou Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nás a naše deti predsa už obetovali. Hodili cez palubu väčšinu občanov a otvorene autokratizujú celú spoločnosť, hovorí v Ráno Nahlas expremiérka Iveta Radičová. Menia politický systém, oslovujú extrém, robia politiku iba pre seba a svojich voličov a za vzor nám dávajú autokracie a totality, hodnotí polčas Ficovej vlády. Prečo na podpriemernosti nemožno postaviť úspech krajiny a kde dnes hľadať na Slovensku nádej?

Keď sa pridlho pozeráš do priepasti, hrozí, že sa napokon priepasť pozrie do teba, napísal svojho času slávny filozof F. Nietzche. Ten okamih, keď sa priepasť pozrela priamo do nás nastal zrejme práve teraz.

Globálny medzinárodný poriadok sa zrútil, americká invázia do Venezuely fakticky legitimizovala obdobnú inváziu Ruska na Ukrajine, no a Európa sa tak ocitla ako nahý v tŕní medzi dvomi imperiálnymi predátormi, ktorí si na nás robia zálusk.

V tomto doslova až existenciálnom čase je pritom Slovensko na krízové situácie a bezpečnostné hrozby zúfalo nepripravené, táto vláda však i naďalej fantazíruje o suverénnej politike na všetky štyri svetové strany.

Náš štát pritom čoraz viac pripomína povestné Potemkinove dediny. Tri kolá miliardových vládnych konsolidácií priniesli výrazné zvýšenie daňovo odvodovej záťaže, ale zlepšiť stav verejných financií sa im prakticky vôbec nepodarilo. Úroveň služieb štátu, stav infraštruktúry či zdravotníctva kontinuálne upadá, krajina zažíva exodus mladých šikovných talentov, no a Slovensko sa prepadá prakticky už vo všetkých mysliteľných rebríčkoch na samý chvost krajín Európskej únie.

„Ficova stratégia je pre Slovensko sebadeštruktívna. Im zostal už iba extrém a potrebujú mu dnes ukázať symboliku beztrestnosti,“ tvrdí expremiérka Radičová, ktorá tak vládnutie SMER-u s extrémistami vôbec nepovažuje za nereálny scenár. „Na priemernosti a podpriemernosti však ešte nik úspech nepostavil,“ dodáva.

Počúvate Ráno Nahlas s bývalou premiérkou a profesorkou sociológie Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Irán – revolúcia proti nedôstojnosti biedy a útlaku a proti neslobode. Už tretí týždeň je deväťdesiat miliónová krajina na nohách. Krajina s teokraciou islamských ajatolláhov na čele s Alím Chameneím.

Ak sa po útokoch Američanov na jej jadrové zariadenia pred časom akoby zomkla, aktuálne povstala. Spúšťačom decembrového povstania bol radikálny prepad domácej meny a rovnako drastický nárast cien.

A ak je na jednej strane hnev z mizérie, do ktorej krajinu priviedla moc, na druhej sa táto moc bráni zabíjaním, zatváraním do väzení či vypínaním internetu. Šéfka fínskej diplomacie Elina Valtonenová to dáva do súvisu: iránsky teokratický režim podľa nej „vypol internet, aby mohol v tichosti zabíjať a utláčať“.

Podľa ľudskoprávnej organizácie Iran Human Rights so sídlom v Osle od začiatku protestov zahynulo v Iráne najmenej 600 ľudí, mŕtvych však môže byť viac ako šesť tisíc. Zadržaných má byť viac ako 10 tisíc Iránčanov. Organizácia však upozorňuje, že údaje sa dajú len ťažko nezávisle overiť.

Čo je za dianím v Iráne. A aké môžu byť scenáre vývoja? Zaobíde sa to bez Trumpovej intervencie?

Téma pre arabistu Attilu Kovácsa z bratislavskej Univerzity Komenského.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Polčas vládnutia máme za sebou, ale k žiadnemu poučeniu sa vládnej moci neprišlo. Potvrdilo sa, že žiadny plán nemali a išlo iba o personálnu pomstu a trafiky, hodnotí pôsobenie ministerky kultúry a jej rezortu bývalá šéfka SNG Alexandra Kusá. A má ešte zmysel brániť inštitúcie zvnútra alebo už je to aktom kolaborácie s mocou bez úrovne, vkusu i hanby?

Zo Slovenskej národnej galérie sa stal dom duchov. Ani oni sami nevedia, čo je to ich „národné“ či „slovenské a žiadne iné“ umenie, úprimne by aj chceli mať výsledky, ale vôbec nevedia, ako ich dosiahnuť. Ich návštevníci vôbec nezaujímajú, zaujímajú sa iba o seba samých. Slobodnej kultúre to však výrazne zlepšilo PR a kultúra sa aj morálne posilnila, hovorí na margo pôsobenia tejto vládnej garnitúry v oblasti kultúry bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.

To, čo sa z pozície tejto moci udialo v kultúre podľa nej dobre nasvietilo problém, ktorý v našej spoločnosti máme aj my – ako spoločnosť sa teraz môžeme rozhodnúť, či to takto (ako sa vládna moc správa k štátu, kultúre i nám občanom) chceme alebo to odmietneme.

No a má ešte podľa Alexandry Kusej zmysel brániť inštitúcie zvnútra? Zostávať dnes v tých inštitúciách (ako napr. SNG) je ako pokus rozložiť komunistickú stranu zvnútra. To sa proste nedá. Čas bránenia inštitúcií zvnútra uplynul. Nejde to, treba počkať kým to uplynie, tvrdí exšéfka SNG.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s bývalou šéfkou SNG Alexandrou Kusou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez Mečiara by Slovensko neprežilo“, „sme jednotní“, či „chcete dovládnuť?“ ako bezstarostná replika na mocenské tlaky vo vládnej koalícii – to je len trojica čerstvých vyjadrení premiéra Roberta Fica v čerstvých začiatkoch roka 2026. A ak sa pred rokom musel brániť kritike námestí za návštevu Kremľa, teraz avizuje návštevu nemeckého kancelára Fridricha Merza, či jadrový kontrakt s Trumpovými Spojenými štátmi. S podpisom memoranda priamo vo Washingtone. Neodpúšťa si však dovetok, že keby nebolo sankcií, obrátil by sa v prvom rade na Moskvu.

Európska Únia ako náš „životný priestor“ je podľa neho „v kríze ako nikdy doteraz“ a po Trumpovom útoku na Venezuelu hovorí o „rozpade svetového poriadku“.

Doma sú však ľudia konfrontovaní s nárastom odvodov pre štát, ktorý je napriek trom kolám konsolidácie stále v červených číslach. Predstavitelia tohto štátu však míňajú, ako by sa nešetrilo. Menia zákony, aby sa vyhýbali verejnej kontrole – najnovšie ten o katastri. A z východu prichádza správa o napadnutom novinárovi Schutzovi, ktorý leží v nemocnici. Pred časom napísal kritizovaný komentár o „dehumanizácii“ politických oponentov.

A ak bol minulý rok poznačený aj mocenskou snahou ovládnuť niektoré inštitúcie, teraz sa hovorí o možnom rušení či spájaní ďalších kontrolných úradov. Jeseň bude naviac volebná – zvolíme si obsadenie obecných a krajských zastupiteľstiev.

Aký rok nás čaká? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Slovenskí Maďari sa na Slovensku necítia ako plnoprávni občania. Sme tu iba ako akýsi hostia. Benešove dekréty boli snahou zbaviť sa menšinového obyvateľstva, tvrdí právnik János Fiala – Butora. Pojem Felvidék však nie je nič, čo by malo Slovákov urážať, uisťuje.

Do slovenskej politiky sa nečakane vrátili temné tiene povojnovej histórie. Po takmer 80. rokoch sa vládna koalícia rozhodla natvrdo kriminalizovať veľmi vágne sformulované „spochybňovanie povojnového usporiadania“ našej modernej histórie.

V realite ide o reakciu na snahu opozičného Progresívneho Slovenska zastaviť uplatňovanie takzvaných Benešových dekrétov pri štátom odobrenom habaní pôdy v mene desaťročia zamrznutej a napriek tomu – ako sa celkom zjavne ukazuje, opäť obživlej snahy uplatniť princíp kolektívnej povojnovej viny.

Tento trestnoprávny bič na slobodu slova ako i princíp diskusie o uplatňovaní kolektívnej či dokonca dedičnej viny pritom pochádza od presne tej istej koalície, ktoré sa inak tak rada zaštiťuje slobodou prejavu a na erb Úradu vlády si okrem iného vyšila i kampaň „Rešpektujem iný názor.“

Kauza pritom prerástla už aj naše úzke národné rámce a stala sa výbušnou témou maďarskej predvolebnej kampane, v ktorej opozičný líder bubnuje na poplach a do konfrontácie s Robertom Ficom stavia aj jeho dlhoročného politického spojenca Viktora Orbána, ktorý sa - napriek spojenectvu s Ficovým SMERom, obracia na ním samým neobľúbený Brusel.

Ako tento spor dopadne a kde je skrytá skutočná pravda o tzv. Benešových dekrétoch? Je ešte v roku 2026 vôbec udržateľný koncept povojnového uplatňovania kolektívnej viny? Môžu Benešove dekréty ohroziť celistvosť a suverenitu Slovenska, na čom vlastne dnes stoja Slovensko – maďarské vzťahy, teda vzťahy dvoch národov žijúcich stovky rokov v jednom spoločnom Uhorsku. No a sú pre Slovensko dnes naši slovenskí Maďari skutočne plnoprávni občania v ich právach, možnostiach, ale aj v ich pocite súnaležitosti s touto ich dnešnou vlasťou?

Počúvate Ráno Nahlas, s právnikom, odborníkom na ľudské a menšinové práva János Fiala – Bútorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Donald Trump demontuje staré poriadky, zatiaľ čo Európa pod tlakom migrácie a krajnej pravice mení svoju tvár. O tom, prečo tento rok otriasol svetom, sa v podcaste Aktuality Nahlas rozprávame s redaktorom zahraničného spravodajstva Pavlom Štrbom.

Ak sa vám zdalo, že rok 2025 ubehol rýchlo, vo svete sa toho naopak za rok stalo dosť na celú dekádu. Donald Trump sa vrátil do Bieleho domu a okamžite začal meniť Ameriku na svoj obraz a aj rozloženie síl na celom svete.

Ani u nás nebol pokoj. Európa sa v roku 2025 politicky posunula doprava. V Nemecku a Poľsku posilnili konzervatívci, v Česku sa k moci vrátil Andrej Babiš. „Ja si skôr pesimisticky myslím, že rok 2026 bude podobne konfliktný, ako to bolo v prípade tohto roka… Myslím si, že to bude ešte horšie,“ zhodnotil šéf zahraničnopolitického oddelenia portálu Aktuality.sk Pavol Štrba.

Moderoval Marek Biró.

Čo všetko platí od nového roka?

Od začiatku 2026 vstupujú do platnosti mnohé konsolidačné opatrenia. Toto obdobie začíname s vedomím, že si budeme musieť poriadne utiahnuť opasky. Prvý január priniesol sériu zmien, ktoré majú „uzdraviť" štátnu pokladnicu. Žiaľ, liečba bude bolieť najmä peňaženky Slovákov a Sloveniek. Dotkne sa pracujúcich ľudí i dôchodcov.

Vyššia daň na sladkosti, nižšie čisté mzdy, škrty v dávkach v nezamestnanosti či koniec štedrých rodičovských príspevkov. Čo všetko sa vlastne mení a koľko nás to bude stáť?

Viac v podcaste vysvetlí ekonomická redaktorka Katarína Runnová.

Moderovala Frederika Lodová.

Socialistická ubytovňa pre vojakov sa má stať sídlom ministerstva obrany s najvyšším štandardom. Čo je na rekonštrukcii Kukurice podozrivé hovorí novinár Aktuality.sk Peter Sabo.

Nábytok v novom sídle ministerstva obrany bude ukážkou talianskeho dizajnu najvyššej kvality. Robert Kaliňák chce z bývalej vojenskej ubytovne spraviť luxusné sídlo pre svoj rezort. Vysokú cenu obhajuje neštandardným pôdorysom a dlhou životnosťou.

Prečo jeho argumentácia nesedí? Aké prepojenia na stranu Smeru má dodávateľ? A aké ďalšie otázniky v tomto príbehu našiel redaktor investigatívneho oddelenia Aktuality.sk Peter Sabo sa dozviete v dnešnom podcaste Aktuality Nahlas.

Na podcaste spolupracovali Michaela Jónová a Adam Obšitník.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

„Tak a je koniec. Zajtra ani pozajtra síce neprejdeme 20 kilometrov a každá sa vrátime do svojich životov. Ale tie dva týždne spolu – intenzívne spolu – nám budú rezonovať už navždy. Napriek tomu, že sme dcéra, mama, sestra, spoznali sme sa nanovo.“ Štyri vety z denníka pútnika do španielskej Compostelly. Starobylej pútnickej cesty, na ktorú sa ročne vydá okolo 400 tisíc pútnikov zo všetkých kútov sveta.

Všetko sa to začalo pred vyše 1200 rokmi. Istý pustovník Pelayo objavil vo vtedajšej Galícii hrobku apoštola Jakuba. Na „poli hviezdy“ – Campus stellae, z čoho to dnešné Compostella. Po prvej vlne pútnikov sa v priebehu dvoch storočí z Camina stalo jedno z troch hlavných pútnických ciest. Popri Ríme a Jeruzaleme. Po tristoročnom rozkvete, ktorý za sebou zanechal sieť refúgií/resp. útulkov, a neskôr šestoročnom úpadku, sa po znovuobjavení relikvií apoštola Jakuba táto „svätojakubská cesta“ stala opäť populárnou. Až tak, že je od roku 1993 zapísaná v kultúrnom dedičstve Unesco. A dnes atakuje polmiliónovú armádu pútnikov ročne. Nevynímajúc tých zo Slovenska.

A prečo? Odpoveďou môže byť opäť úryvok z pútnického denníka:

„Nekomfort nám odkryl naše silné i slabé stránky. Camino môže mať veľa podôb. Cesta je ísť aj sám, v spoločnosti rodiny alebo kamošov. S ľahkým alebo ťažkým ruksakom. Spať v albergue alebo v hoteloch. Pomáhať si taxíkom alebo prejsť všetko po vlastných. Rýchlo či pomaly. Je to na konci dňa úplne jedno, keď na nej každý nájde to potrebné pre seba. Nezabúdajme stále tú našu cestu hľadať“.

Záznamy, ktoré za sebou zanechalo putovanie sestier Gostíkových - Katky a Janky. Dnes budú hosťami RánoNahlas.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.