Modrá vlna

Témou tejto epizódy nie je aktuálne dianie v Únii, korona ani ekonomika. Namiesto toho budeme hovoriť o férovosti. O tom, čo si pod týmto slovom predstavujú občania Európskej únie vrátane Slovenska a tiež o tom, či majú pocit, že ich život – a krajina v ktorej ho žijú – je férový, alebo nie.

Spoločné výskumné centrum Európskej komisie totiž pred pár dňami vydalo viac než stostranovú štúdiu, ktorá sa venuje práve férovosti. Jej názov je „Beyond Averages“: "beyond" znamená za, ale v zmysle nejakého prekonania alebo presahu, "average" je priemer. Čiže ten názov je taká slovná hračka, ktorá naznačuje, že ambíciou tejto štúdie je ísť „za“ štatistické priemery odpovedí a dát, respektíve odhaliť, čo sa za týmito číslami skrýva. Podnadpis znie: Férovosť v ekonomike, ktorá pracuje pre ľudí - a to už netreba nijako zvlášť vysvetľovať.

O tejto férovosti sa budem rozprávať s mojím hosťom pánom Vladimírom Šuchom, ktorý je bývalým generálnym riaditeľom Spoločného výskumného centra Európskej komisie a pred pár dňami bol vymenovaný za poradcu pre vzdelávanie, kultúru a mládež v Európskej komisii na generálnom riaditeľstve pre vzdelávanie a kultúru.

Veľa sa teraz hovorí o návrhu Európskej komisie na viacročný rozpočet plus balík pomoci pre krízou najviac zasiahnuté členské štáty. A keďže to vyzerá tak, že Slovensko by malo z tohto balíka dostať nejakých 8-10 mld EUR, tak sa všetci opatrne tešíme. Akože hurá, bude sa nám po kríze ľahšie dýchať, všetko zreformujeme, čo sa len bude dať, a to za peniaze niekoho iného.

No a ak je táto naša nová vláda len trochu lepšia od tej predošlej – čo nepochybne je, pretože tá predošlá bola ale fakt veľmi zlá, alebo povedzme to jemnejšie, veľmi unavená vládnutím – potom z takéhoto veľkého balíka dokážeme vyťažiť naozaj veľa. Hádam aj položiť základy pre prosperitu našej krásnej krajiny na najbližších hádam aj niekoľko desiatok rokov.

Čiže vidíme, ako vo väčšine médií aj u väčšiny politikov vládne akýsi opatrný optimizmus, ktorého zdrojom je to, že s takýmto veľkým balíkom peňazí pre Slovensko asi nikto nerátal. A to, že sme s ním nerátali, má asi dva hlavné dôvody.

Jednak nám je ako krajine myšlienka solidarity medzi štátmi cudzia a neveríme jej. Som hlboko presvedčený, že ak by tie kalkulácie, na základe ktorých nám tentokrát pripadli toľké miliardy, vyšli inak, povedzme tak, ako susednej Českej republike, ktorá do balíku vyčleneného na tie mimoriadne opatrenia ekonomickej pomoci viac prispeje, než z neho bude čerpať, zavládol by u nás rovnaký plač a škrípanie zubov, ako v kancelárii českého premiéra.

No a druhým dôvodom je to, že si ešte asi celkom neuvedomujeme, čo to vlastne znamená, keď na základe nejakých vybraných objektívnych kritérií a dát úradníci v Európskej komisii dospejú k záveru, že Slovensko bude fakt potrebovať veľa peňazí. To veru nemusí byť tak úplne dobrá správa.

V tejto epizóde Modrej vlny sa spolu s právnikom Jakubom Joštom rozprávame o nedávnom rozhodnutí nemeckého ústavného súdu, ktorý obvinil Súdny dvor EÚ, že tento prekročil svoje právomoci, keď odobril program Európskej centrálnej banky na nákup dlhopisov členských štátov v roku 2015. Nemecký súd vo svojom rozsudku preto vyhlásil nález Súdneho dvora EÚ za neplatný na území Nemecka a zároveň poveril nemeckú vládu a parlament, aby dôkladnejšie preverili sporný program.

Toto rozhodnutie vyvolalo veľa otázok v celej Európe. Dá sa dnes ešte zmysluplne rozlišovať medzi fiškálnou a monetárnou politikou, ako to urobil nemecký súd, alebo má pravdu najvyšší európsky súd, keď hovorí, že takéto rozlišovanie by významne oklieštilo právomoci ECB a sťažilo/znemožnilo jej robiť si svoju prácu? Čo sa stane, ak Komisia začne “infringement procedure”, teda podá žalobu na Súdnom dvore EÚ proti Nemecku za porušenie zmlúv? Bolo by riešením vzniknutého konfliktu medzi nemeckou ústavou a európskymi zmluvami otvorenie európskych zmlúv? Aký typ dodatku k Lisabonskej zmluve by to teoreticky mohol byť?

S Jakubom sa však venujeme aj aktuálnemu nemecko-francúzskemu návrhu na vytvorenie Fondu obnovy pre európske ekonomiky zasiahnuté krízou. Keďže rozpočet EÚ z definície nesmie byť deficitný, rozprávame sa o tom, za akých podmienok si môže Komisia požičať peniaze na finančných trhoch a či prijatie dodatočného finančného bremena zo strany Nemecka nemôže znova niekto napadnúť na nemeckom ústavnom súde.

Kladieme si tiež otázku, ako sa má pri rokovaniach o novom Fonde obnovy zachovať Slovensko? Nemecko a Francúzsko totiž jedným dychom s Fondom obnovy spomenuli aj zmenu európskych pravidiel hospodárskej súťaže tak, že by umožnili vznik tzv. „európskych šampiónov“ – čo sú to zač a prečo súčasné pravidlá bránia tomu, aby vznikali? Má Slovensko podporovať takúto zmenu pravidiel, alebo má o nej vyjednávať – ak to druhé, potom čo by malo byť cieľom takéhoto vyjednávania zo slovenskej perspektívy?

Odpovede na všetky tieto otázky – a mnohé ďalšie – nájdete v podcaste Modrá vlna. Prajem príjemné počúvanie!

Témou dnešného podcastu je radostná oslava 70. výročia Schumanovej deklarácie, ale aj trochu vytriezvujúce pripomenutie slov ďalšieho z otcov európskeho projektu Jeanna Monneta, že „Európa bude ukovaná v krízach a bude súčtom riešení prijatých pre tieto krízy.“ V tejto epizóde Modrej vlny hovorím o tom, ako jedno z takýchto riešení ohrozuje samotnú existenciu jednotného európskeho trhu.

Jedným z opatrení Európskej komisie, ktoré má pomôcť členským štátom riešiť ekonomické problémy, je totiž aj uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci. Lenže to so sebou prináša aj veľké riziká.

Menej zadĺžené štáty so silnými ekonomikami dávajú na štátnu pomoc “domácim” podnikom viac, než zadĺženejšie alebo ekonomicky slabšie štáty. Celková hodnota doteraz schválenej štátnej pomoci v 26 z 27 členských štátov Únie dosiahla zhruba 1900 miliárd. No viac ako polovicu tohto objemu tvorí štátna pomoc Nemecka, hoci nemecká ekonomika tvorí len štvrtinu tej európskej. Zároveň Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Holandsko, ktoré majú najviac zdrojov, navrhujú ešte viac uvoľniť pravidlá.

Problémom nie je to, že Nemecko dáva veľa, ale to, že ostatní nemôžu dať toľko, koľko treba. V štátoch, ktoré teraz investujú do pomoci firmám menej, sa bankrotu nevyhnú ani inak zdravé podniky. To bude znamenať ďalšie oslabenie ich ekonomík a zvýšenie nezamestnanosti. A nemecké, rakúske a holandské firmy budú môcť po skončení krízy lacno nakupovať fungujúce závody svojich dnešných konkurentov v štátoch Južnej Európy.

Uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci bez zabezpečenia rovnakej dostupnosti prostriedkov pre všetky členské štáty vážne destabilizuje nielen konkurenčné prostredie na vnútornom trhu Únie, ale v konečnom dôsledku aj menovú úniu, teda existenciu spoločnej európskej meny. Systém “zachráň sa kto môžeš” totiž spôsobí, že nožnice medzi Severom a Juhom Európy sa budú stale viac roztvárať.

Žiaľ, ocitli sme sa v situácii, kedy tí, ktorí majú peňazí dosť, zásadne odmietajú spoločné európske dlhopisy a zároveň nemecký ústavný súd tento týždeň zúžil mantinely pre Európsku centrálnu banku. A nielen Holanďania, ale v tohtotýždňovom komentári napríklad už aj bývalý slovenský premiér pán Dzurinda namiesto spoločného európskeho riešenia ponúkajú štátom v problémoch len povrchné moralizovanie o zodpovednosti za dlhy - akoby nechápali vzájomnú previazanosť európskych ekonomík.

Ak však riešenia formulované ako odpoveď na prebiehajúcu krízu spôsobia, že Sever Európy z nej vyjde ekonomicky ešte silnejší a Juh ešte slabší, oslabí to Európu ako celok. A to nie je ani v záujme tých najväčších a najsilnejších.

Témou dnešnej epizódy je financovanie obnovy európskych ekonomík. A nebudem na to sám: moje pozvanie prijala pani Lívia Vašáková, ktorá vedie sekciu ekonomických analýz na Zastúpení Európskej komisie na Slovensku. Hovoríme o tom, aký veľký výpadok HDP v Európe aj na Slovensku spôsobí koronavírus a kde vziať peniaze potrebné na nový štart ekonomiky. Skúmame, či budú opatrenia, ktoré už boli prijaté na európskej úrovni, ale aj tie, ktoré sa ešte len pripravujú, dostatočné - a samozrejme hovoríme znova aj o kontroverznej téme spoločných dlhopisov, teda korona-bondov.

Peter Stach a Martin Jakubčo sa rozprávajú o tom, či by Európa mohla mať  cisára, či niekedy budeme súčasťou silnej európskej federácie, ale aj o tom, či Slovensko môže Európe ponúknuť aj niečo iné, ako „zdravý rozum“.

Pandémia testuje vzájomnú solidaritu členských štátov - teda to, do akej miery si dokážu navzájom pomáhať. Jeden uhol pohľadu na túto solidaritu ukazuje Úniu, ktorá poskytuje logistickú podporu pre efektívnejšie koordinovanie vzájomnej pomoci členských štátov. Je tu však ešte aj druhá rovina solidarity, rovina ekonomická.

Ekonomické šoky môžu mať rôznu „geometriu“, to znamená, že ekonomika sa s nimi môže vyrovnať rôznymi spôsobmi. Geometria v tvare „V“ znamená, že po odchýlení sa od rastovej trajektórie sa krivka vráti naspäť, pretože vďaka vyššiemu rastu dobehne výpadok spôsobený krízou. Neprišlo k hlbšiemu kolapsu a vďaka tomu sa zachovala pracovná sila, predišlo sa oslabeniu pracovných schopností a tým pádom sa zachovala efektivita.

Druhým scenárom je takzvaná „U“-geometria – náhly pokles rastu spôsobený krízou sa už nikdy nevráti do pôvodnej predkrízovej trajektórie. Tempo rastu sa po čase obnoví na pôvodnú úroveň, ale skutočne dosiahnutá hodnota rastu zostane nižšia, než pôvodne očakávaný rast ekonomiky, teda ak by neprišla kríza. U-geometria znamená, že kríza negatívne zasiahla pracovnú silu a efektivitu.

Posledný, tretí scenár vystihuje písmeno „L“. Je to najhorší scenár, pretože ekonomika sa v ňom po kríze nielenže nedokázala vrátiť na pôvodnú trajektóriu rastu, ako by to bolo pri „V“-geometrii, ale na rozdiel od „U“ geometrie sa spomalilo aj tempo jej rastu. To znamená, že rozdiel medzi pôvodnou rastovou trajektóriou a reálne dosiahnutou hodnotou HDP sa časom ďalej zväčšuje. Graf v podobe písmena „L“ znamená, že ekonomika utrpela štrukturálne škody na strane vstupov, či už ide o kapitál, prácu alebo produktivitu. Príkladom krajiny, ktorej ekonomika sa po kríze uberá podľa tohto posledného scenára, je Grécko po nedávnej finančnej kríze.

Ekonomické opatrenia, ktoré dnes prijímajú všetky európske vlády, majú za cieľ predísť tomu, aby škody spôsobené koronavírom vyvolali negatívne štrukturálne zmeny v ekonomikách členských štátov Únie. Inými slovami, ide o to, či sa Európa a jej ekonomiky budú uberať podľa scenára „V“ alebo „U“. A v prípade Talianska a Grécka možno aj o to, aby sa vyhli scenáru „L“.

Je v záujme Európy ako celku, aby súčasná ekonomická kríza vyvolaná ochorením COVID-19 systémovo nepoškodila ekonomiky Talianska, Španielska, Grécka, Portugalska, a už vôbec nie Francúzska. Ich oslabenie by viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti, sociálnym nepokojom, tlakom na opustenie eura ako spoločnej meny a v konečnom dôsledku k rozpadu Európskej únie.

Asi najlepšie vystihol podstatu problému článok nazvaný „Holé emócie a nezaplatiteľný dlh vynášajú na povrch bublajúci konflikt medzi Severom a Juhom EÚ“, ktorý vyšiel 8. apríla v novinách The Telegraph:

„Základná otázka - skutočná federácia alebo návrat k post-euro suverenite? – sa musí vyriešiť tak alebo onak skôr, ako táto pandémia skončí. Projekt EÚ môže prežiť jednu hospodársku depresiu na potupenom juhu. Nemôže prežiť dve.“

Predstava, že dlhy Talianov, Grékov a Španielov by mali byť aj našimi dlhmi, je slovenskému chápaniu sveta veľmi vzdialená. Ale možno by stálo za pokus pozrieť sa na to z iného konca. Nielen bezpečnosť, ale dokonca aj miesto na slnku niečo stojí. Nie je zadarmo. Ak chceme mať toto miesto na slnku a volať ho Slovensko aj o 20, 30, 50, 100 rokov, musíme sa začať k Talianom, Španielom, Grékom, Francúzom správať, akoby to boli tiež „naši“. Akoby ich dejiny boli aj našimi dejinami, ich kultúra aj našou kultúrou, ich budúcnosť aj našou budúcnosťou – a ich dlhy aj našimi dlhmi. Lebo alternatívou je len to, že dlhy Číny alebo Ruska budú aj našimi dlhmi, ale naše miesto na slnku už jednoducho nebude.

Celý prepis podcastu je na stránke www.modravlna.eu.

Pandémia zasiahla nielen naše individuálne životy, súkromné aj pracovné, ale aj celú európsku ekonomiku. A hoci starosť o zdravie a v tomto prípade aj životy je na prvom mieste, je dôležité hovoriť aj o európskej ekonomike ochromenej koronavírom. Nuž a práve ona je témou dnešného podcastu.

Všetky európske vlády sa dnes snažia viac-menej o to isté: „zamraziť“ svoje národné ekonomiky tak, ako boli pred rozšírením nákazy, a potom neskôr ich znovu naštartovať. To samozrejme nie je žiaden lacný špás. Vo Francúzsku sa napríklad vláda zaviazala zaplatiť 85 percent mzdy pracovníkov, ktorých firma neprepustí, ale skráti im namiesto toho úväzky. A vládni experti odhadujú, že 2 mesiace účinnosti tohto opatrenia budú vládu stáť zhruba 10 mld euro.

Európska komisia navrhla (a Európsky parlament tento týždeň už aj schválil), že doposiaľ nevyčerpané rezervy v štrukturálnych a investičných fondoch vo výške 29 mld eur sa použijú na, citujem, „výdavky na operácie na podporu kapacít reakcie na krízu“. K týmto 29 miliardám treba pripočítať ďalších 8, pretože čerpanie prostriedkov z týchto fondov vyžaduje určitú mieru spolufinacovania. Takže dokopy je tu balík 37 miliárd eur. Slovensko by z neho mohlo získať zhruba 2 a pol miliardy.

Popri európskom rozpočte je tu Európska centrálna banka. Tá slovami svojej prezidentky prisľúbila ďalšiu vlnu kvantitatívneho uvoľňovania likvidity pre banky v objeme 750 miliárd eur.

No a najnovším návrhom je využitie takzvaného Eurovalu, čiže Európskeho stabilizačného mechanizmu, v ktorom je k dnešnému dňu k dispozícii ďalších približne 400 miliárd eur. Z neho by Slovensko mohlo dostať necelé 2 miliardy.

Keď to všetko zrátame, tak na európskej úrovni v tejto chvíli je alebo onedlho bude k dispozícii takmer 1,2 bilióna eur – a to pre všetky členské štáty.

Na stole je ešte jeden návrh. Oficiálne je pod ním podpísaných zatiaľ 9 členských štátov, ale pokiaľ viem, zásadne ho odmietajú len štyri: Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Fínsko. Týmto návrhom je vydanie spoločných európskych „korona-bondov“, teda jednorazová emisia spoločných európskych dlhopisov.

Oproti minulosti však nastal určitý posun: argumenty proti eurobondom začínajú byť technické („aj tak sa to nedá“) a časové („ešte nie je tá správna doba, urobme najprv všetko ostatné, a potom uvidíme“). Kategorické „nie“ sa vytratilo.

Aj v zápase o budúci sedemročný rozpočet Únie stoja proti sebe „sporivé“ členské štáty, ktoré chcú európsky rozpočet udržať v objeme jedného percenta hrubého národného dôchodku EÚ a na druhej strane tí ostatní, ktorí ho chcú posilniť. Predsedníčka Komisie pani von der Leyen pravdepodobne počíta s tým, že v jednom alebo druhom spore budú musieť štáty, ktoré sú čistými platcami do európskeho rozpočtu, ustúpiť. A zdá sa, že v takom prípade by bola radšej, ak by to bolo pri rozpočte.

11. marca oznámil americký prezident pán Donald Trump, že na najbližších 30 dní Spojené štáty americké pozastavia cestovanie z Európy do USA. V jeho príhovore odznela okrem iného aj veta: “Európska únia nedokázala prijať rovnaké bezpečnostné opatrenia a neobmedzila cestovanie z Číny a iných rizikových oblastí.”

Európa v krízových situáciách, ako je táto, nefunguje najlepšie. Je to ako s eurom: menová únia nebude nikdy dobre fungovať bez fiškálnej únie a európskeho ministerstva financií. Podobne schengenský priestor a s ním spojená sloboda pohybu po území celej EÚ nebude nikdy dobre fungovať bez federálneho orgánu výkonnej moci, ktorý dokáže nielen prijímať rozhodnutia, ale ich aj realizovať.

Len členské štáty môžu rozhodnúť o zákaze vstupu občanov tretích krajín postihnutých infekčným vírusom na územie Únie. Nemôže to urobiť ani pani Stella Kyriakides, komisárka zodpovedná za oblasť verejného zdravia a bezpečnosť potravín, ani predsedníčka Komisie pani Ursula von der Leyen, ani predseda Európskej rady pán Charles Michel. Máme zdieľaný schengenský priestor, v ktorom slobodne cestujeme, žijeme, študujeme a pracujeme – a teda aj prenášame vírusy – no nemáme jednu autoritu, ktorá by mohla svojím rozhodnutím obmedziť vstup ľudí prichádzajúcich z rizikových oblastí do tohto priestoru.

To, čo v súčasnom právnom rámci nedokončenej európskej federácie môže Komisia ako výkonný organ Únie robiť, to aj robí. Predsedníčka Európskej komisie pani Ursula von der Leyen, tieto aktivity rozdelila do akýchsi troch pilierov – jeden je zdravotnícky, druhý sa týka mobility a tretí ekonomiky. Všetko sú to však len podporné aktivity, ktoré majú pomôcť členským štátom, pretože na viac Komisia pri súčasných zmluvách nemá - ani právomocí, ani peňazí. To treba pripomenúť vždy, keď niekto začne kritizovať Brusel, že robí málo, alebo dokonca nič.

Koronavírus nám pripomenul, že práve v krízových momentoch sa ukazuje nedokončenosť celého európskeho projektu. Túto nedostatočnosť je potrebné odstrániť – v opačnom prípade o Európsku úniu pod tlakom nepriaznivých okolností skôr či neskôr prídeme. A to by pre Slovensko ako malý štát bola pohroma existenčných rozmerov.

No už dnes nás, teda Úniu, tí druhí berú ako jeden fungujúci celok. A od toho sa odvíjajú aj ich očakávania a nároky na nás. Treba len, aby sme sa s týmito nárokmi a očakávaniami stotožnili aj my sami.

Nový európsky ideál, ktorý sa formuje, sľubuje „Úniu, ktorá chráni“: chráni pred klimatickou zmenou, chudobou, nezamestnanosťou, nespravodlivosťou, hladom, nedostatkom energie, nelegálnou migráciou, monopolmi, globálnymi veľmocami, vojenskými hrozbami aj terorizmom... Realizácia tohto ideálu je však do veľkej miery závislá od verejných investícií do prísľubov, ktoré dáva. A prebiehajúce rokovania o európskom viacročnom finančnom rámci na najbližších sedem rokov naznačujú, že kontrast medzi ideálom a jeho realizáciou bude veľký – tak, ako vždy; tak, ako v každom ľudskom spoločenstve.

Udržať Únie pohromade pod tlakom veľkých zmien, ktoré prichádzajú, je možné len pri určitej miere pokrytectva pri prijímaní politických rozhodnutí - teda schopnosti uspokojiť aj niekedy protirečivé požiadavky členských štátov a ďalších záujmových skupín. Katastrofu môže odvrátiť len viera, že demokracia nám umožňuje rozsúdiť naše vzájomné konflikty na úrovni členských štátov aj ideologických táborov, pričom každá strana dostane menej, než by chcela.