Modrá vlna

Od dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie závisí úspech európskych politík a vlastne celá jej budúcnosť.

Nedôvera voči európskemu projektu, európskym inštitúciám a ostatným členským štátom spôsobila, že Spojené kráľovstvo už nie je členom Únie. No jeho odchodom táto nedôvera nezmizla. V menšej alebo väčšej miere je prítomná v každom zo zostávajúcich 27 členských štátov. A bude mať vplyv na európske rozhodovanie o spoločných strategických prioritách a politikách.

Možno najlepšie ilustruje problém dôvery, respektíve jej nedostatku, príprava viacročného finančného rámca na roky 2021 až 2027. Podobným, v niečom možno ešte výraznejším príkladom nedostatku dôvery medzi členskými štátmi Únie je neexistencia európskej fiškálnej politiky a nedokončená banková únia. 

Nedôvera medzi vládami bráni nielen ďalšej integrácii Únie, ale napríklad aj dobrému fungovaniu jednotného trhu. V nedávnom rozhovore pre portál Politico to potvrdil aj bývalý eurokomisár Mario Monti, ktorý pripomenul, že členské štáty často porušujú dohodnuté trhové pravidlá, keď sa snažia zachovať národný záujem aj za cenu toho, že trh bude menej jednotný a viac fragnmentovaný. 

Európa musí čoraz častejšie čeliť silnejúcim tlakom zo strany dvoch veľmocí - USA a Číny. Žiaden z jej členských štátov, vrátane tých najväčších, nie je schopný týmto tlakom čeliť osamote. To, v čom dokáže Únia s týmito dvomi veľmocami držať krok, je veľkosť ekonomiky. Ale aj to platí len za predpokladu, že skutočne bude existovať jedna európska ekonomika, jeden fungujúci spoločný trh, ktorý bude porovnateľný s trhom v USA alebo Číne. Dnes je však európsky ekonomický priestor ešte stále rozdrobený.

Možno by preto nezaškodilo, ak by sme niekedy skúsili viac rozmýšľať o sporných témach alebo dôležitých rozhodnutiach nie z uhla úzkeho národného záujmu, ale položili si skôr otázku, ako to-ktoré rozhodnutie ovplyvní európsky záujem. Lebo ten náš je v ňom obsiahnutý už z definície.

Čo má Marián Kočner spoločné s plynovodom Nord Stream 2? Je to schopnosť Spojených štátov amerických účinne zablokovať prístup nielen osôb, ale aj firiem a dokonca celých krajín, do globálneho finančného systému. Tomuto typu sankcie dnes nedokáže čeliť ani malé Slovensko, ani žiaden veľký členský štát Európskej únie, dokonca ani Únia ako celok.

Tento podcast je o jednom z menej viditeľných nástrojov americkej globálnej politiky – o sankciách. Kočner aj Nord Stream sú len dva z mnohých príkladov jeho použitia.

Americký dolár je hlavnou svetovou rezervnou menou a vďaka tomu je zároveň väčšina svetového finančného systému pod americkou kontrolou.

V posledných rokoch sa zdá, že americká vláda začala používať ekonomické sankcie už nielen ako jeden z nástrojov diplomacie, ale NAMIESTO diplomacie. Na rozdiel od minulosti už nepovažuje za potrebné koordinovať postup so spojencami, ani sa snažiť o podporu ďalších veľmocí na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Nadužívanie sankcií však má svoje dôsledky, najmä vtedy, ak komplikuje obchod, nedá sa predvídať, alebo vytvára zásadné prekážky vo svetových finančných tokoch. Vedomie, že Spojené štáty môžu kedykoľvek odstrihnúť ktorýkoľvek štát od svetového finančného systému, že môžu efektívne zablokovať nielen jeho zahraničný, ale aj domáci obchod, je znesiteľné len vtedy, pokiaľ je sprevádzané dôverou, že túto svoju moc nebudú zneužívať na dosahovanie vlastných politických cieľov.

Na riziko jednostranného využívania sankčných mechanizmov ako nástroja zahraničnej politiky USA upozornil okrem iného aj bývalý americký minister financií pán Jacob Lew v roku 2016 v prednáške pre Carnegieho nadáciu.

Vo svetle krokov administratívy prezidenta Donalda Trumpa nielen voči krajinám ako Irán a Čína, ale aj voči európskym spojencom USA, sa zdá, že podobne ako v obrane, aj v oblasti finančných tokov by mala Európa začať rozmýšľať o tom, ako posilniť svoju suverenitu.

Členské štáty posilňujú svoj vplyv v Komisii

Úradníci Komisie sa boja, že kabinety nových komisárov obsadili ľudia, ktorí prišli z diplomatických služieb členských štátov, alebo z politických strán, ktoré týchto komisárov nominovali. Podľa niektorých z nich tým utrpí nadnárodný a nadstranícky záujem EÚ.

To, čo sa udialo v kabinetoch nových komisárov a reakcia „nevolených úradníkov“ Komisie však otvára zaujímavú a zmysluplnú debatu o fungovaní Únie a jej inšitúcií a o tom, či tu náhodou nie je priestor na zmenu.

Vlády členských štátov navrhujú komisárov, ale nemusia pritom formálne rešpektovať výsledok volieb. Zároveň však členské musia brať do úvahy to, že navrhovaná Komisia musí získať dôveru väčšiny poslancov v Európskom parlamente – a tí sú zvolení v priamych voľbách. Poistkou, ktorá chráni európsky záujem, je teda EP. Táto poistka sa však aktivuje až v kritických situáciách – a otázka teda je, či by nebolo dobré takýmto hraničným situáciám predchádzať.

Jedným riešením by mohlo byť posilnenie postavenia európskych politických strán. Tu sa dostávame napríklad aj k neustále sa vracajúcej debate o celoeurópskych kandidátkach. Ďalšie nástroje by mohli zahŕňať napríklad schvaľovanie národných kandidátiek do eurovolieb orgánmi európskych politických strán, a/alebo umožnenie účasti v eurovoľbách len pre európske politické strany, resp. pre také strany v členských štátoch, ktoré sú členmi európskych politických strán. Príležitosť na diskusiu o týchto témach bude na pripravovanej Konferencii o budúcnosti Európy, ktorá by sa mohla stať odrazovým mostíkom pre ďalší veľký skok vpred smerom k ďalšej európskej integrácii.

Čína a Európa

Za posledné desaťročie získali čínske štátne firmy podiely v trinástich európskych prístavoch, od Rotterdamu a Antverp na severe až po aténsky prístav Pireus na juhu. Investície do modernizácie prístavov sú súčasťou Morskej hodvábnej cesty pre 21. storočie a tá je zase jednou z dvoch vetiev čínskej dlhodobej expanznej iniciatívy nazvanej Jeden pás, jedna cesta. Jej druhou vetvou je Ekonomický pás Hodvábnej cesty, ktorý má ambíciu rozvíjať pozemnú obchodnú infraštruktúru prepájajúcu Čínu a Európu. Investície do železníc a diaľnic, ktoré Čína sľubuje predovšetkým malým štátom Západného Balkánu, sa v týchto krajinách stretávajú s nadšením.

Lenže čínske štátne firmy neinvestujú len preto, aby dosiahli zisk, ale najmä preto aby Čína získala kontrolu a vplyv. Až desať členských štátov EÚ zo Strednej a Východnej Európy, vrátane Slovenska, sa prihlásilo k formátu spolupráce s Čínou nazvanému 17+1. Ďalších 6 štátov sú štáty Západného Balkánu a v apríli minulého roku sa pridalo aj Grécko. Memorandum o vzájomnom porozumení o Iniciatíve Pás a Cesta však podpísali s Čínou aj Rakúsko, Portugalsko, Luxembursko a Taliansko.

Riziká čínskych investícií si uvedomila už aj Európska komisia, ktorá v septembri 2017 navrhla nariadenie o preverovaní priamych zahraničných investícií do Únie. Toto nariadenie vytvára základ, na ktorom sa bude možné formulovať jednotný postoj Únie voči zahraničným investorom. A v prípade veľkých hráčov ako Čína umožní výmena informácií vyskladať si z jej investícií v jednotlivých členských štátoch celkový obraz o dlhodobých zámeroch a cieľoch tejto veľmoci vo vzťahu k Únii.

Čína môže byť obchodným aj investičným partnerom, ale len pre toho, kto ju dokáže prinútiť k tomu, aby dodržiavala dohodnuté pravidlá a konala transparentne. Či takýmto partnerom Číny môže byť Európska únia, to sa ukáže v najbližších rokoch. Ale že ním nemôže byť žiaden z jej členských štátov samostatne, to vie už dnes Nemecko aj Francúzsko a bolo by dobre, keby si to uvedomili aj v Taliansku, Maďarsku a najmä na Balkáne.

„Európsky ekologický dohovor“ nie je ničím menším, ako návrhom novej spoločenskej zmluvy medzi občanmi a štátom, medzi členskými štátmi a Úniou, medzi občanmi a Európou.

Prechod na klimaticky neutrálnu ekonomiku je v niečom podobný prechodu z plánovanej na trhovú ekonomiku, ktorý Slovensko ešte ako súčasť československej federácie absolvovalo začiatkom deväťdesiatych rokov. Tak ako pred tridsiatimi rokmi, aj teraz mnohé pracovné miesta zaniknú a ľudia, ktorí ich vykonávali, sa budú musieť naučiť robiť niečo iné. Mnohé veci, ktoré sú dnes lacné a široko dostupné, zdražejú a budeme si ich môcť dovoliť kupovať menej často – potraviny, oblečenie, elektronika, doprava, stavebný materiál, vlastne všetko. Prechod na trhovú ekonomiku by v 90. rokoch nebol možný bez toho, aby väčšina občanov rozumela tomu, prečo to bolo treba urobiť a súhlasila s dočasným „uťahovaním opaskov“ – a presne to isté platí dnes o prechode na bezuhlíkovú ekonomiku.

„New Deal“ amerického prezidenta Roosevelta z tridsiatych rokov minulého storočia vo svojich dôsledkoch rozšíril hranice pôsobnosti americkej federálnej vlády a posilnil jej inštitúcie. Rovnaký potenciál sa skrýva aj v Európskom zelenom dohovore - vďaka svojmu charakteru zásadnej transformácie ekonomiky a celej spoločnosti môže definovať jadro Únie a oddeliť ho od jej periférie.

V tomto jubilejnom 10. vydaní Modrej vlny sa opäť venujem francúzskemu prezidentovi pánovi Macronovi, tentokrát jeho vyjadreniam o Severoatlantickej aliancii, európskej bezpečnosti a budúcnosti Európy vôbec.

Úvahy pána Macrona o týchto témach vyvolali veľkú pozornosť politikov aj komentátorov a šum neutíchol ani po takmer dvoch týždňoch od ich zverejnenia v britskom časopise The Economist. Rovnako dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo aspoň ako-tak si utriasť vlastné myšlienky, aby som mohol urobiť tento podcast.

Celý text rozhovoru časopisu Economist s pánom Macronom nájdete tu: https://www.economist.com/europe/2019/11/07/emmanuel-macron-in-his-own-words-english

Zamyslenie nad rozširovaním Únie smerom na Balkán a nad dôvodmi, ktoré viedli Francúzsko k tomu, aby  zablokovalo začatie predvstupových rozhovorov medzi EÚ na jednej strane a Severným Macedónskom a Albánskom na strane druhej. Ale tiež nad tým, prečo majú politici na Slovensku opačný názor, ako francúzsky prezident a ako v podpore balkánskeho rozširovania vládne vzácna zhoda medzi vládou, opozíciou a prezidentkou.

Témou 8. epizódy podcastu Modrá vlna je invázia Turecka do severnej Sýrie z európskej – a slovenskej – perspektívy. Je to náročná téma a preto sa vôbec nečudujem, že zabrala väčšinu priestoru v dnešnej výnimočne dlhej epizóde Modrej vlny.

Ale keďže verný poslucháč Tomáš nahral aj otázku týkajúcu sa zamestnávania v Európskej komisii, poviem pár viet aj k tomu. Ale naozaj len pár, pretože presné informácie sú k dispozícii priamo na stránkach Komisie:

EPSO:

https://epso.europa.eu/home_sk

Štatistiky o zamestnancoch:

No a dnes mám pre vás po prvýkrát v histórii podcastu Modrá vlna pripravenú aj SÚŤAŽ!

Najprv sa ešte pár vetami vrátim k procesu vytvárania novej Európskej komisie – nielen preto, že som to minule sľúbil, ale aj kvôli tomu, že verejné vypočúvania navrhnutých kandidátov na eurokomisárov v Európskom parlamente sú v plnom prúde a to tiež stojí za niekoľko poznámok.

Druhou témou, ktorej sa dnes budem venovať, je výber sídla Európskeho orgánu práce. Niektorí si možno pamätáte, že v júni Rada EÚ rozhodla, že sídlom tejto novej európskej agentúry bude Bratislava. Minulý týždeň však prišla pani europoslankyňa a predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci Lucia Ďuriš Nicholsonová so správou, že niekto by nám vraj chcel túto agentúru vziať. Každý, kto sa narodil medzi Tatrami a Dunajom, musel pri pri čítaní jej vyjadrení pocítiť donebavolajúcu nespravodlivosť voči nášmu malému, ale húževnatému národu – a preto som sa rozhodol celú kauzu podrobnejšie preskúmať.

V podcaste sú použité úryvky z dvoch videomateriálov:

Bruselom v týchto dňoch a týždňoch najviac hýbu dve témy: Brexit a zostavovanie novej Európskej komisie. Ja som zatiaľ pevne odhodlaný vyhýbať sa téme odchodu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z EÚ a preto dnešné vydanie Modrej vlny celkom prirodzene a logicky venujem práve rodiacej sa Komisii.

Takže, po letnej prestávke vás ešte raz srdečne vítam pri počúvaní Modrej vlny a dúfam, že vás moje dnešné rozprávanie zaujme.

Možno si niektorí z vás všimli vyhlásenie amerického prezidenta pána Trumpa o tom, že americké vína sú lepšie, ako francúzske. Od človeka, ktorý je známy tým, že nepije nielen víno, ale žiaden alkohol, to na prvé počutie môže znieť trochu, čo ja viem, zvláštne.

Ale tento výrok má svoju logiku v kontexte nového francúzskeho zákona o zavedení digitálnej dane a vlastne úplne bytostne súvisí s európskou politikou, s rastúcimi ambíciami Európskej únie na medzinárodnej scéne, ale aj s tým, ako tieto ambície niekedy predbiehajú schopnosť členských štátov uprednostniť spoločný záujem pred tým vlastným.