Keď chváli skutky patriarchu Abraháma, svätý Jakub oslavuje skutky jeho viery – prinesenie svojho syna ako obetu podľa Pánovho príkazu, skutok  v úplnom protiklade s našou prirodzenosťou, ktorú nazývame dobrou. Sila k takému skutku bola daná skrze vieru a skutok vyjadril silu viery. Takto apoštol Jakub a Pavol interpretovali konanie Abraháma (Jak 2, 21-22; Rim 4, 1-3).

            Tí, ktorí dávajú vysokú cenu takzvaným dobrým skutkom našej padnutej prirodzenosti, sú slepí. Tieto skutky majú hodnotu a úctu medzi ľuďmi, ale nie pred Bohom, pred ktorým „všetci poblúdili, všetci sa stali neužitočnými: nikto nerobí dobre, veru, celkom nik“ (Rim 3, 12). Tí, ktorí sa spoliehajú na skutky našej padnutej prirodzenosti, neprišli k poznaniu Krista, nepochopili tajomstvo vykúpenia a uviazli do pascí vlastného falošného uvažovania, povstali proti svojej polomŕtvej a neistej viere a bláznivo sa pýtajú: „Je azda Boh taký nespravodlivý, že by nekorunoval dobré skutky heretikov a modlárov večnou spásou?“ Títo samozvaní sudcovia chcú rozšíriť nesprávnosť a slabosť svojich argumentov na Boží súd.

            Ak dobré skutky podľa pocitov srdca by prinášali spásu, potom vtelenie Krista by bolo nezmyselným aktom. Vykúpenie ľudstva cez utrpenie a kríž by bolo nepotrebné a evanjeliové prikázania bez zmyslu. Takto tí, ktorí veria, že dobré skutky urobené našou padnutou prirodzenosťou sú dostatočné pre spásu, ničia význam Vtelenia a odmietajú Krista samého. (Pole, kapitola 8, odstavec 37-39.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK