Prečo nás silnejšie zasiahne predstava toho, čo môžeme stratiť, než toho, čo môžeme získať? Prečo sa pod tlakom niekedy ešte pevnejšie držíme svojho názoru? A nakoľko si vôbec uvedomujeme, čo všetko ovplyvňuje naše každodenné rozhodnutia?

Čo znamená starať sa o človeka, ktorý sa v závere života stane odkázaným na pomoc druhých? Takáto starostlivosť vstupuje do vzťahov, ktoré už existujú, a mení ich. Do blízkosti a lásky môže priniesť únavu, hnev či pocit viny, do dovtedajšej samostatnosti potrebu prijať pomoc a celkom dôverovať druhému.

Prečo Homér začína Odyseu príbehom syna, a nie samotného Odysea? Je Penelopa len symbolom vernosti? A čo vlastne znamená návrat domov, ak sa za dvadsať rokov zmení človek aj svet okolo neho?

Deti dnes častejšie hovoria o tom, čo prežívajú – pomenúvajú úzkosť, smútok či tlak. Neznamená to, že zvládajú menej, ale že svoje prežívanie dokážu presnejšie vyjadriť.

Spoľahlivosť, zodpovednosť a potreba byť „bezproblémová“ - aj také sú pocity sklenených detí, zdravých súrodencov detí so zdravotným znevýhodnením. Alžbeta Tvrdá vyrastala v rodine, kde bolo prirodzené nepridávať rodičom ďalšie starosti a fungovať samostatne.

Dôvera sa na Slovensku spomína často, menej sa však analyzuje ako reálny faktor, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Dáta dlhodobo ukazujú, že väčšina ľudí nedôveruje neznámym a k odlišnosti pristupuje skôr s obavou než so zvedavosťou – len približne štvrtina ľudí si myslí, že väčšine ľudí sa dá dôverovať. Nejde pritom len o medziľudské vzťahy. Miera dôvery sa premieta do toho, ako fungujú inštitúcie, či sa dodržiavajú pravidlá a do akej miery sú ľudia ochotní spolupracovať aj mimo svojho najbližšieho okolia.

Ruslana Danilkina mala osemnásť rokov, keď po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 dobrovoľne vstúpila do armády. V devätnástich utrpela zranenie, pre ktoré prišla o nohu.

Rodiny detí so zdravotným znevýhodnením dlhodobo fungujú v systéme, ktorý na ich realitu nie je pripravený. Z dát, ktoré zozbierala Platforma rodín vyplýva, že drvivá väčšina rodičov nemá dostatok oddychu a výrazná časť hovorí o zhoršenom fyzickom aj duševnom zdraví. V prevažnej miere sa o deti starajú matky – často popri zabezpečovaní chodu domácnosti alebo po rozpade rodiny samy.

Iba talent nestačí. Rozhodujúce je prajné prostredie, podpora a človek, ktorý dieťaťu povie: „Ty na to máš.“