"Dnes už nejde len o vedomosti. Človek nie je schopný naučiť sa všetko, pretože objem informácií, ktoré máme k dispozícii, je obrovský. Musíme sa snažiť fakty zasadiť do hodnotového rámca a k informáciám zaujať nejaký postoj," hovorí metodička globálneho vzdelávania Lenka Putalová, ktorá pracuje pre neziskovú organizáciu Človek v ohrození. "Tento prístup nám dáva možnosť, aby sme lepšie pochopili globálne témy a výzvy, pred ktorými stojíme," dodáva. 

Cez projekt "Učíme (sa) v globálnych súvislostiach 2" pomáha napríklad aj učiteľom slovenského jazyka a literatúry prepájať tradičné témy s aktuálnymi globálnymi výzvami. Žiaci tak dostávajú možnosť budovať a rozvíjať svoje kompetencie cez pevné hodnotové rámce, tímovú prácu, vlastné objavovanie a analýzu, ako aj formovanie svojich postojov k svetu okolo nás.

"Dôvodov, prečo musíme vedieť pomôcť aj sociálne slabším ľuďom a vylúčeným skupinám je veľmi veľa. Môžeme sa rozprávať o základnej ľudskosti, solidarite, spoločenskej zodpovednosti, či zodpovednosti  jedného voči druhému. Existujú aj dôvody ekonomické, pretože nesystémová pomoc, napríklad ľuďom bez domova, nás všetkých stojí oveľa viac," hovorí Natália Šmídová, koordinátorka projektu sociálneho bývania a pomoci ľuďom bez domova na Magistráte hlavného mesta Bratislavy.

„Obeťou ideologického sporu bude vždy žena,“ hovorí výskumníčka Denisa Nešťáková, ktorá sa v pripravovanej knihe Tisovi poza chrbát venuje otázke interrupčného zákona fašistického Slovenského štátu. „Akokoľvek sa to hociktorá doba snažila zakryť, vždy to bolo postavené proti žene. V najhorších prípadoch bola žena akýsi chodiaci inkubátor. Mala slúžiť na to, aby v nej dieťa deväť mesiacov prežilo, mala ho porodiť, ale už nikoho nezaujímalo, čo sa bude diať ďalej.“

Spolu sa rozprávame aj o tom, v čom môže tento zákon až príliš nápadne evokovať niektoré vyjadrenia v našom súčasnom parlamente, ako aj o príbehoch mužov a žien z bývalého pracovného a koncentračného tábora v Seredi.

"Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade je politická záležitosť. Vznikla za absurdných okolností: vysokí štátni predstavitelia na verejnom priestranstve osadili sochu autora, ktorý bol kedysi komunistickým normalizátorom a kádroval svojich kolegov. Títo politici, mentálni potomkovia doby socializmu a normalizácie nevedia, že umenie je o niečom inom. Umenie má vyjadrovať slobodu, má mať hlboké posolstvo a má byť nadčasové," hovorí historička umenia Zuzana Bartošová a dodáva "trápi ma, že si to trúfli urobiť, a že tam tá socha dodnes stojí."

"Divadelné predstavenie je tímová práca. Je to ilúzia, ktorú vytvárame spoločne. Naproti tomu oblasť autorského šperku je individuálna záležitosť. Je to práca, ktorá ma veľmi napĺňa, a pri ktorej zabúdam, kde som," hovorí kostýmová výtvarníčka a šperkárka Nataša Štefunková a dodáva "napriek krátkej skúsenosti manželky politika ma vždy najviac prekvapí, ako sa dá v politike všetko obrátiť naopak."

„Aj na Slovensku máme špičkových odborníkov, rozdielny je ale prístup a čas, ktorý naši lekári venujú rodine pacienta. V nemocnici v Taliansku som sa cítila prijatá, informovaná a v bezpečnom prostredí. Tam som nebola navyše, bola som súčasťou uzdravovacieho procesu môjho syna,“ hovorí matka ťažko zraneného chlapca, ktorý sa po intenzívnej liečbe aj vďaka matkinej starostlivosti prebral z kómy.

„Každý si myslí, že jemu alebo jej sa niečo takéto nemôže stať. Mojím zámerom nie je porozprávať smutný príbeh, alebo sa utešovať, že som to zvládla. Rozprávam o ťažkých veciach preto, aby to pomohlo niekomu inému,“ hovorí Monika Gallschneiderová, ktorej časť životného príbehu je príbehom obete domáceho násilia.

"Každá obeť má okolo seba auru podozrenia, čo si všetko navymýšľala, a často vystupuje z oslabenej pozície. Najviac viditeľné je to v prípadoch, keď je páchateľ spoločensky rešpektovaný alebo známy. Vtedy sa ozvú hlasy „veď ja ho poznám, on by také niečo nikdy neurobil, on je taký zlatý človek“, a podobne. Keď hovoríme o deťoch v reedukačných centrách, tam je veľmi dobre vidno, že ide o záležitosť moci. Každé dieťa zavreté v takomto zariadení je nútené hrať roly, ktoré sú mu prisúdené a vždy ťahá za slabší povraz," hovorí prekladateľka a publicistka Nataša Holinová.

Deti by sme mali o druhej svetovej vojne učiť cez príbehy, ktoré ich dokážu zasiahnuť, zdôrazňuje v rozhovore Sandra Polovková, riaditeľka občianskeho združenia Post Bellum.

"Za posledné mesiace deti prežili pocity izolácie, chaosu, neistoty, chýbali im kamaráti aj starí rodičia. Počiatočný pocit prázdnin vystriedal nápor úloh a školských povinností. Mnohí rodičia zistili, že majú doma samostatné a zodpovedné deti, alebo naopak, zistili, že majú menej zodpovedné či samostatné deti, než očakávali. Niektoré deti zrazu fungujú inak, a aj učitelia vyhlásili, že získali úplne iný obraz o svojich triedach a žiakoch," hovorí špeciálna pedagogička a psychologička Katarína Dobrovodská.