"Niektoré očakávania sú také, že ženy do politiky prinesú viac jemnosti, nežnosti a budú sa viac venovať povedzme sociálnym témam alebo dobročinnosti. Ale to sa vždy nedeje, je to stereotyp. Ženy predsa môžu mať záujem o rôzne iné témy," hovorí zastupujúca šéfredaktorka portálu EURACTIV Slovensko a odborníčka na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ Lucia Yar. Tak, ako sú rôzni muži, sú rôzne aj ženy, stále však podľa nej platí, že v slovenskej politike žien nie je dosť. Pritom dôvody na ich väčšie zapojenie do verejného, politického a pracovného života majú aj ekonomické aspekty. Štúdia medzinárodného výskumného inštitútu McKinsey totiž uvádza, že ak by boli ženy na Slovensku zapojené do pracovného pomeru dostatočne, HDP našej krajiny by vzrástlo o šesť percent. S väčším počtom žien sa mení aj politická kultúra, spôsoby a obsah komunikácie, ako aj to, ako sa ľudia obliekajú.

V roku 2016 napísala Veronika Homolová Tóthová knihu Mengeleho dievča. Ide o skutočný príbeh pani Violy Stern Fischerovej z Lučenca, ktorá prežila 4 koncentračné tábory, brutálne nehumánne pokusy doktora Josefa Mengeleho prezývaného aj "Anjel smrti" a počas holokaustu prišla takmer o celú svoju rodinu. 

Na základe knihy vznikla v divadle Ramagu zo Spišskej Starej Vsi divadelná monodráma režisérky Jany Ovšonkovej, v ktorej postavu pani Violy stvárnila Simona Marhefková. Tá za svoj herecký výkon získala cenu za najlepšiu herečku a Ramagu titul najlepšieho neprofesionálneho divadla na Slovensku. V dnešnom diele sa zhovárame najmä o tom, kým ako ľudia dokážeme byť, keď v našej každodennej rutine pri každej príležitosti volíme ľudskosť, slušnosť, čestnosť a súcit.

Novinárka, spisovateľka a filmárka Veronika Homolová Tóthová sa pred rokmi začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili holokaust. Napísala o tom niekoľko kníh, natočila desiatky reportáží a viacero hraných dokumentárnych filmov. Najnovší z nich sa volá Hľadanie spomienok. V rozhovore vysvetľuje, prečo svoju prácu a spomienky ľudí, ktorí holokaust prežili považuje za dôležité práve dnes, v čase, keď sa niektorí politici opovažujú verejne spochybňovať historické fakty a relativizujú tak bolesť ľudí, ktorým aj vďaka rozhodnutiam politikov Slovenského štátu zabili rodičov, deti alebo blízkych v koncentračných táboroch. Najhoršia a najnebezpečnejšia je ľudská ľahostajnosť voči Zlu, zdôrazňuje Veronika. Nezabúdajme na to najmä teraz, pretože o tom, ako sa bude žiť v našej krajine všetkým z nás, budeme rozhodovať v parlamentných voľbách už čoskoro.

Summia Tora momentálne žije v Londýne a študuje na prestížnej univerzite v Oxforde. Vyrastala však ako afganská utečenka v Pakistane a jej rodina má viacgeneračnú utečeneckú skúsenosť. "Keď vyrastáte ako dieťa utečencov, žijete vo veľkej neistote. A čo je horšie, máte pocit, že vlastne nikam nepatríte," spomína v rozhovore, v ktorom sa spoločne zhovárame nielen o jej osobnom príbehu a práci v afganskej ženskej komunite, ale aj o súčasnej situácii afganských žien, ktoré za dva roky teokratickej vlády Talibanu prišli o možnosť študovať, pracovať, podnikať aj slobodne sa pohybovať na verejnosti. Ako zdôrazňuje, Afganky sa nesmú stať "objektom záchrany" západného feminizmu. "Musíme byť veľmi opatrní v tom, ako sa k nim budeme správať. Tieto ženy nechcú byť zachraňované. Chcú, aby sme k nim pristupovali s úctou, a aby im bola dopriata dôstojnosť a ľudské práva, aké prináležia mužom," konštatuje. 

POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenský text nájdete na webe Denníka N.

"Operátori tiesňovej linky musia byť nielen perfektní zdravotnícki profesionáli, ale aj výborní psychológovia, čiastočne sociológovia a tak trochu aj detektívi," hovorí Alena Krčová, hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby. Vedieť zhodnotiť krízovú situáciu a zdravotný stav človeka, ktorý sa ocitol v ohrození života iba cez informácie, ktoré im sprostredkuje cez telefón niekto iný a poradiť, ako postupovať pri jeho záchrane, je extrémne náročné. Telefonicky asistovaná resuscitácia je obrovskou výzvou, na konci ktorej však býva zachránený ľudský život. Ľudia, ktorí v operačnom stredisku pracujú, majú okrem zdravotníckeho vzdelania veľký dar trpezlivosti, pokoja a rozvahy. 

V podcaste okrem nich hovoríme aj o tom, ako sa prvá pomoc podáva, prečo je dôležitá, ako sa nebáť poskytnúť ju a Alena Krčová spomína aj to, čo spája všetkých ľudí, ktorí na linku 155 volajú, bez rozdielu, či sú starí, mladí, bohatí, chudobní, ženy alebo muži.

"Žiť v Afrike je pre dievčatá veľmi náročné a to nehovorím iba o krajinách, kde prebieha (občianska) vojna. Možno sa teraz viac hovorí o Afganistane, ale keď to porovnám s Afrikou, sú mnohé krajiny - ako Sudán, Južný Sudán alebo Somálsko - kde ženy neznamenajú absolútne nič. Každý deň je pre nich bojom o prežitie," hovorí Andrea Mlynárová, manželka skúseného slovenského diplomata Michala Mlynára. Ten len nedávno opustil pozíciu slovenského veľvyslanca pri OSN v New Yorku po tom, ako sa stal zástupcom výkonnej riaditeľky Programu OSN pre ľudské sídla a trvalo udržateľný rozvoj UN Habitat v kenskom Nairobi. Andrea sa tak sťahuje z New Yorku do Afriky - no nielen ako diplomatická manželka, ale predovšetkým ako učiteľka matematiky, ktorú vyučovala na Slovensku, v New Yorku a bude ju učiť aj v africkej Keni.

Profesionálna zjazdová lyžiarka Petra Vlhová absolvovala svoje prvé preteky, keď mala osem rokov. Odvtedy je prvou a jedinou slovenskou lyžiarkou, ktorá sa stala celkovou víťazkou Svetového pohára v alpskom lyžovaní a nad hlavu zdvihla veľký krištáľový glóbus. Vyhrala aj tri malé krištáľové glóbusy v slalome a paralelnom slalome. Ako prvá slovenská lyžiarka vyhrala zlatú olympijskú medailu za slalom na Olympijských hrách v Pekingu. Štyrikrát za sebou zvíťazila v ankete Športovec/športovkyňa roka. V rozhovore úprimne hovorí o tlaku očakávaní, o víťazstvách aj prehrách, o tom, či má o sebe niekedy pochybnosti, a aj o vytrvalej práci na sebe. Ako konštatuje, naučiť sa rozprávať úprimne a otvorene o tom, ako sa máme, je pre naše celkové zdravie veľmi dôležité. No zmena k lepšiemu životu si vyžaduje odhodlanie aj chuť učiť sa, pracovať na zmene a nečakať, že to niekto urobí za nás.

Politologička Dagmar Kusá a epidemiologička Alexandra Bražinová sú dcérami profesora Miroslava Kusého, signatára Charty 77, a psychologičky a párovej terapeutky Jolany Kusej. Alexandra Bražinová je známa predovšetkým vďaka svojej neúnavnej práci počas pandémie covid-19. Venuje sa výskumu a podpore verejného zdravia, vrátane toho mentálneho. Dagmar Kusá sa akademicky sústreďuje najmä na politické využívanie kolektívnej pamäte, etnickú identitu, občianstvo a menšiny, a aktuálne sa zameriava na prejavy kultúrnej traumy vo verejnom diskurze. Obe sú vysokoškolskými pedagogičkami. 

V podcaste hovoria o svojom detstve v socializme - o tom, aké bolo vyrastať v rodine disidenta a nepriateľa komunistického režimu. "Otec hovoril, že podpísanie Charty 77 mu naozaj zmenilo život. Netýkalo sa totiž iba jeho postoja voči komunistickému režimu, ale úplne všetkého v živote," vysvetľuje Dagmar Kusá, "Bola to (jeho) orientácia voči sebe, voči životu a princípom, nastavenie voči svetu. Jedna z jeho najdôležitejších hlášok bola, že nestačí byť slušný. To, čomu verím, treba praktizovať a aplikovať do života."

Hovoriť o menštruácii a prípadných problémoch, ktoré v spojení s ňou zažívajú, býva pre mnoho žien veľmi náročná a citlivá záležitosť, preto to pociťujú ako hanbu a niečo, o čom sa hovoriť nepatrí. Aj menopauza, respektíve perimenopauza patria k tým oblastiam ženského zdravia, ktoré spájame so stigmou, hanbou, starobou, "koncom mladosti a všetkého krásneho". Pre mnohé ženy akoby týmto obdobím život končil. Farmaceutka Leila Zajac sa venuje osvete v oblasti ženského zdravia so zameraním na perimenopauzálne obdobie a v tomto rozhovore hovorí nielen o najčastejších mýtoch spojených s perimenopauzou, ale aj o tom, ako jej jednotlivé fyzické alebo psychické príznaky liečiť, ako vytvárať podporné pracovné a spoločenské prostredie pre ženy, ktoré perimenopauzu zažívajú a ako pochopiť, že to nie je koniec, ale začiatok - obdobia, kedy má žena konečne dostatok času sústrediť sa na seba, svoj život a svoje potreby, a tiež využívať svoje talenty, kvality, potenciál a všetku skúsenosť, čo sa dovtedy v živote naučila, naplno.

"V klinickom výskume a jeho organizácii sa denne ukazuje obrovský prínos žien a ich vynikajúcich manažérskych zručností," hovorí epidemiologička Beata Čečetková, medicínska riaditeľka národného uzla pre podporu akademických klinických štúdií SLOVACRIN. Ten pod vedením Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach prepája nemocnice, univerzity a vedecké inštitúcie zapojené do akademického klinického výskumu po celom Slovensku. "V klinickom hodnotení liečiv pracuje obrovské množstvo veľmi šikovných, sofistikovaných, detailne zameraných a efektívnych žien, ktoré úžasne zvládajú veľmi nepredvídateľnú prácu, pretože vo výskume sa skutočne môže stať všeličo. Navyše, tieto ženy nemusia byť lekárky, farmaceutky alebo mať prírodovedné vzdelanie, aby v klinickom výskume pracovali - a uspeli," dodáva Beata Čečetková. V rozhovore vysvetľuje spôsob, priebeh aj význam klinického hodnotenia liečiv pre jednotlivcov a zdravie celej spoločnosti.