Česká diaľková plavkyňa Abhejali Bernardová sa v roku 2018 stala len desiatou osobou na svete, ktorá dokončila náročnú plaveckú výzvu Sedmička oceánov (Oceans Seven). Jej splnenie vyžaduje preplávať sedem prielivov na siedmich kontinentoch. Doposiaľ sa to podarilo len 21 ľuďom. Abhejaline expedície však nie sú len o plávaní. Sú predovšetkým o cestách do ľudského vnútra a k tichosti ľudskej mysle. Rozpráva nielen o tom, ako jej pri tom pomáha meditácia, ale aj o tom, ako sa aj my ostatní môžeme učiť prekonávať vlastné pohodlie a uvedomiť si, že všetci dokážeme viac, než si myslíme.

Odmalička sa o sebe učíme premýšľať a rozprávať tak, ako nám hovoria naši rodičia a blízke okolie - v kontexte pohlavia, s ktorým sme sa narodili. Náš rod, meno a identita, ktoré si podľa toho prisudzujeme, bývajú - aspoň na čas - zdanlivo jasné. Čo sa ale stane, ak sa so svojím obrazom prestaneme stotožňovať? Ak pre nás zrazu veci nie sú také jasné, aké sa navonok javia? Vieme empatizovať s človekom, ktorý hovorí, že v skutočnosti je niekým iným, ako vyzerá? Aké sú naše predstavy a aká je realita? Ako žijú a s čím sa musia vysporiadať transrodoví ľudia? Prečo hovoria, že sú niekým iným? O čo im ide? O čo vlastne ide?

Na tieto a ďalšie otázky v diskusii V ženskom rode naživo odpovedali Liberty Blake Simon, modelka a transrodová žena, Claude Johann Čierny, transrodový muž, psychiatrička Mária Matisová a Viera Hincová, psychologička a mama transrodovej dcéry.

Speváčka, gitaristka a pesničkárka Zuzana Homolová sa interpretácii ľudových balád venuje niekoľko desiatok rokov a je synonymom tohto žánru na Slovensku. Ako priznáva, o jej umeleckom osude rozhodol aj ročný študijný pobyt v Tours vo Francúzsku v prelomovom roku 1968. Nový album jej hudobného zoskupenia TROJKA Zuzany Homolovej s názvom Šak je to láska zlá, ktorý vizuálne ošetrila skvelá Mária Rojko spolu s Ivanou Šátekovou, obsahuje intímne vzťahové piesne, milenecké balady s náznakmi násilia a šikany či piesne o opustených deťoch. V podcaste sa zhovárame o ňom, ale aj o Zuzaninej mladosti, zážitkoch z Francúzska, a o hudbe, umení a kráse všeobecne.

Odmalička sa o sebe učíme premýšľať a rozprávať tak, ako nám hovoria naši rodičia a blízke okolie - v kontexte pohlavia, s ktorým sme sa narodili. Čo sa ale stane, ak sa niekto so svojím obrazom prestane stotožňovať? Ako žije a s čím sa musí vysporiadať transrodový človek? "Transrodovosť pre mňa nie je téma. Je to fakt, ktorým denne žijem. Som transrodová žena," hovorí o sebe Charlotte Srnčíková. 

Jej mama Alena v spoločnom rozhovore opisuje, čo prežívajú rodičia transrodových detí, ktoré často odmieta nielen okolie a spoločnosť, ale aj širšia rodina. Charlotte tiež otvorene hovorí: „Celý život hľadám lásku k sebe. Neviem prijať to, že by som mohla byť ľúbená, pretože mi bolo zo strany spoločnosti celý život ukazované, že si to nijakým spôsobom nezaslúžim. Málokto si vie predstaviť, čo ma stojí každú minútu môjho života bojovať za to, že som transrodová a že si za tým stojím."

Psychologička Dominika Jašeková je riaditeľkou občianskeho združenia Odyseus, ktoré sa vo svojom programe Červený dáždnik venuje podpore tolerancie a búraniu predsudkov voči ľuďom pracujúcim v sexbiznise. Sexbiznis - teda poskytovanie sexuálnych služieb výmenou za odmenu, ktoré prebieha medzi dospelými ľuďmi na základe vzájomného súhlasu totiž akceptuje ako prácu. Od prostitúcie, ako vysvetľuje Jašeková, sa odlišuje práve spomínaným súhlasom. V prostitúcii totiž poskytovanie sexuálnych služieb dobrovoľné a súhlasné nie je. OZ Odyseus chce medializáciou tejto problematiky prispieť k prekonávaniu mýtov a stereotypov, ktoré ľuďom - a špeciálne ženám - v sexbiznise ubližujú a ohrozujú ich, napríklad zvýšenou mierou násilia.

Inžinierka geodézie a bývalá stredoškolská učiteľka odborných predmetov Alžbeta Strižincová vyrastala v bratislavskom Starom meste. Dlhé roky robila zememeračku, vďaka čomu pozná každý centimeter Bratislavy, nielen jeho povesti a legendy. Po emigrácii najstaršieho brata v roku 1968 ju v práci preradili z odboru fotogrametrie, aby nemala prístup k tajným materiálom (teda k mapám a súradniciam objektov). V 90-tych rokoch sa rozhodla pre pedagogickú kariéru. Okrem geodézie a fotogrametrie vyučovala aj odbornú prax a grafické informačné systémy. 

Mnohí z tých, ktorí ju kedysi učili sa neskôr v škole stali jej kolegami. Jej študenti na ňu spomínajú aj po dlhých rokoch. Brala ich totiž ako rovnocenných partnerov a vždy chcela, aby sa neuspokojili s priemernosťou. Škola sa pre ňu stala druhým domovom a učenie naplnením života. V súčasnosti sa stará o múzeum geodézie, ktoré sama založila v priestoroch Strednej priemyselnej školy stavebnej a geodetickej v Bratislave. Má dcéru Janu a syna Martina, ktorý je hovorcom prezidentky SR.

Česká sopranistka Eliška Weissová sa k opernému spevu dostala pomerne neskoro. Po maturite na gymnáziu nastúpila na konzervatórium v Brne, neskôr na Akadémiu múzických umení v Prahe. Navštevovala aj majstrovské kurzy u Naděždy Kniplovej a Petra Dvorského. Z mezzosopranistky sa vypracovala na dramatický soprán a dnes pravidelne hosťuje vo viacerých operných domoch, vrátane Opery Národného divadla v Prahe či opery Štátneho divadla v Košiciach. Minulý mesiac debutovala na doskách Viedenskej štátnej opery, ktorá je považovaná za jednu z najprestížnejších operných scén sveta. Za stvárnenie náročnej roly Kostelníčky v Janáčkovej opere Jej pastorkyňa si tam vyslúžila nielen nevídaný aplauz domáceho publika, ale aj mimoriadne pochvalné kritiky odbornej obce. Jej cesta do Viedne však rozhodne nebola priamočiara a bez prekážok.

Žijeme v cirkulárnom svete, v kruhu. Matka príroda nám v tomto ohľade ukazuje svoju dokonalosť, pretože ona dokáže recyklovať naozaj úplne všetko,“ hovorí vedkyňa Anke Weidenkaff. Práve výskum nových materiálov považuje Weidenkaff za dôležitý, pretože so sebou vždy prináša aj zmeny civilizačného charakteru. Materiály, ktoré by ľudstvo priviedli k zavedeniu cirkulárnej ekonomiky namiesto tradičnej lineárnej sú hlavným cieľom jej práce vedkyne. Anke Weidenkaff je profesorkou na Technickej univerzite v Darmstadte a tiež riaditeľkou inštitútu Fraunhofer IWKS. Hlavnými oblasťami jej výskumu sú materiálová veda a stratégie využívania zdrojov, vrátane vývoja, syntézy a charakterizácie trvalo udržateľných materiálov na premenu a skladovanie energie. V súčasnosti sa ako vedkyňa zameriava na regeneratívne cirkulárne materiály a vývoj novej generácie zelených procesných technológií pre rýchle a efektívne uzavreté materiálové cykly. Na Slovensku bola členkou medzinárodnej poroty nedávno skončeného ročníka ESET Science Awards 2022.

POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Rozhovor v slovenčine si môžete prečítať na webe Denníka N.

Herečka Marta Maťová pôsobí v Bratislave a v Prahe. Venuje sa divadlu, televízii aj filmu. Hosťuje vo viacerých slovenských divadlách a je tiež doktorandkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rozvíja hereckú techniku pre divadlo a film s názvom Metóda, ktorú študovala v Lee Strasberg Theatre and Film Institute v New Yorku (bývalé Actors Studio). V týchto dňoch vydáva v spolupráci s VŠMU preklad knihy Sen o Vášni, určenú najmä hercom, režisérom, študentom, divadelníkom, filmárom i pedagógom ktorá je práve o tom, ako Metóda Lee Strasberga vznikala. Spoločne sa rozprávame o ceste herečiek a hercov k sebe, o empatii, kultivovanosti duše a o tom, že každý z nás má vo svojom živote viacero dôležitých rolí. Umením je pokúšať sa aspoň v jednej z nich obstáť čo najlepšie.

dcéry hudobného skladateľa židovského pôvodu Emmericha Kálmána, ktorá sa posledné desaťročia venuje opatere otcovho hudobného dedičstva.

Skladateľ, ktorého preslávili najmä operety, bol pred druhou svetovou vojnou jedným z najslávnejších a najbohatších umelcov vo Viedni. Jeho diela sa hrali vo všetkých hudobných divadlách po svete a o jeho služby mal záujem aj Adolf Hitler. Kálmán však s manželkou a tromi deťmi utiekol pred nacizmom do Spojených štátov. Väčšina rodiny, vrátane jeho dvoch sestier, cez vojnu zahynula v nacistických koncentračných táboroch.