Zora Bútorová je významná slovenská sociologička a výskumníčka. Od roku 1990, teda viac ako tridsať rokov, sa venuje výskumom verejnej mienky, rodovej problematike a sociologickým aspektom starnutia. So svojím manželom Martinom Bútorom sú ojedinelou profesionálnou a partnerskou dvojicou, ktorá Slovensku pomáhala vo významných míľnikoch našej modernej histórie. 

V dnešnom rozhovore sme sa okrem iného spoločne obzreli do jej detstva a mladosti a vrátili sa k hodnotám, ktoré ju formovali. Spomíname na jej starú mamu, rodičov a brata, ako aj tetu - známu prekladateľku Martu Ličkovú a jej manžela Pavla a ich osudové spojenie s ruským spisovateľom Alexandrom Solženicynom. Dozviete sa tiež, aké inšpiratívne ženy Zora stretla počas pobytu v Spojených štátoch, kde tradičnú rolu manželky veľvyslanca formovala do netradičnej podoby.

"Hovoriť o tom, že partnerské násilie sú len modriny a facky, pričom ostatné formy násilia ostávajú skryté, je nebezpečný mýtus," vysvetľuje terapeutka a poradkyňa v oblasti násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch Daša Malíková. Partnerské násilie má mnoho podôb. Zažívajú ho ženy rôzneho veku, vzdelania či sociálneho statusu. Psychické alebo ekonomické násilie, ktoré na tele ženy nezanechávajú viditeľné stopy, sú rovnako kruté a absolútne neprijateľné. Mentalita časti slovenskej spoločnosti má však stále veľkú toleranciu násilia, vrátane násilia páchaného na ženách. Zastarané kultúrne vzorce ženu stále podvedome stavajú do podriadenej pozície mužovi. Tento mentálny prežitok by sme mali konečne definitívne opustiť. 

V rozhovore sa zhovárame aj o tom, ako našou všímavosťou, dôverou a empatiou môžeme ženám, ktoré to potrebujú, skutočne pomôcť.

Katarína Zembjaková pracuje ako ekonomická diplomatka na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Libanone. Vo svojej agende má aj Irak, Jordánsko a Sýriu.

V našom dnešnom rozhovore sme hovorili o krajine, ktorej hlavné mesto Bejrút bolo kedysi označované za Paríž Stredného Východu. Dnes zažíva ekonomický kolaps bezprecedentný v ľudskej histórii. Až tri štvrtiny jeho populácie žijú pod hranicou chudoby. Mnohí ľudia prežívajú len vďaka podpore veľkej libanonskej diaspóry, ktorá má viac členov, ako je počet Libanoncov a Libanončaniek žijúcich priamo v Libanone. V týchto podmienkach sa krajina navyše stala domovom viac pre viac ako 1,5 milióna utečencov, prevažne zo Sýrie.

Expertka na sociokultúrnu antropológiu Petra Ezzeddine vyučuje na Fakulte humanitných štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe. V rozhovore vysvetľuje niektoré situácie v kontexte migrácie ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Popisuje tiež možné vplyvy v rámci ich následnej integrácie do českej a slovenskej spoločnosti v budúcnosti. Rozprávame sa aj o našich predstavách, ako by mali vyzerať ľudia, ktorí trpia, o našom pohoršovaní sa, keď takí nie sú, o lacnej pracovnej sile, ľudskej dôstojnosti a tiež o mobilnom telefóne ako falošnom symbole blahobytu človeka na úteku.

Diplomatka Gabika Stanková pracovala na konzulárnom oddelení slovenského veľvyslanectva v Kyjeve. Odchádzala za dramatických okolností začínajúcej vojny, po tom, ako Rusko vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Na veľvyslanectve v Kyjeve pritom pôsobila aj koncom roka 2013 a začiatkom roka 2014. Vtedy sa Majdane konali známe protivládne protesty a občianske nepokoje po nečakanom rozhodnutí najvyšších predstaviteľov Ukrajiny prerušiť proces európskej integrácie. Na Ukrajine bola aj v čase, keď Rusko následne anektovalo ukrajinský Krym. V rozhovore sa rozprávame o tom, ako si na tieto udalosti spomína a ako vníma Ukrajinu a jej občanov a občianky zo svojej osobnej skúsenosti.

Záznam z diskusie z Novej Cvernovky. 

Zastúpenie žien na vysokých postoch v diplomacii je celosvetovo stále nedostatočné. Tento stav pretrváva napriek deklarovanej podpore mnohých vlád a prieskumom, ktoré dokazujú výhody zapojenia žien do diplomatických negociácií, najmä v prípade (hroziacich) ozbrojených konfliktov a nastoľovaní mieru.

Hostky: Magda Vášáryová, bývalá veľvyslankyňa ČSFR v Rakúsku a SR v Poľsku Denisa Koterec Frelichová, generálna riaditeľka sekcie ministra zahraničných vecí, MZVaEZ, bývalá veľvyslankyňa SR v Nórsku a na Islande Andrea Elscheková Matisová, riaditeľka Odboru všeobecných záležitostí a vzťahov s inštitúciami EÚ, MZVaEZ, bývalá veľvyslankyňa SR vo Švajčiarsku Jana Kobzová, poradkyňa prezidentky SR pre zahraničnú politiku

Česká herečka Tereza Dočkalová je držiteľkou dvoch divadelných cien Thálie. Vo veľkej časti českej spoločnosti však pravdepodobne viac než činoherná herečka zarezonovala ako moderátorka satirických relácií Branky, body, kokoti a Kokoti na neděli, venovaných rodovej rovnosti a právam menšín. Ako priznáva, "jačiaca a drzá feministka" bola pre ňu spočiatku rolou, ktorú prijala. Dnes sa na mnoho vecí pozerá s hnevom skutočnej feministky - ženy a matky ročnej dcéry, ktorá si v českej (a niekedy aj v slovenskej) spoločnosti všíma pretrvávajúcu nerovnosť, mizogýniu a predsudky.

Biofyzička Ľubica Lacinová je predovšetkým vedkyňa, ktorá aktívne pracuje aj ako Členka predsedníctva Slovenskej akadémie vied. Za sebou má však aj silnú feministickú a ochranársku skúsenosť. Ešte počas komunizmu sa venovala predovšetkým záchrane technických a kultúrnych pamiatok. Po novembri 1989 bola aj pri vzniku Strany zelených, no nakoniec sa politicky neangažovala a odišla na vedecký pobyt do Spojených štátov. Po návrate domov začala aktívne spolupracovať so združením Aspekt. Pravidelne publikovala články v ich časopise, ktorý bol prvým feministickým časopisom v bývalom Československu. V rozhovore hovoríme nielen o feminizme, ale aj o jej spätnom pohľade na minulosť a o tom, čo robiť dnes, aby sme ochránili demokratické hodnoty a slobodu našej spoločnosti.

Rodina pani Dagmar Bílkovej bola jednou z tých, ktoré v roku 1952 komunisti nútene vysťahovali z Bratislavy v rámci protiprávnej Akcie B. Otec pani Bílkovej Karol Jaroň, uznávaný typograf, bibliofil, zakladateľ Slovenskej Grafie, Linografie a spol. a bratislavskej Školy umeleckých remesiel skončil v kameňolome. Zo slávnej funkcionalistickej Vily Jaroň, o ktorú ho pripravila komunistická štátna moc, ho spolu s manželkou vysťahovali v nákladnom vagóne najprv do budovy železničnej stanice v Tisovci, neskôr do jedinej miestnosti bez vodovodu, ktorá bola predtým kurínom. Prišiel o svoj domov, majetok, aj ľudské práva. Jeho dcéra nikdy nemohla ďalej študovať. Rodina Bílková sa spravodlivosti nedočkala ani po roku 1989 a do vily Jaroň sa už nikdy nevrátili.

Markéta Vacovská je česká profesionálna tanečnica a choreografka, ktorá vinou genetickej metabolickej poruchy prišla o dvoch synov, dvojčatá Heřmánka a Eduarda, keď mali len 7 a 15 mesiacov. Päť rokov po ich smrti, v roku 2020, vložila svoje emócie spojené so stratou detí do tanečného predstavenia s názvom Odlúčenie. V rozhovore rozpráva o svojich skúsenostiach s reakciami okolia a nevyžiadanými radami, ktoré jej viac ubližovali ako pomáhali, o tom, čo pre ňu predstavuje tanec, ako náročné je smútiť pred publikom, ale aj o dôležitosti témy, akou je paliatívna starostlivosť o deti.

POZNÁMKA: Rozhovor vznikal po telefonickej linke, prosím ospravedlňte zníženú kvalitu zvuku.