Preventívny účinok proti vzniku traumy majú predovšetkým medziľudské prepojenie a podpora, objasňuje psychoterapeutka Karin Brániková. "Keď nám je 'nafigu', potrebujeme, aby tam bol niekto, kto je schopný niesť emocionálnu záťaž spolu s nami," vysvetľuje v rozhovore, v ktorom hovoríme primárne o tom, čo je je to trauma, ako vzniká, či ako môžeme naučiť deti zvládať svoje emócie. Rozprávame sa aj o tom, čo vedie k neustálemu pocitu nedostatočnosti a ako by sme sa mali starať o seba v emocionálnej rovine aj my dospelí.

Karin Brániková je odbornou garantkou a veliteľkou tímu organizácie Modrý anjel, ktorá poskytuje podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným. Profesionálne pôsobí aj na Ukrajine.

Začínala ako rehabilitačná sestra, roky pracovala na geriatrii. Ako terapeutka má bohaté skúsenosti so sprevádzaním pri umieraní na Slovensku aj v zahraničí. Pracovala tiež ako vedúca oddelenia psychologickej a psychosociálnej podpory Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR.

Sophie Hyde je austrálska režisérka, producentka, scenáristka a zakladajúca členka Closer Productions. Jej najnovší film Good Luck to You Leo Grande, ktorého scenár napísala Katy Brand, s Emmou Thompson a Darylom McCormackom v hlavných úlohách, rozpráva príbeh mladého (a mimochodom veľmi dobre vyzerajúceho) sexuálneho pracovníka Lea Grandeho a ovdovenej učiteľky na dôchodku, upätej päťdesiatničky Nancy Stokes.  

Film som videla trikrát a zakaždým som s hlbokým úžasom sledovala premenu oboch postáv, ich zraniteľnosť a krehké, no krásne ľudské spojenie, ktoré dokázal sprostredkovať. Osobne by som povedala, že je to film o láskavosti, neodsudzovaní a o sile prijatia, ktorú by sme si mali - hlavne my ženy - ponúknuť, aby sme dokázali žiť život bez sebakontroly a neustáleho trápenia sa v snahe naplniť očakávania druhých. 

POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenskú verziu si môžete prečítať na webe Denníka N.

Alexandra Hovancová je riaditeľkou Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Každodennou prácou Alexandry a jej tímu je poskytovanie pomoci a starostlivosti týraným matkám s deťmi, ale najmä ťažko zdravotne postihnutým deťom. Táto práca je nesmierne fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. Bez výhrady sa jej venujú predovšetkým ženy. 

Je až šokujúce počúvať, že štát sa o ťažko zdravotne postihnuté deti stará finančne rovnako ako o deti zdravé. Pochopenie a ochota zmeniť to kompetentným stále chýbajú. V Alexandrinom rozprávaní však nie je bezútešnosť, patetickosť ani ťaživý smútok. Naopak, hovorí o láske, spolupatričnosti a radosti z konania dobra, ale tiež o potrebe dbať o život detí a jeho kvalitu nielen pred narodením, ale aj po ňom, a to predovšetkým vtedy, keď sa tieto deti nenarodia zdravé.

Akosi sme pozabudli, že obliekanie je vlastne naším správaním. Našu kultivovanosť a rozoznávanie toho, čo je v obliekaní primerané, zdevalvovali najmä roky totalitného komunistického režimu. "Československá spoločnosť po roku 1948 prešla pod diktatúru jednej strany, ktorá velebila "prostý ľud". V istom zmysle vtedy začala devalvácia hodnôt dovtedy pestovaných hlavne buržoáziou a šľachtou, ku ktorým patrilo aj rozlišovanie primeranosti z hľadiska toho, čo a pri akej príležitosti si človek na seba oblečie," hovorí historička módy a kurátorka Zbierky historických textílií a odevov Slovenského národného múzea Eva Hasalová. Ako ďalej vysvetľuje, kultivovanosť sa u nás nenosila. Vo vidieckej spoločnosti boli slová panský alebo meštiansky vnímané pejoratívne, hanlivo. Takto sme prišli nielen o nosenie klobúkov alebo rukavičiek, ale predovšetkým aj o časť našej zdvorilosti v správaní.

Blogerka a spisovateľka Soňa Bulbeck Lužinová sa vrátila na Slovensko po pätnástich rokoch života v zahraničí. Ako hovorí, po návrate ju najviac zarazila absencia tolerancie aj to, že každý na Slovensku má na všetko svoj vlastný vyhranený názor. Mnohí ľudia sa podľa nej považujú za odborníkov na všetko a nedokážu akceptovať iné názory ani vtedy, keď sú podložené dôkazmi. Ju osobne väčšej tolerancii paradoxne naučil život v Saudskej Arábii. Musela akceptovať celkom odlišnú kultúru a ak tam chcela žiť, pochopila, že musí prijať jej pravidlá. "Prestala som riešiť nepodstatné veci typu čo kto nosí oblečené alebo čo kto kedy povedal. Klebety som úplne vytesnila, prestala som komentovať, súdiť a hodnotiť. Dnes komentujem iba to, k čomu mám čo povedať," konštatuje v rozhovore.

Košická rodáčka Dominika Badžová je čerstvou absolventkou vedy o umení a kultúre na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roky sa venuje publicistike aj divadlu. Bola prvou Rómkou, ktorá začala pracovať vo verejnoprávnej televízii a rozhlase v sekcii národnostného vysielania a je aj spoluzakladateľkou rómskej rozhlasovej dramatickej družiny. V tohtoročnej Novinárskej cene si spolu s kolegami prebrala cenu za sériu "rozhovorov nie len s Rómami a Rómkami" v rómskych novinách Romano nevo ľil.

Kinga Haltenberger Szabó pochádza z Košíc, filozofiu vyštudovala v Bratislave a v podstate celý svoj život žije v Lučenci. Jej profesionálny a osobný život predurčilo stretnutie s významným predstaviteľom maliarskej a grafickej moderny Slovenska a jej neskorším manželom Júliusom Szabóom. Po jeho náhlej smrti, len tri roky po uzavretí manželstva, sa podujala postarať o jeho bohatú umeleckú pozostalosť. V Lučenci, kde aj dnes žije, založila Novohradskú galériu, ktorú dlhé roky viedla. Zorganizovala desiatky výstav výtvarného umenia a jej odborné štúdie a články boli publikované v rôznych časopisoch, katalógoch a zbierkach. Spoločne sme sa stretli v Pamätnom dome Júliusa Szabóa v Lučenci, kde sme sa rozprávali aj o tom, aké je to byť Maďarkou na Slovensku.

Kniha Our Bodies Their Battlefield (Naše telá, ich bojisko; William Collins 2020) je pre mňa jednou z najsilnejších a zároveň najbolestnejších kníh literatúry faktu, aké som čítala. Mapuje to, čo vojna robí ženám všade vo svete - hrubé násilie, ktoré je cielené, premyslené, a ničí nielen individuálne ženy, ale celé komunity a spoločenstvá efektívne a najmä lacnejšie, ako stoja náboje do kalašnikova.

Jej autorka, Christina Lamb, je jednou z popredných britských zahraničných korešpondentiek a hlavnou zahraničnou korešpondetkou britských novín The Sunday Times. Je autorkou ďalších deviatich kníh, z ktorých viaceré sú medzinárodnými bestsellermi. Ako novinárka pracovala v mnohých konfliktných a vojnových zónach vo svete. V roku 1988 sa presťahovala do Pešávaru, odkiaľ pravidelne cestovala do Afganistanu, aby odtiaľ poskytovala spravodajstvo o boji mudžáhidov proti sovietskym okupantom. Po dvoch rokoch za svoju reportérsku prácu získala ocenenie Mladá novinárka roka. Odvtedy má na konte 15 významných ocenení, vrátane piatich ocenení pre zahraničného spravodajcu roka a najvyššej európskej ceny za vojnové spravodajstvo, Prix Bayeux. Britská kráľovná Alžbeta II. jej v roku 2013 urobila Rad britského impéria (OBE). Christina je tiež čestnou členkou University College v Oxforde.

Pri svojich výskumoch v teréne schádza úzkymi šachtami aj 26 metrov do podzemia a v neveľkých podzemných miestnostiach trávi aj niekoľko hodín - aj taká je práca archeologičky Kataríny Arias. Katarína pochádza zo Slovenska, no egyptológiu z objektívnych dôvodov vyštudovala v Prahe, pretože na Slovensku sa táto vedná disciplína študovať nedá. Od roku 2007 profesionálne pôsobí ako vedecká pracovníčka v Českom egyptologickom ústave. Zaujíma sa predovšetkým o materiálnu kultúru starého Egypta so špecializáciou na vývoj keramiky v 3. tisícročí pred naším letopočtom. V Egypte pracuje na českých archeologických výskumoch na pohrebisku členov kráľovskej rodiny a vysokých úradníkov v Abusíre, ako i zahraničných výskumoch v Abu Gurábe a Edfu. Dnešný rozhovor sme nahrávali pri príležitosti tohtoročného dvestého výročia rozlúštenia hieroglyfov slávnym Jeanom-Françoisom Champollionom a stého výročia objavenia Tutanchamónovej hrobky, ktoré si pripomenieme v novembri. Počúvajte rozprávanie o tom, ako sa archeologický výskum v Egypte robí, ako starovekí Egypťania žili, čo radi jedli a pili, a najmä - aké to vlastne je, objaviť veci a miesta, ktoré viac ako 3 tisíc rokov nikto nevidel.

Martina Brodie sa po štúdiu žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave vybrala na ročnú cestu okolo sveta. Ako hovorí, zmenila jej život. Po návrate na Slovensko sa už ako pracujúca novinárka za jedného novinára aj vydala. Za Brita - vlastne Škóta -, staršieho o 29 rokov. Zo Slovenska sa neskôr, už aj so svojimi dvomi synmi, dočasne presunuli do Anglicka. Ich pobyt, plánovaný na 6 mesiacov, sa nečakane predĺžil na niekoľko rokov. Martina, Slovenka pôvodom zo Sečoviec neďaleko Trebišova, si počas nich na tradičnom anglickom vidieku otvorila európsku kaviareň. Po čase ju s úspechom predala a aj s manželom sa na pár rokov presťahovali do Monaka. 

Dnes sa do Monaka vrátila opäť, pretože, ako hovorí, spoznávanie nových ľudí a krajín výrazne mení našu životnú optiku a vystavuje nás mnohým kultúrnym šokom, ktorým sa musíme prispôsobiť. Vďaka tomu prestaneme riešiť malichernosti a stavať bariéry tomu, čo nás obohacuje, rozširuje nám obzory a robí nás šťastnými.