"Každý z nás má iné predstavy o tom, čo je dobrý sex," hovorí psychiatrička a sexuologička Danica Caisová. Špeciálne pre ženu podľa nej začína už vtedy, keď pre ňu muž urobí niečo, čo od neho dlhodobo očakáva. "Napríklad vyzdvihne deti zo škôlky, vyvesí bielizeň alebo vyloží umývačku. Žena to vníma tak, že urobil niečo, čo bežne nie je zvyknutý a urobil to pre ňu," vysvetľuje. 

Podľa odborníkov/odborníčok sú očakávania mužov a žien v partnerskom živote a sexe odlišné. V rozhovore rozoberáme to, čo sex vlastne je, prečo je stále ešte pre mnohých tabu o ňom hovoriť, aká dôležitá je dôvera medzi partnermi v sexe, čo robiť s problémami v sexuálnom živote po narodení detí, alebo ako sa postaviť k sexu s novým partnerom/partnerkou po päťdesiatke.

Literárna dokumentaristika, nakladateľka a copywriterka Barbora Baronová stojí za malým úspešným nakladateľstvom wo-men, ktoré sa orientuje na umelecké knihy s rodovým zameraním. Je držiteľkou niekoľkých ocenení za knihu Slečny či Ženy o ženách. V podcaste hovorí nielen o tom, prečo má význam prinášať ženskú perspektívu a skúsenosť do verejného diskurzu, ale napríklad aj o tom, prečo sa niektoré ženy bránia označeniu feministka. "Existuje obrovské množstvo žien, ktoré sú proti feminizmu preto, lebo si myslia, že byť feministkou znamená uprednostňovať kariéru pred rodinou. Bránia sa, lebo pre ne je domácnosť, starostlivosť o deti a rodinu jediné miesto, kde môžu uplatňovať nejakú moc. Inde ju proste nemajú, v hierarchii spoločnosti je vždy niekto nad nimi." vysvetľuje.

"Aj dnes zostáva najčastejšou dilemou žien v slovenskom biznise dilema medzi kariérou a rodinou. Najmä preto, lebo neplatená práca v domácnosti a starostlivosť o deti sú u nás ešte stále viac doménou žien než mužov," hovorí mentorka a koučka Anna Hudáková. Pritom rodina má podľa jej skúseností pre slovenské ženy vysokú hodnotu. "Dilemu rodina alebo kariéra riešia najmä ženy po štyridsiatke, ktoré sú často nútené uvažovať nad tým, čo sa v rodine stane, ak sa ony rozhodnú postúpiť na kariérnom rebríčku vyššie," vysvetľuje. 

Ak sa aj žena stane členkou manažmentu firmy, ešte stále je pred ňou ďalší dôležitý cieľ - byť videná, počutá, mať priestor prispievať ku chodu a rozvoju firmy, získavať si rešpekt. Tu býva podľa Hudákovej problémom ďalší predsudok - keď sa presadzuje muž, je šikovný a prirodzene priebojný, no keď sa presadzuje žena, je negatívne označená za karieristku.

Barbora Paulovič Deckerová získala ako devätnásťročná vysokoškolská študentka štipendium a miesto v jednom z najlepších basketbalových univerzitných klubov v USA. Na Floridu odišla bez toho, aby hovorila plynule po anglicky, alebo aby ovládala prácu na počítači. Časom sa plynule naučila jazyk, podávala výborné športové výkony, no predovšetkým získala iné mentálne nastavenie, čo sa týka vlastnej hodnoty aj pohľadu na prehru a neúspech. Dnes pracuje ako vysoká manažérka pre región strednej a východnej Európy v technologickej spoločnosti IBM. V podcaste hovorí nielen o stále prítomných predsudkoch voči ženám v biznise, ale aj o lekciách, ktoré ju naučila jej dlhoročná kariéra a napríklad aj o tom, ako si vynegociovať zvýšenie platu.

"Ľudský život má všade na svete rovnakú cenu," hovorí pôrodná asistentka Adéla Partlová, ktorá pracuje pre humanitárnu organizáciu Lekári bez hraníc, "stratiť milovaného človeka je pre nás všetkých rovnako bolestné. Bolesť je vždy rovnaká." V rozhovore opisuje svoje skúsenosti a zážitky počas misií v Južnom Sudáne, Afganistane a na klinike neďaleko utečeneckého tábora Kara Tepe na ostrove Lesbos, kde v súčasnosti pôsobí a kde strávi aj tohtoročné Vianoce. Ako hovorí, najťažšie pre ňu bolo vidieť zomierať ženu pri pôrode. "Vedieť, že v našich podmienkach sa dá nepostupujúci pôrod vyriešiť cisárskym rezom, a že ona by si odniesla domov zdravého chlapca, bolo najťažšie. Dlho som nemohla uveriť, že zomrie. Niekoľkokrát som volala chirurga, veľmi som dúfala, že budeme môcť urobiť niečo, aby sme smrti zabránili. Bohužiaľ, nebolo to možné. S jej smrťou som sa dlho nemohla zmieriť. Vidieť zomrieť ženu pri pôrode je skutočne ťažké, pre všetkých."

"Od tanečnice sa automaticky očakáva, že je pekná, že má dobrú postavu a že je pomerne jednoduchá," hovorí profesionálna tanečnica spoločenských tancov Ema Nohálová. Ako v rozhovore ďalej vysvetľuje, živiť sa tancom sa dá veľmi dobre, no nie na Slovensku. Aj preto posledné roky strávila na Taiwane a o necelý mesiac sa chystá pracovne do Spojených štátov. "Byť tanečníčkou v Ázii znamená, že tanec je moja profesia. Každý tam odo mňa očakáva jediné - že v tom, čo robím, budem naozaj dobrá."

"Každý tento jeden osud je absolútne tragický. Väčšina tých ľudí zomrela v relatívne mladom veku a väčšina ich detí si svoju traumu niesla po celý život," hovorí Marianna Oravcová o protagonistoch svojej knihy Akcia B. Kniha mapuje dejiny prísne utajovaných postupov z rokov 1948-1953 smerujúcich k vysťahúvaniu obyvateľov Bratislavy a ďalších miest a ich následného núteného zaraďovania na pridelenú prácu. 

Oravcová ako členka Slovenského helsinského výboru v spolupráci s International Helsinki Federation podnietila viaceré ľudskoprávne iniciatívy, napríklad aj zriadenie inštitútu ombudsmana na Slovensku. Zasadzovala sa tiež o rehabilitáciu viacerých skupín prenasledovaných osôb, osobitne násilne vysťahovaných ľudí.

"Každý človek svojím správaním ukazuje príklad niekomu ďalšiemu, kto to vníma a jedného dňa možno začne klásť otázky. Keď človek kladie otázky, zjavne nad vecami premýšľa. A od myslenia je už len krok k možnosti, že človek zmení svoj pohľad na vec," hovorí vysokoškolská študentka Marianna Černejová. Marianna má dvadsaťjeden rokov a už od strednej školy aktívne pomáha v oblasti ochrany životného prostredia. Je reprezentantkou generácie Z, ktorú svojimi globálnymi aktivitami v prospech ochrany klímy najviac preslávila švédska aktivistka Greta Thunbergová.

"Hoci sa v posledných rokoch žije ženám vo svete lepšie, pandémia zlepšovanie cih životnej situácie pozastavila. Sú aj krajiny, kde sa ich životné podmienky a okolnosti rapídne zhoršili. Jednou z takých je bezpochyby Afganistan," hovorí riaditeľka Inštitútu pre ženy, mier a bezpečnosť na Georgetownskej univerzite vo Washingtone Jeni Klugman. Afganistan sa ocitol na poslednom mieste zoznamu nedávno publikovanej správy Women Peace and Security Index 2020-2021, ktorá mapuje situáciu v oblasti bezpečnosti, inklúzie a práv žien v 170 krajinách sveta. 

Austrálčanka Jeni Klugman je rešpektovanou ekonómkou. Spolupracuje so Svetovou bankou v oblasti spravodlivosti pre ženy, pri posudzovaní rodových rozmerov núteného vysídľovania, ako aj s Rozvojovým programom OSN pre ľudskú mobilitu. V súčasnosti je tiež členkou The Lancet Global Commission on Gender and Health a UN Women. Inštitút pre ženy, mier a bezpečnosť (Georgetown Institute for Women, Peace and Security, GIWPS) vznikol v roku 2011 z iniciatívy bývalej ministerky zahraničných vecí a niekdajšej Prvej dámy USA Hillary Rodham Clintonovej. Združuje mnohé výrazné ženské osobnosti z oblasti ekonómie, politiky, sociálnych vied, bezpečnostných štúdií a diplomacie. Vyzdvihuje dôležitú úlohu žien pri predchádzaní konfliktom, podpore mieru, svetovej ekonomiky a pri riešení globálnych hrozieb, ako sú klimatické zmeny, násilie a extrémizmus.

In Feminine Gender podcast is a platform that gives women the opportunity to tell their story. Women can speak freely and openly about their experience. They share their thoughts, ideas, and visions, and inspire both women and men. 

Today I speak with Carolee Winstein, Professor of Biokinesiology at the University of Southern California and Larisa Anne Thorne, a neutrino physicist, and a postdoctoral researcher on the Project8 Experiment. We met in Bratislava, Slovakia, on the occasion of ESET Science Award 2021.