Zdravie

Dobrý deň, počúvate podcast Alergia / Imunológia, ktorý vám prináša pravidelnú predpoveď vývoja peľovej situácie na Slovensku. V aktuálnom týždni sa v ovzduší na celom území Slovenska vyskytoval peľ liesky, jelše, topoľa, jaseňa, brestu a drevín z čeľadí cyprusovité a tisovité . Denné koncentrácie peľu jelše dosahovali vysoké hladiny na celom území Slovenska, peľ liesky dosahoval najvyššie koncentrácie na severnom , strednom a východnom Slovensku. Peľ drevín z čeľade cyprusovitých - tisovitých dosiahol v nedeľu v Bratislave dennú koncentráciu až 5 725 peľových zŕn v m3 vzduchu, na ostatnom území dosahoval len nízke koncentrácie. Spóry húb (plesní) boli zastúpené najmä rodom Cladospórium.

Prognóza peľovej situácie na víkend a začiatok nasledujúceho 10. týždňa
Peľová sezóna jelše sa prudko rozbehla na celom území Slovenska a na väčšine územia ešte môžeme očakávať vysoké až veľmi vysoké koncentrácie jej peľu v ovzduší. Vysoké denné koncentrácie peľu liesky predpokladáme najmä na strednom, severnom a východnom Slovensku. V teplejších oblastiach budú mať hladiny peľu liesky klesajúcu tendenciu, ale stále môžu dosahovať alergologicky významné koncentrácie. Denné koncentrácie peľu topoľa, jaseňa a brestu môžu výraznejšie narastať najmä v teplejších oblastiach Slovenska. Veľmi vysoké koncentrácie peľu drevín z čeľade cyprusovitých a tisovitých očakávame najmä v Bratislave. Pokles denných hladín peľu môže byť ovplyvňovaný najmä zrážkovou činnosťou a nočným ochladením.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke www.alergia.sk. Ďakujeme Vám za pozornosť pri počúvaní odborného podcastu Alergia – Imunológia. Informácie o vývoji peľovej situácie na Slovensku pre Vás pripravila Dr. Janka Laffersová, z koordinačného pracoviska peľovej informačnej služby Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici. Podrobné peľové spravodajstvo nájdete na internetovej stránke www.alergia.sk. Podcast Alergia - Imunológia je súčasťou skupiny podcastov Zdravie. V prípade otázok k podcastu Alergia - Imunológia nám píšte na emailovú adresu [email protected]. Pre pravidelné odoberanie podcastov Alergia-Imunológia sa prihláste vo svojej mobilnej podcastovej aplikácii.

Začíname pravidelné peľové spravodajstvo v roku 2020 a prinášame Vám prvý sumár peľovej situácie na tento víkend a začiatok nasledujúceho 9. týždňa. Podrobnejšie informácie o peľovej situácii nájdete na www.alergia.sk. Podcast Alergia/Imunológia je súčasťou skupiny podcastov ZDRAVIE.

Začiatok roka priniesol so sebou okrem teplého januára aj málo snehu a pomerne veľké výkyvy teplôt. Teplá zima spôsobila skoršie kvitnutie prvých jarných alergénov jelše a liesky. Tieto začali kvitnúť už v koncom januára najmä v teplejších oblastiach Slovenska. Nočné mrazy síce trochu pribrzdili kvitnutie, ale už nedokázali zastaviť rozbehnutý proces kvitnutia. Monitorovacia stanica v Banskej Bystrici začala s monitorovaním posledný januárový týždeň a už v tomto období zachytila prvý peľ liesky a jelše vo veľmi nízkych koncentráciách. Tieto dva druhy začiatkom februára dosiahli alergologicky významné hladiny v ovzduší aj v chladnejších oblastiach Slovenska.

V aktuálnom týždni sa v ovzduší na celom území Slovenska vyskytoval peľ liesky a jelše v alergologicky významných koncentráciách. Denné koncentrácie peľu liesky dosahovali najvyššie hladiny na severnom a strednom Slovensku. Peľ jelše vo veľmi vysokých koncentráciách zachytila monitorovacia stanica v Bratislave, na ostatnom území Slovenska dosiahli denné koncentrácie peľu jelše len stredné hladiny. V ovzduší sa vyskytoval ešte peľ drevín z čeľadí cyprusovitých-tisovitých a spóry húb (plesní), zastúpené najmä rodom Cladospórium.

V nasledujúcom 9. týždni očakávame nárast koncentrácií peľu liesky a jelše na celom území Slovenska.

Ďakujeme Vám za pozornosť pri počúvaní odborného podcastu Alergia - Imunológia. Informácie o vývoji peľovej situácie na Slovensku pre Vás pripravila Dr. Janka Laffersová, z koordinačného pracoviska peľovej informačnej služby Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici. Podrobné peľové spravodajstvo nájdete na internetovej stránke www.alergia.sk. Podcast Alergia - Imunológia je súčasťou skupiny podcastov Zdravie. V prípade otázok k podcastu Alergia - Imunológia nám píšte na emailovú adresu [email protected]. Pre pravidelné odoberanie podcastov Alergia-Imunológia sa prihláste vo svojej mobilnej podcastovej aplikácii.

Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sklerózu multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Úľava od stresu, relaxácia a duševná pohoda“. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, Prajem všetkým poslucháčom krásny deň, moje meno je Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička a dnešok venujeme pravému požieraču duševnej pohody, a tým je stres. Stres náš každodenný...

Všetko, čo narúša rovnováhu človeka a jeho schopnosť adaptovať sa podmienkam života, hodnotíme ako stresor. Naša doba je charakteristická značnou dávkou dynamiky, záplavou podnetov a informácií, orientáciou na výkon, a každá z týchto oblastí na nás vplýva a žiada si svoju daň. Situácie, ktoré majú charakter stresoru, poznáme podľa toho, že vyvolávajú intenzívne a výrazné emočné reakcie. Emočne irelevantné podnety nemôžu byť stresormi.

Dnes si povieme niečo o zvládaní akútneho aj chronického stresu a obrane proti obom formám. Táto obrana sa premieta do ovplyvňovania oblasti: jednak telesných prejavov a jednak psychiky. Pri ovplyvňovaní telesných prejavov v ich akútnej fáze nám môžu pomôcť úplne jednoduché veci, a je dobré si ich zapamätať. Ak teda cítim, že ma zaplavuje vlna úzkosti, paniky, alebo rozrušenia, ako prvé odporúčame:
-Spomaliť tempo, zvoľniť krok, gestá, pohyby
-Vzpriamiť postoj, vystrieť chrbát, neskláňať hlavu, nehrbiť plecia, pretože náš telesný postoj má veľký vplyv na naše cítenie a správanie
-Uvoľniť ramená, nechať ich mierne poklesnúť
-Uvoľniť ruky ako handrová bábika
-Uvedomiť si postupne celé svoje telo s jeho napätím a uvoľniť ho od hlavy k špičkám postupným skenovaním zhora dolu a naopak
-Začať správne dýchať pomocou pomalého, hlbokého, bránicového dýchania.
A rovnako ako ovplyvňujeme telesnú úroveň, dokážeme ovplyvniť aj oblasť psychiky a to nasledovne:
-Hovoriť pozvoľna, hlbším hlasom, pretože naopak zvýšenie hlasu svedčí o vnútornom napätí
-Odvrátiť pozornosť od stresových okolností, sústredenie pozornosť na niečo iné, na vnímanie svojho dychu, spôsob akým sedím, nejaký predmet
-Hovoriť si povzbudzujúce autosugescie spolu s predstavou pokojnej situácie, napríklad: som pokojný, všetko je v poriadku, všetko sa dá zvládnuť
-Uvedomiť si hodnotu stresoru, dať mu známku napríklad od 1-10, a zhodnotiť, či stojí 2 za moje trápenie.

Uvoľniť myseľ a zbaviť sa duševného napätia nie je pod vplyvom nadmerného stresu úplne jednoduché. Ako sme si načrtli naposledy, naša duša býva v tele, a ovplyvniť telesné napätie je oveľa jednoduchšie. A práve z toho vychádza množstvo relaxačných techník. Ich účinky boli mnohokrát popísané, človek sa vďaka nim cíti v lepšej psychickej pohode, v náročných situáciách zostáva pokojnejší a vie, ako sám sebe pomôcť. Naviac je schopný oveľa dôkladnejšie vnímať signály svojho tela, lepšie sa pozná, lepšie si uvedomuje svoje telo a pocity, lepšie sa sústreďuje.

Zhrnuté a podčiarknuté, vo výsledku nám tak relaxácia prináša telesné aj duševné uvoľnenie, upokojuje nervový systém, zmierňuje úzkosť, zlepšuje spánok, podporuje imunitu, liečenie a hojenie. Slúži ako dobrá prevencia stresu, civilizačných chorôb, a nielen to, pozitívne ovplyvňuje rozvoj osobnosti, vyrovnanosti, sebadôvery, a napokon je aj veľmi príjemná. Zmyslom relaxácie je vždy uvoľnenie. Uvoľnením tela sa prenáša uvoľnenie aj do oblasti psychiky, myšlienky sa spomaľujú, psychika sa upokojuje. Veľa samozrejme záleží na našom osobnom naladení. Dynamický, aktívny človek bude skôr siahať po aktívnejších formách obnovy síl, pokojnejší zase viac ocení pomalšie, hĺbavejšie techniky.

Pre Vašu prvú relaxáciu si vyhraďte 20 min. v tichej a kľudnej miestnosti. Relaxáciu sa naučíte rýchlejšie, pokiaľ sa jej budete venovať zakaždým na rovnakom mieste, skúste si preto vyhradiť pre svoje relaxačné a meditačné cvičenia jedno miesto, po čase zistíte, že sa uvoľnite už len tým, že do miestnosti vstúpite a posadíte sa. Zabezpečte si, aby vás niekto nerušil, vypnite si telefón, a podľa možnosti nevykonávajte relaxáciu tesne po jedle ale ani veľmi hladní. Vyberte si pohodlný odev, v ktorom sa budete cítiť dobre a pokiaľ je vám to príjemné, zatvorte oči, pokiaľ nie, koncentrujte svoj pohľad na nejaký predmet pred vami alebo na určitý bod.

A teraz sa poďme bližšie pozrieť na techniky, ktoré k relaxácii patria. V dnešnej epizóde sa budeme venovať tým cvičeniam, ktoré nie sú časovo náročné, a využívajú len dielčie prvky relaxácie. Umožnia Vám začleniť do života relaxáciu postupne, s objavovaním jej prínosov takpovediac na vlastnej koži, vlastným tempom, v situácií, ktorá ma tzv. akútny charakter.

1. Pokiaľ cítite napätie v nejakej časti tela, môžete využiť princíp napätia a uvoľnenia svalov. Na niekoľko sekúnd napnite svaly na rukách alebo nohách alebo inú veľkú svalovú skupinu (napr. brucho) a následne ju uvoľnite. Všímajte si pritom rozdiel medzi napätím a uvoľnením. Môžete si duchu povedať aj formulku: uvoľňujem sa. Sústreďte sa na svaly, ktoré sú strnulé alebo napäté.

2. Pri napätí, ktoré cítite v tele, môžete použiť aj natiahnutie a následné uvoľnenie. Natiahnite určitú časť tela čo najviac, a následne ju uvoľnite. Uvoľňujte pomaly a precíťte uvoľnenie. Môžete napríklad natiahnuť ruky, ako by ste chceli trhať jablká zo stromu a museli sa po ne poriadne ponaťahovať. Možno cítite, že by vám lepšie padlo na tiahnutie iným smerom, trebárs naťahovať napríklad ruky pred seba alebo ich ťahať dolu smerom k podlahe, nechajte sa vždy viesť svojím telom, ktoré vám napovie.

3. Fyzické napätie zo seba môžete aj striasť. Pretrepte jednotlivými časťami tela a napätie zo seba jednoducho straste. Predstavte si, že ho striasate z tela na podlahu.

4. Pri nádychu pokojne počítajte od jedna do 4, pri výdychu zase počítate naspäť od 4 jednej. Niekoľkokrát zopakujte.

5. Pri nádychu si môžete v duchu predstaviť slovo mier. Nemyslite na nič iné, než na vzduch prúdiaci do vášho tela a von, pri výdychu povedzte slovo pokoj.

6. Pokiaľ sa cítite unavení alebo stuhnutí, môžete si dopriať dodanie energie poklepovou masážou. Dlaňami si preklepkávajte celé telo zhora dolu vrátane hlavy a najväčšiu pozornosť venujte časti, kde cítite napätie, stuhnutosť alebo únavu. Použite pritom aj moc slov a uvoľnenie podporte tým, že si poviete: uvoľňujem sa, som uvoľnená, kľudná a akékoľvek napätie zo mňa odchádza.

7. Veľmi príjemné sú vizualizácie. Napríklad v období stresu alebo preťaženosti vám môže pomôcť dobiť baterky takzvaná technika rýchlej dovolenky. Sadnite si alebo ľahnite na podlahu alebo rovnú podložku, zatvorte oči, uvoľnite telo a predstavujete si niečo príjemné, pri čom sa cítite dobre. Pokiaľ napríklad máte radi more, preneste sa v duchu k nemu a užívajte si pláž, teplý piesok, chladivé vlny a zvuky mora.

8. Koncentrácia na zvuky. Ľahnite si na chrbát, a ruky nechajte ležať voľne pozdĺž tela. Všímajte si okolité zvuky, ktoré k vám prenikajú, prechádzajúce autá, vŕzganie v dome, hukot lietadla, vietor alebo šumenie dažďa. Počúvajte zvuky bez toho, aby ste ich pomenovávali. Namiesto toho sa sústreďte len na prenikavosť a výšku každého zvuku. Prechádzajúce auto začne brzdiť, a vy počujete vysoký škrípavý zvuk. Uvedomiť si zvuky tohto prechádzajúceho auta bez toho, aby vaše myšlienky okamžite skočili k otravnej doprave, alebo účtom za servis, je užitočná a uvoľňujúca schopnosť. Po počiatočnom hlbokom dýchaní a svalovom uvoľnení sa chvíľku venujte tomuto cvičeniu vnímania zvukov. Cieľom je pozorovať zmyslové vnemy a pocity neutrálnym a nezaujatým spôsobom. Chcete sa stať len nezaujatým pozorovateľom toho, čo počujete, čo cítite a čo vidíte.

Ak chcete brať relaxáciu naozaj vážne, prvé 3 alebo 4 týždne je vhodné cvičiť naozaj poctivo aj päťkrát týždenne. Relaxáciu niekedy sprevádzajú rôzne vnemy, niektoré sa vám spočiatku môžu zdať zvláštne. S postupujúcim uvoľnením si možno všimnete zmeny telesnej teploty, vaše telo sa ochladí alebo naopak zahreje. Možno vám bude pripadať, že vaše nohy a paže sú ťažké alebo naopak veľmi ľahké. Možno pocítite svalové zášklby, aké sa niekedy objavujú pri zaspávaní. Sú to bežné prejavy pri prechode z napätého do uvoľneného stavu. Všetky tieto vnemy sú kladnými signálmi, ktoré svedčia o tom, že váš nácvik relaxácie postupuje dobre. Hlavne spočiatku má veľa ľudí pocit, že ich myseľ je ešte aktívnejšia a preplnenejšia ako zvyčajne. Je to úplne normálny pocit, ktorý sa časom vytratí, pretože vaša myseľ sa čoskoro naučí prepnúť do relaxačného, meditačného režimu.

Nabudúce si priblížime ďalšie techniky, ktoré nášmu telu a duši prospievajú zase z dlhodobého hľadiska. Sústredíme sa na nácvik správneho dýchania a povieme si niečo o Autogénnom tréningu a Progresívnej svalovej relaxácii. Teším sa na Vás!

Viac podcastov z oblasti neurológie nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.

Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.

SK/NONNI/1119/0005

Prvé mimoriadne peľové spravodajstvo v roku 2020. Podrobnejšie informácie o peľovej situácii nájdete na www.alergia.sk. Podcast Alergia/Imunológia je súčasťou skupiny podcastov ZDRAVIE.

Dobrý deň, počúvate podcast ONKLÓGIA, ktorý je súčasťou skupiny podcastov ZDRAVIE. V dnešnom diely sa budeme venovať otázke „Dá sa chronická myelocytová leukémia (CML) vyliečiť”? Odpoveď sa dozviete v dnešnom podcaste, ktorý pre Vás pripravil Dr. Chudej, číta Marián Mitaš.

Dá sa chronická myelocytová leukémia (CML) vyliečiť?, MUDr. Juraj Chudej, PhD., Klinika hematológie a transfuziológie, Univerzitná nemocnica Martin, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, Univerzita Komenského v Bratislave.

Chronická myelocytová leukémia je typom rakoviny krvných buniek. Bola prvým opísaným typom leukémie vôbec. Čo je dôležité si zapamätať je skutočnosť, že pod hrôzostrašne znejúcim označením leukémia sa neskrýva len jedno, ale celý rad ochorení.

A tieto jednotlivé podkategórie leukémií sa líšia v prognóze, ale aj v spôsobe liečby.

Leukémie teda delíme podľa:
1.ich agresivity a
2.typu postihnutej bunky.

Podľa agresivity leukémie rozdeľujeme na akútne a chronické. Termín “chronická” poukazuje na skutočnosť, že ochorenie má pozvoľný priebeh. Pacient nemusí mať žiadne príznaky aj niekoľko rokov. Druhé delenie leukémií vychádza z typu postihnutých bielych krviniek.

Dá sa povedať, že v princípe rozlišujeme štyri typy leukémií, a to:
1.akútnu myeloblastovú leukémiu
2.akútnu lymfoblastovú leukémiu
3.chronickú myelocytovú leukémiu
4.chronickú lymfocytovú leukémiu.

V tomto podcaste sa bližšie budeme venovať len chronickej myelocytovej leukémii, ktorú budeme nazývať skratkou CML. Prvé pôvodné odborné články o prípadoch pacientov s CML z roku 1845 pochádzajú z Edinburghu vo Veľkej Británii a mali názvy: ,,Prípad zväčšenia sleziny a pečene, kde smrť bola spôsobená hnisaním v krvi” a ,,Prípad ochorenia sleziny, kde k smrti došlo v dôsledku prítomnosti hnisavej hmoty v krvi”. Zhruba v rovnakom čase v Berlíne publikoval známy vedec Virchow články s názvom ,,Biela krv” a ,,Biela krv a nádory sleziny”, v ktorých uznal, že ,,biela krv” a zväčšenie sleziny neboli spôsobené hnisavým procesom, ale predstavovali samostatnú chorobnú jednotku, ktorú dnes voláme leukémia. Veľký prelom v pochopení mechanizmu vzniku CML nastal až v roku 1960. Teda viac ako 100 rokov po prvom opísaní tohto ochorenia. Peter Nowell a David Hungerford z Philadelphie objavili v jadrách nádorových buniek malý neznámy chromozóm. Chromozómy sú de fakto nositeľmi genetickej informácie. Ľudia disponujú celkovo 23 pármi chromozómov. Ale u pacientov s CML sa objavil nový, doposiaľ nepoznaný chromozóm. Neskôr sa zistilo, že spomínaný malý chromozóm je v skutočnosti chromozóm 22, ktorého veľká časť (nazývaná BCR) je premiestnená na chromozóm 9 v oblasti (nazývanej ABL) a naopak. Hovoríme o vzájomnej výmene časti dvoch chromozómov za vzniku Philadelphia chromozómu. Chromozóm Philadelphia je nositeľom génu, označovaného ako BCR-ABL gén, ktorý produkuje proteín (tzv. Bcr-Abl onkoproteín) s enzymatickou (tyrozínkinázovou) aktivitou (TK). Tento proteín spôsobuje, že kostná dreň produkuje príliš veľa nezrelých bielych krviniek, nazývaných leukemické bunky. CML sa tak stala prvým nádorovým ochorením, ktoré je spájané s genetickou abnormalitou. Keď je existencia tohto chromozómu teda priamou príčinou CML, mala by jeho úplná eliminácia viesť k vyliečeniu pacienta.

CML je častou leukémiou v dospelom veku, tvorí 15-20% prípadov všetkých leukémií, s výskytom 1-1,5 prípadu na 100 000 obyvateľov a rok. Ročne na Slovensku pribudne 60 nových pacientov s CML, v susednej Českej republike je to 150 nových prípadov. Ochorenie postihuje o niečo častejšie mužov, v pomere 2:1. Rodinný výskyt CML ochorenia je zriedkavý. Rasové alebo geografické predispozície pre CML neboli doteraz opísané. Výskyt ochorenia narastá s vekom. To znamená, že choroba je vzácna v detstve. Najčastejšie sa CML vyskytuje v druhej polovici šiestej dekády života.

Ochorenie je charakteristické svojim dvoj- alebo trojfázovým priebehom. Rozlišujeme chronickú, zrýchlenú (akcelerovanú) a akútnu, resp. blastovú fázu. Približne v dvoch tretinách prípadov, ak už dôjde k progresii, tak progreduje chronická fáza do akcelerovanej fázy, po ktorej nasleduje blastový zvrat. U jednej tretiny prípadov sa blastový zvrat objavuje náhle, bez evidentnej zrýchlenej fázy. Zhruba 90% prípadov ochorenia sa zachytí v chronickej fáze.

Ako sa vlastne toto ochorenie prejavuje? Približne 70% pacientov sa najčastejšie sťažuje na únavu, zníženú toleranciu k záťaži, nechutenstvo, bolesti brucha, skorý pocit sýtosti, úbytok na váhe, nadmerné potenie. S postupujúcou progresiou ochorenia sa príznaky zhoršujú. U viac ako 30% pacientov sa ochorenie zistí náhodne pri bežnom vyšetrení krvného obrazu. Vyšetrenie u lekára môže odhaliť splenomegáliu, t.j. nadmerné zväčšenie sleziny. Medzi menej časté príznaky patria príznaky napodobňujúce ochorenie štítnej žľazy (nočné potenie, neznášanlivosť tepla a váhový úbytok), hučanie v ušiach, bolesť v ľavom ramene ako dôsledok infarktu sleziny, cukrovka a akné. Spontánne prasknutie sleziny je vzácna komplikácia. V zrýchlenej fáze sa intenzita príznakov stupňuje. Výrazná splenomegália spôsobuje útlak okolitých orgánov, objavujú sa tráviace ťažkosti a silné bolesti v ľavej polovici brucha. Pacienti sa často sťažujú na bolesti v kostiach. Blastová fáza pripomína príznakmi už akútnu leukémiu.

Diagnostika ochorenia zahŕňa vyšetrenie u lekára špecialistu a laboratórne vyšetrenia. K laboratórnym vyšetreniam patrí vyšetrenie krvného obrazu, vyšetrenie kostnej drene a vyšetrenie biochemických parametrov z krvi.

Na rozdiel od iných druhov rakoviny, ktoré vzniknú na jednom mieste (ako napríklad rakovina prsníka je v prsníku, alebo rakovina pľúc v pľúcach) a potom sa šíria (metastázujú), rakovinové bunky u pacientov s leukémiou sú prítomné v celom tele už na začiatku diagnózy z dôvodu prirodzenej cirkulácie v krvnom obehu. Z týchto dôvodov sa prognóza neurčuje podľa rozsahu ochorenia, ale podľa už vyššie spomenutých fáz, a to chronická, zrýchlená a akútna.

Pacienti, ktorým pred 20 rokmi diagnostikovali CML, nemali pred sebou veľmi priaznivú budúcnosť. Ochorenie obyčajne sprevádzalo vyradenie z pracovného a spoločenského života. Podporná liečba zahŕňala dlhodobú liečbu antibiotikami, ako aj častú transfúznu terapiu červenými krvinkami. Často podstupovali aj náročnú chemoterapiu a transplantáciu kostnej drene, obe s neistým výsledkom. Len necelá tretina pacientov prežívala viac ako päť rokov. V roku 1996 profesor Brian Druker začal experimentovať s látkou so zvláštnym esoterickým názvom CGP57. Táto látka dokázala zastaviť činnosť už spomenutého Philadelphia chromozómu. Nakoľko užívanie látky CGP57 malo zázračný účinok u pacientov s CML s malým počtom nežiaducich účinkov, jeho implementácia do klinickej praxe trvala neobvykle krátko. Už v roku 1998 sa dostal k prvým pacientov. Látka CGP57 patrí medzi tyrozínkinázové inhibítory. Tyrozínkinázové inhibítory prvej generácie znamenali zásadný obrat v liečbe CML. Pacientom zrazu stačila jedna tabletka denne, ktorá im umožnila žiť mnohé roky plnohodnotného života. Mohli ďalej pracovať, venovať sa rodine a svojim záujmom. Časom okrem tyrozínkinázových inhibítorov prvej generácie prišli aj ďalšie podobné lieky vyššej generácie. Tieto inhibítory fungujú tak, že sa naviažu na Bcr-Abl onkoproteín a blokujú jeho aktivitu, čo vedie k zníženiu tvorby leukemických buniek. Veľkou výhodou je, že sa jedná o cielenú liečbu, keďže Bcr-Abl onkoproteín sa nachádza len v leukemických bunkách, a tak nedochádza k ovplyvňovaniu zdravých normálnych buniek.

Približne u 75% pacientov nie je Philadelphia chromozóm nájdený po 1. roku liečby - hovoríme, že pacienti dosiahli tzv. cytogenetickú odpoveď (0% Philadelphia chromozóm pozitívnych buniek). Jej dosiahnutie je dôležitým cieľom liečby, pretože je spojená s dlhším prežívaním. Ďalším cieľom v liečbe je dosiahnutie tzv. molekulovej odpovede. To znamená, že nie je možné už detegovať ani produkt Philadelphia chromozómu (0% buniek s BCR-ABL génom). Úplne nedetegovateľné ochorenie by malo znamenať vyliečenie. Túto otázku si položili aj vedci. V roku 2008 profesor Mohone z Francúzska prezentoval na najväčšej hematologickej konferencii na svete výsledky svojej štúdie. U 15 pacientov s CML, ktorí dosiahli tzv. veľkú molekulovú odpoveď, sa rozhodol zastaviť podávanie tyrozínkinázového inhibítoru. Ukázalo sa, že 7 pacientom sa vrátilo ochorenie do 6 mesiacov späť. Avšak čo bolo zaujímavé je fakt, že u 8 pacientov, napriek prerušeniu liečby, vyliečenie pretrvávalo. Na základe tejto pilotnej štúdie boli uskutočnené podobné rozsiahlejšie klinické skúšania, a to napr.: ENESTfreedom a ENESTop. Obe štúdie ukázali, že prerušenie liečby tyrozínkinázových inhibítorov viedlo u väčšiny pacientov k udržaniu veľkej molekulovej odpovede po dobu najmenej troch rokov. Navyše prerušenie liečby viedlo k zníženiu počtu nežiaducich účinkov, ktoré sa spájajú s dlhodobou liečbou tyrozínkinázových inhibítorov. Druhou dobrou správou je, že väčšina pacientov, u ktorej sa ochorenie opäť prejavilo, dosiahlo po opätovnom zahájení liečby rýchlo späť pôvodnú molekulovú odpoveď.

V súčasnosti ešte neexistujú presné odporúčania na to, u koho sa môže liečba tyrozínkinázových inhibítorov prerušiť. Nevyhnutnou podmienkou takéhoto prerušenia je však určite ustálená dlhodobá hlboká molekulová odpoveď na liečbe tyrozínkinázovými inhibítormi. Podmienkou jej dosiahnutia je kľúčové dodržiavanie liečby. Pacientom sa to však často nedarí. CML je jedným z mála druhov nádorového ochorenia, kde existuje účinná, život zachraňujúca liečba a pacienti môžu viesť prakticky plnohodnotný život...

Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Onkológia

Dnešnú tému podporila spoločnosť Novartis Slovakia s.r.o.
SK1911772335

Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so clerosis multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Keď emócie útočia. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, prajem všetkým poslucháčom príjemný deň, volám sa Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička, a dnes Vám priblížim tému, ktorá sa nevyhýba nikomu z nás, ktorá nás často pohlcuje a radi by sme nad ňou mali viac kontroly. Ide o emócie.

Gustáv JUNG, zakladateľ analytickej psychológie, opisuje emócie takto: „Emócia je tá vec, ktorá nás unáša a je nákazlivá.“ Každý človek sa naučil zvládať len tie situácie, s ktorými sa už stretol, ktoré sa zmestia do repertoáru jeho skúsenosti v kontakte s okolím aj so sebou samým. To že nestačí určitú situáciu len „nejako“ zvládnuť, je nám všetkým jasné. Dôležitá je aj forma zvládnutia, ktorá zodpovedá našej sebapredstave, nášmu sebavnímaniu, tomu, za čím si stojíme a začo sme ochotní niesť zodpovednosť.

Začnime pri pátraní po otázke, ako čo najlepšie zvládnuť naše každodenné emócie od samého počiatku. Ak sa dieťa nenaučí odporovať, vystaviť sa konfliktu, postaviť vlastný pocit a názor proti názoru rodičov, presadzovať v diskusii alebo hádke tento názorový stret, niekedy ho vyhrať a inokedy prehrať, tak toto dieťa buď úplne potlačí pocity frustrácie, odporu, zlosti, sklamania, alebo ich ani nevyvinie a nediferencuje. Problémom je, že my už nie sme deti, a musíme chtiac či nechtiac zvládať a riešiť každodenné ťažkosti života a naučiť sa pracovať aj s konfliktom, či vonkajším, alebo vnútorným, pretože sa zdá, že tá detská stratégia potlačenia alebo chýbanie, resp. ignorácie emócií sa nejaví ako dlhodobo výhodná pre náš organizmus.

V ambulancii mám denne ľudí, ktorí majú výrazné ťažkosti emócie vôbec pomenovať, alebo ich nejako hlbšie popísať. Poďme si teda posvietiť na to, prečo je s nimi toľko starostí.
Pocity – napríklad zloba, agresia, chuť sa pomstiť, závisť, žiarlivosť - to všetko sú emócie s normálnou signálnou funkciou, a samy osebe nie sú patologické. Práve naopak, ich absencia alebo potlačenie môžu byť nebezpečné, rovnako ako keby sme nevnímali strach alebo bolesť a nedokázali tak reagovať na hroziace nebezpečenstvo.

Čo sa však deje s nami, ako reagujeme na emočne vypäté situácie, resp. na vnútorný psychický konflikt? Kedy je lepšie spoľahnúť sa na racio, nechať prevážiť rozum, a kedy je vhodné dať emóciám priestor? Ktoré reakcie sú primerané a ktoré už hraničia s neurózou alebo inou dysreguláciou? ...Či zdravý, alebo chorý človek, sme tvorení Jednotou tela a mysle, čiže akékoľvek rozdelenie na telesnú a duševnú zložku a ďalej na rozum a cit sú umelé, pretože vo všetkých situáciách a v každej molekule nášho ja sme jedným organizmom, 1 celistvým organizmom. Aj v zdraví aj v ochorení máme nejakú náladu, nejakú životnú, pracovnú, sociálnu situáciu a nejaký telesný a emočný stav.

Telo reaguje na rôzne záťažové situácie ešte skôr a rýchlejšie, spontánnejšie ako duša, reaguje práve napätím a uvoľnením, odpovedá, nesie známky preťaženia, utrpenia, krváca, plače, volá o pomoc alebo rezignuje, ale jedným slovom – komunikuje. A my mu musíme načúvať. Ak by bolo naše prežívanie len výrazne citové, emočné, bez dostatočného racionálneho filtra, oveľa intenzívnejšie by sme vnímali všetky impulzy, ktoré by sa nám diali, spolucítili by sme s každým všetky záchvevy jeho emócií, rúcali sa pod nimi, prežívali rôzne drámy a ťažko ohraničovali štruktúru poriadku a hierarchie u nás samých aj okolo nás, čo by viedlo k chaosu a totálnemu zmätku.

Na druhej strane náš rozum nás upozorňuje, že je potrebné na situáciu reagovať správaním, v ktorom sa musíme naučiť monitorovať, čo sa v nás deje: telesne, emočne aj myšlienkovo a všetky tieto vnemy integrovať, vnútorne prežiť, spracovať a kognitívne aj intuitívne čo najvhodnejšie reagovať.

Každé telesné prežívanie vedie k citovej reakcií a každá citová reakcia je spojená s telesnou. Ani jedny ani druhé, čiže ani emócie ani racio nie sú pod našou stopercentnou kontrolou, a nám o to často ide, totiž aby všetko perfektne fungovalo. Silná kontrola však niekedy ide na úkor spontánnosti a uvoľnenia, či vo vzťahu k druhým, alebo k nášmu vlastnému citovému životu. Ako šťastná sa nejaví ani úplná reštrikcia pocitov, ich potláčanie, ale ani neregulovaná ventilácia. Byť desivo úprimným a vyjadriť v medziľudských vzťahoch bez cenzúry všetko, čo cítim a na čo myslím, by asi nebolo zárukou dlhotrvajúcich vzťahov. Rovnako opačný pól úplného potlačenia by sa skôr či neskôr hlásil o slovo v inej forme, či skôr deformácii. A psychosomatickí pacienti sa často pohybujú medzi týmito dvoma extrémami.

Poďme sa teda pozrieť na to, či existuje nejaká rozumná zlatá stredná cesta. Som presvedčená o tom, že človek nemôže za to, aké mal detstvo, akých mal rodičov, ako bol vychovávaný, či bol emočne traumatizovaný, či bol alebo nebol vedený k riešeniu a prekonávaniu problémov a nepríjemností. Napriek tomu, by sa zrelý dospelý človek mal byť schopný nad svojimi životným štýlom a zaužívaným spôsobom reagovania zamyslieť, a uvedomiť si, že je koniec koncov predsa len tvorcom svojho šťastia či nešťastia.

Prečo je také dôležité vnímať svoje emócie? Veľmi skratkovite môžeme povedať, že keď z nejakých dôvodov nie je psychická reakcia možná, organizmus sa dostáva do stavu núdze a použije práve telo, aby riešilo nejaký konflikt alebo problém zaňho. To potom znamená, že psychosomaticky ladené ochorenie, ktorým SM zaručene je, nás na niečo upozorňuje, a to často na situácie, ktorým sa:
1.buď nevedomky vyhýbame,
2.alebo si nejakú záťaž ani neuvedomujeme či nepripúšťame,
3.alebo nezáujmom o naše telesné či duševné prežívanie pripravujeme telo o dostatočný oddych, dočerpávanie síl a celkovo záujem o seba samého.

Ako teda vhodne narábať s emóciami tak, aby nám boli dobrým sluhom a nie zlým pánom?

1. Prvé pravidlo je: Nečakajme, až nás emócie zaplavia. Psychohygiena slúži ako dobrá prevencia proti negatívnym emóciám a ako podpora pri zvládaní emočne vypätých situácii. Starajte sa o svoju psychickú rovnováhu vedome a každý deň. Jednoduché techniky psychohygieny sú: môžete si napríklad každý deň na lístoček napísať vec, za ktorú ste vďační a hodiť tento lístok do 5 l pohára. Môžete si zaviesť slovníček, do ktorého si vždy večer napíšete, čo Vás potešilo. Tento zošitok šťastia Vám bude dobrým pomocníkom, ak dni zošednú a Vy budete naladení melancholicky. Môžete sí písať denník. Môžete si vyhradiť železne pravidelný čas na relaxáciu. Pestovať koníčky. Dýchať. Hospodárne narábať s časom. Vyberte si jednu z týchto možností a robte ju. Každý deň 3O dní po sebe, kým sa nestane rutinou. Je to skvelá ventilácia emócií a fokusovanie sa skôr na ich pozitívne aspekty.

2. Po druhé: Nesnažte sa emócie potlačiť, čím väčší tlak, tým väčší odpor. Prijmite emóciu a pozorujte ju s odstupom, ako by ste ju natáčali na video, pamätajte, že emócia je cenným signálom. S emóciou sa nemusíte stotožniť. Zaregistrujte ju, pomenujte, nechajte ju ale prísť a odísť. Emócie zvyčajne nemajú dlhé trvanie a ich intenzita sa rýchlo mení. Napríklad cítim hnev, som zaplavená hnevom. Emócie, ako sme si vysvetlili, prežívame vo veľmi úzkom spojení s telom. Môžeme cítiť, ako podvedome zatíname zuby alebo päste, ako nám stuhnú svaly, cítime tlak vhlave, pulzujúce spánky. Emócie sú navyše niekedy klamlivé, spomínaný hnev, keď tento pocit pozorujeme dôkladnejšie, zistíme, že je to maskovaný strach alebo bezmoc. Čím viac si budete uvedomovať jednotlivé vrstvy svojich emócií, tým výraznejší bude váš pocit moci a kontroly nad nimi.

3. Poznajte spúšťače, situácie, ľudí, reakcie, ktoré štartujú so stopercentnou spoľahlivosťou vašu ne-náladu. V momente, kedy ich máte uchopené, darí sa vám lepšie sledovať emóciu od úplného začiatku, a dlhšie si tak uchováte racionálne myslenie. Ešte lepšie varianta je spúšťačom predchádzať. (Takže ísť do práce radšej o 20 min. skôr, aby som sa vyhla dopravnej špičke, ktorá ma vie rozhodiť, pretože ma dostane pod nenávidený časový tlak)

4. Pomôžte si vizualizáciou. Symbolom pre emócie býva v mnohých kultúrach napríklad voda. Predstavte si umývadlo alebo vaňu plnú vody, vyberte zátku – to je ten pomyselný spúšťač, a voda, čiže vaša emócia, môže odtekať, ale urobí sa pritom vír. Je dôležité nenechať sa vírom spláchnuť, čiže emočne uniesť, ale zostať na okraji víru, (ktorý môže mať svoju silu), a počkať, kým voda odtečie.

5. Stop technika. Občas sa nám myšlienky na určitú situáciu neústupčivo vracajú a vždy nanovo v nás vybuchujú pocity krivdy, ľútosti, hnevu a podobne. Lenže my sme napríklad v práci, a riešiť rannú hádku s partnerom skrz jej neustále analyzovanie, premieľanie zvyčajne k ničomu nevedie, leda sa rozrušíme ešte viac. Tu pomôže hlasná (alebo tichá, ale rázna) veta: Stop, budem sa tomu venovať neskôr. Môžete, ale nemusíte, si vyhradiť presný čas, kedy neskôr. Ak bude intenzita emócie ešte aj v tomto čase silná, venujte sa jej. Ak nie, nechajte ju odplynúť a už sa ňou nezaoberajte.

V ďalšom dieli budeme na našej ceste za hľadaním duševnej pohody a stability pokračovať, a sústredíme sa na techniky, ktoré nielen regulujú a balansujú naše emócie, ale z dlhodobého hľadiska sa významne podieľajú na znižovaní stresu a zvyšovaní frustračnej tolerancie...

Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.

Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.

SK/NONNI/1119/0004

Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sklerózu multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Ako sa popasovať s nevítanou zmenou ". Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, prajem všetkým poslucháčom pekný deň, moje meno je Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička a dnes som pre Vás pripravila podcast o tom, ako naložiť so zmenou, ktorá nie je v našom živote vítaná.

Život je plný prekvapení. Niekedy nám prinesie vytúženú a očakávanú zmenu, inokedy nás zaskočí a donúti urobiť zmeny, nad ktorými by sme inak ani neuvažovali. Obdobie, ktoré prežívate po prvej fáze po oznámení diagnózy, sa nesie práve v znamení takýchto životných zmien. Poďme sa teda spolu pozrieť, čo nám túto cestu bude uľahčovať, a čo nám ju naopak skomplikuje.

Je úplne prirodzené, ak v tomto období siahate po informáciách. V dnešnej dobe o ne nie je žiadna núdza, a byť dobre poučeným pacientom, sledovať svoj zdravotný stav, rozumieť nastavenej liečbe, a vedieť, kedy sa už treba poradiť s lekárom, je určite prospešné.

Dostupné informácie prijímame v dobrej viere, že sa budeme cítiť lepšie a bezpečnejšie, aj keď zdôrazňujem, že netreba podceňovať selektívny výber informácií, a hneď vysvetlím prečo. Snaha dozvedieť sa čo najviac je prirodzená a prezieravá, dáva nám pocit moci, ktorý preferujeme pred pocitom bezmoci. Je tu však prítomné riziko, že ak sa do hľadania ponoríme až príliš, že sa necháme zaplaviť podnetmi bez ich selekcie a začneme sa strácať v tom, čo je vlastne pre naše zdravie dobré a prospešné. Informácií je skrátka priveľa, a to, čo všetko by sme mali robiť pre svoje zdravie, je až nerealizovateľné, toľko možností tu je. No najpodstatnejším rizikom tejto honby za informáciami je to, že takmer všetok voľný čas obetujeme chorobe, venujeme sa tomu tak intenzívne, až sa to môže prejaviť posilnením príznakov, ich dramatickejším prežívaním, a stratí sa pocit spokojnosti a primeranej kontroly.

Ako teda zbadáte, že svoje správanie v tomto smere preháňate? Ak je Vaše hľadanie tak intenzívne a zaplavujúce, že Vám už informácie nepomáhajú, ale zvyšujú vaše trápenie. Vtedy je dobré zaklapnúť počítač, prestať čítať a pátrať a skúsiť zamerať svoju pozornosť na pevné oporné body, ktoré máte v základnej liečbe. Neobetujte stále viac času tomu, aby ste sa cítili chorí. Je naozaj dôležité nájsť rovnováhu medzi informovanosťou a aktívnou snahou starať sa o svoje zdravie a prehnanou, ochromujúcou snahou robiť všetko, vedieť všetko a mať pod kontrolou úplne všetko.

Stretla som slečnu s nápisom na tričku, ktorý ma donútil sa pozastaviť. Stálo na ňom: Dream. Plan. Do. Snívaj, plánuj, konaj. Jedno slovko bez druhého by nedávalo zmysel...a inšpirovalo ma to ponúknuť podobne upravenú stratégiu aj Vám. Vytrvať v práci na zmene, ktorú si žiada moje ochorenie, trpezlivo čakať na výsledok, to chce určitý systém, plán a sústredenie na cieľ, na bod, v ktorom vidím sám seba za niekoľko mesiacov či rokov. Ak hovoríme o pláne, kde je cieľom a hodnotou zdravie a kvalita života, budeme potrebovať dlhodobú štruktúru, aby sa zmena stala rutinou a nezvyčajné zaužívaným zvykom. Pôjde o vnútorný typ zmeny, ktorá presiahne celú Vašu osobnosť, a v centre ktorej budú tri P: Priority, Pravidelnosť a Postupnosť.

Ako teda zameniť neproduktívne správanie za prospešnejšie? A kedy je vlastne neproduktívne? Je to napríklad vtedy, ako sa vyhýbame svojim obvyklým alebo obľúbeným činnostiam a zbytočne sa ľutujeme a hýčkame. Ak používame ochorenie ako nástroj, ktorým sa snažíme niečo povedať ostatným. Ak vyhľadávame ďalšie a ďalšie vyšetrenia alebo študujeme všetky dostupné informácie, aby sme mali situáciu totálne pod kontrolou, a vyžadujeme od ostatných, aby na nás brali ohľad alebo strpeli všetky naše nálady. Toto sú oblasti, kedy je potrebná zmena, a možno Vy sami viete alebo cítite, ktoré sú tie ďalšie.

Mnoho z nás vníma ochorenie, ale pokojne si doplnte aj niečo iné - nadváhu, sociálnu plachosť, nešťastnú lásku.... ako problém, ťarchu, ťažkosti, poruchu. Považujeme to za problém, a keby ho nebolo, žilo by sa nám ľahšie. Inými slovami, tieto problémy chceme najskôr vyriešiť, vyliečiť, opraviť, zbaviť sa ich, a až potom to príde, potom môžeme začať žiť.

Jedna moja klientka s nadváhou pripisovala väčšinu svojich ťažkosti práve tomu číslu, ktoré jej ráno ukazovala váha. Keby nebola tučná, viac by sa jej darilo vo vzťahoch. Keby nebola tučná, ľahšie by sa jej chodilo do školy, do spoločnosti, dokonca aj do telocvične. Keby nebola tučná, mohla by byť šťastnejšia. Ale to je mylný predpoklad. Jedine dnes žijem svoj život vo svojom tele, ktoré nemá ideálne proporcie ani váhu, ktoré má dnes bolí alebo inak neposlúcha. Dnes mám migrénu, nevládzem vstať z postele, ale tento dnešok je mojím dňom v mojom živote. A čakaním na to, že ma prestane bolieť hlava, že mi bude lepšie, že schudnem, týmto čakaním sa ukracujem o svoj deň. Namiesto zamerania sa na problém, môžem svoju energiu presunúť na ochotu žiť svoj obtiažny, bolestivý a problémový život. Čím viac by sme to odmietali ako niečo, s čím sme nespokojní, a čo je treba najskôr vyriešiť, tým nižšia je pravdepodobnosť, že sa nám to podarí. Ochota začať skutočne žiť a niečo preto urobiť, je podstatou zmeny. Toto je veľmi racionálne rozhodnutie a nemá nič spoločné s emóciami, ktoré by nás miatli a viedli k nejakej pohodlnejšej odpovedi (rozumej často výhovorke).

Toto je váš život, vaša osobnosť a vaša skúsenosť v ňom. Rozhodnutie zamerať sa na prítomný okamih, na to, čo viem a ako viem a môžem urobiť dnes. Nie na neustále premýšľanie o budúcnosti, ktoré je často nekonštruktívne a vedie iba k pochybnostiam a ne-nálade.

Ako sme už spomenuli v prvej časti nášho rozprávania, oznámenie diagnózy v nás prebudí totálne odhodlanie a chuť bojovať s ochorením, snažíte sa robiť všetko, čo je možné a dostupné. Znova idete na plný plyn, tak, ako je to v súlade s nastavením Vašej osobnosti, ktorá je pravdepodobne vtedy spokojná, ak podáva vždy plný výkon a pokiaľ možno, perfektný výkon.

Ja by som však rada upriamila vašu pozornosť práve na túto časť zmeny, ktorá sa týka ochoty zostať v prítomnosti. Cieľom tejto zmeny je nebyť otrokom strachov a nespracovaných emócií. Často je pre nás ťažké ukončiť veci, ktoré nám neprospievajú... a začať tie, z ktorých máme strach alebo na ktoré nemáme chuť.

Aby sme len neteoretizovali, ako sa toto dá urobiť? Robiť veci, o ktorých viem, že sú dobré a zdravé, ale akosi...sa mi nechce, nevládzem, sú pre mňa nezvyklé, nepohodlné? Tak, že to začneme robiť. Robením. Napriek nechuti, pocitu, že mám strach, že sa mi nechce, že mám X dôvodov na to, prečo nie teraz a prečo nie takto. A to, čo dnes, s dnešnými možnosťami môjho tela a mojej duše dokážem, sa snažiť urobiť najlepšie, ako dokážem.

A na tomto mieste znovu pripomeniem tri P: priority, pravidelnosť a postupnosť. Prečo priority? Pretože vo chvíli, keď najhoršie príznaky ustúpia a my sa cítime lepšie, máme tendenciu špekulovať, vymýšľať, obchádzať pravidlá a hľadať spôsoby, ako si život uľahčiť. Z krátkodobého pohľadu lákavé, z dlhodobého...rizikové. Prečo pravidelnosť? Pretože v januári sú plné fitká nadšencov, plné učebne angličtinárov...ale hodnotou o ktorej hovoríme my, nie je jazykové vzdelanie alebo ideálna postava, ale zdravie, skrz ktoré máme šancu prežívať všetky ostatné aspekty života. A napokon, prečo postupnosť? Pretože rozumným rozložením síl dokážeme namiesto bezmoci prežívať aspoň čiastočnú, roumnú mieru kontroly nad svojim zdravotným stavom.

A jedným z nástrojov tejto rozumnej kontroly môže byť aj vedomé zameranie pozornosti. Ak chcem poodstúpiť, prehodiť pozornosť zo seba a svojich ťažkosti, pomôže, ak sa plne sústredím na prácu, ktorú robím, na človeka, s ktorým sedím a rozprávam, na chvíľu, ktorú prežívam...a ak do tohto prítomného momentu dokážem vniesť čo najväčšiu kvalitu.

Je naozaj dobré pri všetkých mojich snahách zlepšiť si kvalitu života siahnuť po prioritách... Ćo je naozaj, skutočne zásadné pri mojej snahe zvládnuť moje ochorenie? Bez čoho by som bol /bola zdravotne na tom veľmi zle? Čo napríklad v stravovaní alebo cvičení môžem zmeniť tak, aby som to dokáza/la dlhodobo udržať?

Je možno dobré zvážiť, čo bude môj každodenný bazál, môj rituál, ktorý bude o mne, nie o mojej chorobe. Choroba nemôže byť ústredným bodom môjho života, ktorý podmieňuje všetko a okolo ktorého sa točí všetko. Choroba mi ukázala, aké veci v mojom živote potrebujem zmeniť, a robím to pre seba, nie pre chorobu. Moja sebadisciplína nemá byť mojou prirodzenosťou preto, že mám SM, ale preto, že je pre mňa dobrá, prináša do môjho života potrebnú štruktúru, zastavenie a spomalenie, posúva ma vpred. Ak napríklad dokážem chodiť pravidelne na nechty(manikúru?), alebo na pivo, rovnako tak môžem pravidelne chodiť na masáž, na jogu - závisí, čomu pripíšem akú hodnotu v mojich prioritách, aby ma znovu nepohltila hektika, ktorá mi škodí.

V psychoterapii často riešime, ako budovať kvalitné vzťahy, schopnosti, životné voľby, ako zlepšiť svoje osobnostné vlastnosti, charakter. Vždy sa nejakou okľukou dostaneme k tomu, že sa to deje cez naše vnútorné rozhodovanie, cez naše denno – denné voľby... čo a ako budem robiť. Dlhodobé ciele sa napĺňajú každodenným žitím. Áno, aj pádmi a aj neúspechmi, často práve nimi. Sklamanie a frustrácia nás aj otužuje, zoceľuje. Keď zistím, že z môjho prvotného nasadenia a odhodlania sú len trosky, ze permanentka na cvičenie je stratená na dne kabelky, stravovací plán padá s každým prehreškom po ceste z práce zastavením sa v cukrárni, a moje vzťahy sú jednou katastrofou, to je presne život...

Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.

Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.

SK/NONNI/1119/0003

Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sklerózu multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Život po oznámení diagnózy“. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, Prajem všetkým poslucháčom dobrý deň, volám sa Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička a pripravila som pre Vás pár postrehov, čo robiť, ak do Vášho života vstúpi ochorenie, ktoré so sebou prináša nutnosť prispôsobiť doterajší zabehnutý spôsob fungovania a adaptovať sa na novú situáciu.

Situácia, ktorú zažije človek pri oznámení diagnózy SM, máva charakter zemetrasenia, nabúra a rozruší celý náš doterajší predpokladaný svet. Náš životný rytmus, zabehnutá rutina, naše plány, priania, predstavy a sny sú zrazu v ohrození. Kríza, ktorú vnímame subjektívne ako ohrozujúcu, však obsahuje veľký dynamický náboj s potenciálom zmeny. Hodnoty sú tým slovom, ktoré v tejto situácii budeme skloňovať najčastejšie. Zdravie a postoj k životu prejdú v hodnotovom rebríčku riadnym sitom, a pravdepodobne ich budeme naliehavejšie vnímať ako prvoradé.
Napriek všetkým na prvý pohľad jasným negatívam, ktoré so sebou takéto zemetrasenie prináša, je to zároveň aj bod, od ktorého sa nevyhnutne musíme odraziť a začať hľadať jeho zmysel, aby sme boli schopní si uvedomiť jednak straty, ako aj prínosy tejto životnej situácie a dokázali naštartovať svoj nový životný štýl a osobný rozvoj.

Konfrontácia s diagnózou sklerózy multiplex je v prvom rade šokom, táto informácia môže vyvolať silnú emočnú reakciu, a viesť niekedy k nepredvídateľnému správaniu. Všetko závisí od toho, akým človekom som bol pred ochorením, aké adaptačné, zvládacie, copingové stratégie som používal. Reakcia na oznámenie vážnej zdravotnej diagnózy a prijatie tejto informácie sú rovnako jedinečné, ako sme jedinečný každý z nás. Máme právo vyjadriť svoje emócie, smútiť, plakať, prejaviť hnev, pocit krivdy, nespravodlivosti...preto sa netrápte, ak sa v tejto situácii tzv.nespoznávate, alebo ak sú Vaši blízki zarazení Vašou emočnou reakciou.

Mala som v starostlivosti pacientku, ktorá túto informáciu prijala s ľadovým pokojom, zdanlivo bezemočne, veľmi racionálne, možno aj preto, že vyšetrenia a diagnostické úvahy prebiehali už nejaký čas, a podozrenie na toto ochorenie sa javilo od začiatku ako reálne, - ale aj pacientku, kde plakali spolu lekárka, aj tehotná pacientka. Napriek nemožnosti zjednodušovať alebo zaškatuľkovať spracovanie tejto prvej informácie, predsa sa len v literatúre aj v praxi stretávame s určitými charakteristickými obdobiami, ktoré Vaše ochorenie môžu sprevádzať a počas ktorých Vám môžeme byť nablízku aj prostredníctvom tohto podcastu.

Ako už asi tušíte, dnešok venujeme práve tej prvej fáze, obdobiu života bezprostredne po oznámení diagnózy SM. Možno toto obdobie už máte za sebou, alebo ho práve prežívate. Iste so mnou budete súhlasiť, že v čase vyslovenia definitívnej správy o Vašom zdraví sa človek dostáva do stavu subjektívne vnímaného ohrozenia. Kríza nastáva vo chvíli, keď si uvedomujeme, že niečo nie je v poriadku, a zároveň prežívame neschopnosť urobiť nejaký skutočné konštruktívny krok. Počas krízy sa človek správa ako v tuneli, nastupuje aj tzv. tunelovité vnímanie, kedy nie sme schopní vnímať viac ako momentálnu stresujúcu situáciu.

Aj keď je vnímanie miery záťaže subjektívne, o určité zovšeobecnenie sa pokúsili už v 60. rokoch psychológovia Holmes a Rahe. Pri skúmaní rôznych ochorení a úmrtí každej stresujúcej situácii pridelili prislúchajúci počet bodov. Na hraničnú hodnotu 250 bodov sa dostávate vo chvíli, ak Váš doterajší život v uplynulom roku vyzeral asi takto: oženili ste sa alebo vydali, zmenili ste prácu, vzali si hypotéku, pochovali milovanú babičku, dostali ste pokutu za telefonovanie počas jazdy a teraz Vám navyše diagnostikovali toto ochorenie. V tomto bode sa Váš organizmus ocitá na pokraji vlastných rezerv.

Na šok môže reagovať prudkým poprením. V tejto prvej fáze môže mať napr. človek fantáziu, že mohlo dôjsť k omylu, k zámene výsledkov vyšetrení, skrátka je odmietnutý fakt, že toto by sa skutočne mohlo diať mne. Toto popieranie je dočasným obranným mechanizmom, ktorý nás na určitú chvíľu ,,drží pokope“. Na fyzickej rovine môžete mať pocit, že svet okolo sa zastavil, alebo že to je nejaký zlý sen, že sa Vám zastavilo srdce, cítite sa paralyzovaný, nedokážete sa nadýchnuť alebo naopak sa môžete začať triasť. Akýkoľvek prejav alebo reakcia, pokiaľ samozrejme neohrozuje vašu bezpečnosť a život, je prijateľná a v poriadku, a mala by byť akceptovaná ako normálna a zrozumiteľná. Môže síce trvať rôzne dlho, ale nebude trvať večne.

Ako som už spomínala, kríza má určité vývojové fázy a počas nich človek opakovane hľadá mechanizmy, ktoré by mu pomohli sa so situáciou vyrovnať. Budeme sa nimi podrobne zaoberať, a to preto, že pokiaľ v krízovom stave neurobíte či už svojpomocne alebo s pomocou zvonka potrebné opatrenia, organizmus vyrukuje s ďalšími krokmi. To znamená, že sa viac reálnou stáva možnosť prepadu do beznádeje, depresie, úzkosti, až sa nespracovaná kríza môže tzv. zapuzdriť a objaviť v inej, pozmenenej podobe, niekedy aj v podobe ďalšieho ataku choroby.

Aby sme tomu predišli, budeme sa na tomto mieste rozprávať o tom, že rovnako ako život sám prináša rôzne prekvapenia a nie je nemenný, aj v priebehu ochorenia človek prechádza rôznymi obdobiami. A to, čo sa zdá dnes nereálne, beznádejné a nemenné, sa môže v plynutí času zmeniť. Je dobré myslieť na to, že prostriedok k cieľu sa zvyčajne dá nájsť, aj keď možno budete musieť pristúpiť na určitý kompromis. Doprajte si vždy čas, aby ste si ujasnili, čo naozaj chcete a potrebujete.

Čo môže byť v tomto období aj Vašou realitou, je, že sa pristihnete pri vyhľadávaní informácií na internete, na rôznych fórach, u Dr. Googla, pretože našu neistotu vždy znižuje prísun informácií. Otázne je, ako relevantné tieto informácie sú. Z každej strany sa na Vás môžu valiť možnosti a ponuky, či na rôzne osvedčené preparáty, vysokodávkovaný vitamín C, fytoterapiu, čaje, tinktúry, byliny, MSM, biorezonanciu, čínsku tradičnú medicínu, ayurvédu....pričom žiadna z týchto alternatívnych foriem nie je proti Vášmu najvyššiemu cieľu – upevniť si zdravie. Ťažkosť nastáva až vtedy, ak robíme všetko naraz, rýchlo, a nedôsledne. To znamená, že v návale chuti bojovať s ochorením sa vrhneme na všetky možnosti, ale po čase, kedy mimochodom môže nastúpiť aj plný efekt medikamentóznej liečby, postupne od všetkého upustíme...možno až natoľko, že prichádza aj k ťažkostiam ustáť a dodržať samotnú liečbu. Prečo? Cítime sa dobre....liečba zabrala...a do popredia sa znova tlačia hodnoty, ktoré po zdraví a živote klesli na nižšie priečky... .

Čo nám však bude pomáhať vytrvať na ceste za lepšou kvalitou života, za stabilnejšou životnou zmenou? Možno Vám to bude znieť veľmi náročne, ale úplne v prvom rade to budete Vy sami. Áno, verím, že každý z Vás má svoju podpornú sociálnu sieť, svojich blízkych, rodinu a priateľov. Sú to ľudia, ktorí s Vami prežívali a aj naďalej budú prežívať Váš každodenný život s jeho radosťami a starosťami. A budú s Vami, či viac, alebo menej aj pri tejto kríze. Ale žiaľ nemôžu, aj keby veľmi chceli, prežiť Vaše emócie a Vaše rozhodnutia za Vás. Nemôžu zostať sami s Vašimi myšlienkami tak, ako s nimi zostanete Vy. A preto to budete Vy, kto musí zmobilizovať svoje zdroje, siahnuť na rezervy a snáď nájsť aj neuvedomovanú silu na to, aby ste dokázali prijať fakt, že ochorenie je naozaj tu a týka sa konkrétne Vás.

Prišlo ako nevítaný hosť, ktorý vošiel do Vášho domu a rozložil si svoje kufre v každej miestnosti. Podstatné je, akú tomuto nevítanému hosťovi budete venovať pozornosť. Skúste si to predstaviť a sami veľmi rýchlo zistíte, že tento hosť by časom mohol byť viac a viac náročný, rozťahoval by sa vo Vašom dome a zanedlho by ste, obrazne povedané, bývali Vy uňho. Podobné je to aj s našou ľudskou tendenciou pripisovať význam, či už SM alebo inému ochoreniu. Sebapozorovanie a nadmierne sústredenie sa na symptómy by pravdepodobne viedlo k ich posilňovaniu. Vedomé odpútavanie sa naopak javí užitočnejšie, pretože dáva väčšiu šancu nášmu mysleniu a kognitívnemu spracovaniu.

Rozptýlenie pozornosti rôznymi technikami, o ktorých ešte bude reč, Vám pomôže napr. zaspať alebo uvoľniť sa vtedy, ak Váš kolotoč myšlienok nevedie ku konštruktívnemu riešeniu, ale naopak vedie k pocitom smútku a beznádeje. Ako sme si už povedali na začiatku, každý človek má svoj inventár copingových, vyrovnávajúcich stratégií. Tieto „stratégie prežitia“ sú vývojovo staré, môžu vyzerať ako reakcie typu útok/útek, útlm, stuhnutie, zamrznutie, panika. Dochádza k nim preto, že náš limbický systém, a najmä amygdala, vyhlasuje poplach, a úplne vyblokuje našu racionálnu časť mozgu, teda myslenie. S troškou nadsázky môžeme povedať, že naše IQ ide o 50 bodov dolu a čím silnejšie je ohrozenie základnej životnej potreby, tým je poplach silnejší a emočná reakcia prudšia.

Ako najjednoduchší a všade dostupný spôsob pomoci sa javí zameranie vedomej pozornosti na svoj dych. Dýchanie, ktoré bude sústredené, hlboké, pomalé, pri ktorom stačí krátka predstava studeného sviežeho vzduchu pri nádychu, a teplého, pokojného pri výdychu, už pár takýchto koncentrovaných dychov pomôže emočnú reakciu ukľudniť, môžeme získať čas na to, aby sme sami sebe dali priestor a z pozície tzv. mŕtveho chrobáka vyšli a situáciu konštruktívnejšie spracovali. To je možné aj v prípade, že sedíte u svojho lekára a práve vám oznámil diagnózu, ktorá ovplyvní a zmení spôsob, ako žijete svoj život. V tejto chvíli nemáte v rukách možnosť racionálne obsiahnuť celú podstatu tejto správy. Máte však možnosť danú situáciu prežiť tu a teraz, a doprajete si čas na jej postupné spracovávanie...

Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.

Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.

SK/NPR/1119/0002

Sumár peľovej situácie na Slovensku na víkend a 41. týždeň. Podrobnejšie informácie o peľovej situácii nájdete na www.alergia.sk. Podcast Alergia/Imunológia je súčasťou skupiny podcastov ZDRAVIE.

Sumár peľovej situácie na Slovensku na víkend a 40. týždeň. Podrobnejšie informácie o peľovej situácii nájdete na www.alergia.sk. Podcast Alergia/Imunológia je súčasťou skupiny podcastov ZDRAVIE.